Po emigrácii brata nesmela na Západ. Aj sovietsky šéf zistil, že ju nevie ovplyvniť

BRATISLAVA. Novou členkou Siene slávy slovenského krasokorčuľovania sa stala bývalá medzinárodná rozhodkyňa a funkcionárka FELICITAS BABUŠÍKOVÁ.

Jej kariéru ovplyvnila aj emigrácia brata po roku 1968.

Rozhodovala aj na ZOH 1992 v Albertville, kde Československo získalo bronz zásluhou Petra Barnu.

Rozhodca podľa nej musí mať vycibrený cit pre spravodlivosť a musí vždy dodržať pravidlá.

V rozhovore pre Sportnet hovorila aj o tom, ako dokázala vypoklonkovať šéfa sovietskeho krasokorčuľovania.

Boli ste krasokorčuliarkou a s týmto športom ste ostali spätá aj po skončení športovej kariéry. Prečo ste si vybrali práve rozhodovanie a nie trebárs trénovanie?

Chcela som študovať. Spravila som si vysokú školu, som doktorka prírodných vied. Chcela som mať svoje zamestnanie, ale na druhej strane som chcela ostať pri športe.

Krasokorčuľovanie je pekný šport, je tam hudba, umenie, a človek sa tam môže naučiť vydržať a spraviť to, čo chce spraviť.

Mala som teda svoje zamestnanie a rozhodovanie som mala viac-menej ako hobby. Netušila som, že to dotiahnem až tak vysoko, ale udalosti sa udiali tak, že som nakoniec skončila na najvyšších postoch.

Bolo ťažké presadiť sa v rozhodcovskom svete?

Existujú rôzne stupne, niektorí rozhodcovia môžu rozhodovať domáce preteky, potom celoštátne, medzinárodné a nakoniec aj majstrovstvá Európy či sveta. Na to však bolo treba spraviť veľmi prísne skúšky Medzinárodnej korčuliarskej únie.

Ako vnímate technický posun v rozhodovaní?

Ja som začínala ešte tak, že sme ťahali čísla zo škatule a tak sme rozhodovali. Vývojom prišli obrazovky a tam sme museli zadať naše hodnotenie.

V starom systéme si každý rozhodca robil poradie dvomi známkami a výsledok by mal byť taký, aby neboli dvaja-traja na jednom mieste. Museli sme sa rozhodnúť, kto je prvý a kto je posledný. Po pretekoch sme sa išli pozrieť na výtlač všetkých rozhodcov, kto koho kam dal.

Rozhodca si musel uvedomiť čo robí. Na druhý deň potom boli mítingy a keď niekto mal iné hodnotenie ako ostatní, musel si to vedieť odôvodniť.

Dnes už majú rozhodcovia dotykové monitory. Už aj my sme mali možnosť pozrieť video, v sume jedna minúta pre jedného pretekára. Veľmi nám to pomáhalo pri športových dvojiciach. Väčšinou, keď rozhodca pozerá, tak sa sústredí na jedného, vidí dopad toho druhého, ale nevie, čo sa stalo predtým.

Po roku 1968 váš brat opustil Československo a ovplyvnilo to aj vašu rozhodcovskú kariéru, lebo vás nepúšťali na Západ. Ako ste to prežívali?