Kopka sa chce vrátiť k činke ako jej šéf

BRATISLAVA. Skôr ako za Slovensko, vzpieral za Veľkú Britániu. Dokonca aj na olympiáde, barcelonskej 1992. Aj finančníkom bol najskôr v Anglicku. Tam však nikdy nešéfoval vzpieračskému zväzu. Na Slovensku možno bude.

Tridsaťsedemročný Raymond Kopka, jeden z piatich Slovákov v Klube 400 kg, kandiduje na sobotňajšom valnom zhromaždení v Ružomberku za predsedu Slovenského zväzu vzpierania. Ako jeho individuálny člen.

„Chcem vzpieraniu vrátiť, čo mi dalo, a posunúť ho tam, kam patrí, vrátiť ho ku koreňom," zastrája sa 130-kilový chlap, dnes šéf privátneho bankovníctva UniCredit Bank.

„Dúfam, že prinesie do nášho športu aj iné peniaze než len štátne," nádeja sa tréner reprezentácie Rudolf Lukáč, ešte pred šiestimi rokmi jeho kolega v nej, ktorý si myslí, že vzpieranie potrebuje na čele človeka, čo je doma aj vo svete.

Na olympiáde v britskom drese

Kopkov osud je na knihu. Dvíhať činky ho v bratislavskom Dome lodníkov učil ten, čo Martina Tešoviča: tréner Peter Švec. Keď sa dostal do československej dorasteneckej reprezentácie, jeho mama sa po druhý raz vydala a aj s ním sa presťahovala do Londýna.

Prvé, čo hľadal, bola činkáreň. Keď v nej v šestnástich drepoval s dvestokilovou činkou, boxerský promotér naňho upozornil Michaela Lemanagera, amerického vzpieračského trénera, ktorý práve pôsobil v Londýne, a o dva roky bol z Kopku bronzový medailista juniorských majstrovstiev Európy a britský seniorský šampión.

Na barcelonskú olympiádu 1992 cestoval ako dvadsaťročný v britskej výprave. Skončil sedemnásty, dva a pol kilogramu a jedno miesto za Slovákom Milošom Čiernikom v jeho rozlúčkovom vystúpení za Československo.

Splnil si sny za svoje

Po dvadsiatke si uvedomil, že vzpieraním sa na ostrovoch neuživí. Prehodil výhybku na finančné poradenstvo, ktoré vyštudoval, a makal šesť dní v týždni. Keď sa, ako vraví, „nabažil materializmu", zmyslel si, že je najvyšší čas splniť si vzpieračské sny z detstva.

Mal rovných tridsať. Keď iní Slovensko opúšťali, on sa naň vrátil. Vo zväze mu nasľubovali hory-doly, ale nevybavili ani miesto vo vrcholovom stredisku, takže žil a trénoval za svoje.

„Napriek tomu som si hneď v prvom roku po návrate väčšinu snov splnil," tvrdí.

„Vďaka piatim slovenským rekordom som skončil siedmy na majstrovstvách Európy 2002 v tureckej Antalyi, po Tešovičovi, druhý v ére samostatnosti som dosiahol dvojbojový súčet 400 kg, stal som sa majstrom Slovenska a štartoval som aj na svetovom šampionáte. Jediné, čo som si nesplnil, bola ešte jedna olympiáda, tentoraz za Slovensko. Zápästie som si však zranil tak, že napokon nepomáhali ani obstreky. Bol by som musel ísť na operáciu a aj tak by som aténsku olympiádu nestihol."

Keď sa mu narodilo prvé z troch detí, vrátil sa do bankovníctva. Na Slovensku. Dnes robí s VIP klientmi a s veľkými peniazmi. Vzpieranie by bolo vďačné aj za malé. Je malé, napriek tomu rozhádané ako väčšina športov na Slovensku.

Zmobilizovať zlatú čatu

„Viem, preto apelujem na celoplošné zmierenie," vraví o svojom treťom návrate ku vzpieraniu. „Nie som ani v žiadnej strane a ani na ničej strane. Môj štatút je individuálny člen zväzu, sympatizant tohto športu. To, že som bol reprezentant, je len malý bonus k tomu, že som manažér."

Kopka tvrdí, že naše vzpieranie nestojí a nepadá len s Martinom Tešovičom, cez ktorého sa roky vníma. „Dosiahol obdivuhodne veľa, ale ani to sa nespeňažilo," pripomína. „Na jednej strane treba zmobilizovať starú zlatú čatu, čo vzpieranie v minulosti preslávila, od Hekela až po Tešoviča, a na druhej aspoň čiastočne zaplatiť trénerov mládeže, aby vychovali budúce generácie."

Sľubuje prinajmenej 15-tisíc eur zo súkromného sektora do zväzovej pokladnice ešte do konca roka a 1500 vraj dá z vlastnej peňaženky hneď po konferencii veteránom.

„Po dvoch dcérach sa mi pred desiatimi mesiacmi narodil aj syn. Ja túžim len po návrate do činkárne v podobe fitnes, ale preto, aby som mu predstavil môj obľúbený šport a inšpiroval ho, nevylučujem ani jednorazový návrat na pódium," smeje sa Kopka.