Filc o Vancouvri: Proti Fínom sme nezlyhali. Spravil by dnes niečo inak?

S jeho menom sa spájajú najväčšie úspechy slovenského hokeja. V roku 2000 vybojoval s reprezentáciou na majstrovstvách sveta striebro, o dva roky neskôr si už mohol so zverencami zaspievať „We are the champions“. A na medailu siahal s tímom aj na zimnej olympiáde vo Vancouvri.

„Každý z dosiahnutých úspechov bol dôležitý a pamätný, a to nielen pre mňa, ale najmä pre hráčov, ktorí sa oň pričinili,“ hovorí hokejový tréner na dôchodku JÁN FILC.

Nie každý vie, že máte za sebou aj vlastnú kariéru hokejového brankára. Aké bolo vaše detstvo a prečo ste sa rozhodli začať s hokejom až ako 11-ročný?

Moje detstvo bolo pestré, odohrávalo sa v okolí bratislavského Tehelného poľa, ktoré bolo v období päťdesiatych a šesťdesiatych rokov minulého storočia doslova liahňou talentovaných športovcov.

Verejný priestor nám poskytoval veľa možností na vybláznenie sa, ku hrám sme využívali ulice, ihriská, záhrady, ale aj otvorené stavby. Výrazný vplyv na moje smerovanie v mladosti mal môj starší brat Marián, ktorý bol v tom období veľmi úspešný krasokorčuliar.

Marián sa o mňa pri hrách na ulici staral, a keďže nemali veľmi na výber koho postaviť do bránky, tak tam strčili mňa. Zvykol som si, zapáčilo sa mi v nej a to bol pravdepodobne dôvod, prečo som sa stal hokejovým brankárom.

Štadión na Tehelnom poli nám bol súdený, chodievali sme naň s bratom obaja. Spočiatku každý v inom čase, lebo krasokorčuliari trénovali už o šiestej hodine ráno a my hokejisti až popoludní, ale neskôr sme sa na ľade striedali.

Ľadových plôch v tom čase veľa nebolo, mali sme k dispozícii starý zimný štadión a vedľa nezakrytú ľadovú plochu, na ktorej bolo občas potrebné odhrnúť napadnutý sneh, či vodu. Ale tešili sme sa, že sa máme kde športovo vyžiť.

Skutočnosť, že som s hokejom začínal ako jedenásťročný, bola v tom čase normálna. Mimo špecifických športov, ako napríklad krasokorčuľovanie a gymnastika, sa v tej dobe na vysokú špecializáciu od útleho veku dieťaťa netlačilo.

Naopak, rozvíjala sa všeobecná pohybová nadanosť, deti ovládali viacero športov, fungovali športové hry mládeže a pionierov, a celé to bolo výbornou prípravou pre špecializáciu v neskoršom veku dieťaťa.

Brat Marián bol reprezentant Československa v krasokorčuľovaní, trénovala ho Hilda Múdra, podobne ako legendárneho Ondreja Nepelu, po ktorom je dnes zimný štadión v Bratislave pomenovaný. K bratovým najvýraznejším úspechom patrí 10. miesto na ZOH 1968 v Grenobli. Vedeli by ste si spätne predstaviť svoju kariéru aj v tomto športe?

Asi áno, ja som totiž začínal korčuľovať na tréningoch krasokorčuliarov. Páni ľadári, ako napríklad pán Parajka, mi však neustále hovorievali: „Stačí jeden v rodine, čo robí krasokorčuľovanie, ty choď hrať hokej.“ A tak som sa napokon od krasokorčuľovania odklonil. Korčuľovanie ako také mi však neskôr zostalo ako predmet výučby na FTVŠ, kde som vyučoval.

Možno aj vďaka krasokorčuliarskym tréningom som sa naučil zvládať korčule celkom slušne, dokonca som na brankárskych korčuliach zvládol aj ťažšie prvky a skoky ako Axel. Keď človek niečo vytrvalo skúša a nachádza v tom potešenie, dokáže sa v danej veci pomerne rýchlo a výrazne zlepšovať.

Dostali ste sa do československej hokejovej reprezentácie do 19 rokov a získali dve bronzové medaily na majstrovstvách Európy. Na klubovej úrovni ste najdlhšie, až 10 rokov, pôsobili v Plastike Nitra. Ako si spomínate na svoje pôsobenie v Nitre, bolo to už vtedy hokejové mesto?

Práve v tom období sa z Nitry postupne hokejové mesto stávalo.

A ako som sa do Nitry dostal ja? Jedným z dôvodov, prečo som odišiel z Bratislavy, bola skutočnosť, že brankársky post vo vtedajšom Slovane Bratislava bol veľmi silno obsadený dvojicou Dzurilla, Sakáč, z vojenčiny sa naviac vracal Meliško.

Zo Slovana som sa tak najskôr presunul do klubu BEZ Bratislava a hokej robil popri štúdiu na vysokej škole. Po ukončení štúdia prišla ponuka na prestup do Nitry. Trénoval tam Jožko Golonka, neskôr Julo Černický, a dávala sa tam dokopy slušná partia, ktorá v nasledujúcich rokoch bojovala o federálnu extraligu, vtedy veľmi silnú súťaž.

V Nitre som našiel vynikajúce prostredie a ľudí, ktorí mali záujem vybudovať v meste pevnú hokejovú základňu. Vedeniu klubu prijalo dlhodobú koncepciu rozvoja hokeja v meste, pomocou ktorej sa nám za sedem rokov podarilo z tamojšieho podhubia vytvoriť stabilnú základňu. Spadali do nej kompletné športové triedy, družstvo dorastencov, juniorov a špičkové A-mužstvo pôsobiace v Slovenskej národnej hokejovej lige.

Po návrate z vojenčiny v Poprade som odišiel z pedagogickej fakulty a stal sa vedúcim trénerom tréningového strediska mládeže, a to stále popri aktívnom hraní hokeja. Po ukončení mojej aktívnej hokejovej kariéry som sa tak naplno mohol sústrediť na trénovanie a rozvoj mládeže a veľmi ma to napĺňalo.

Hokej sa za posledné desiatky rokov zmenil na nepoznanie, dominuje mu najmä razancia a rýchlosť, na ktorej sa stavia všetko ostatné. Ako sa zmenil brankársky štýl?

Hokej, podobne ako iné športy, sa od za mojich aktívnych čias posunul výrazne vpred, poňatím, technológiami, výstrojom. My sme v hokejovej bránke zaberali v porovnaní so súčasnými brankármi o tretinu až polovicu menej miesta a museli sme skutočne chytať, nie sa len stavať sa do dráhy strely, ako to robia brankári dnes.

Výrazný rozdiel je v technickom vybavení brankárov a tiež v tom, čo si do vyššieho veku prinášajú z mladších kategórií, metodika chytania sa totiž výrazne prispôsobila moderným trendom. Dnešný brankár musel výrazne zmeniť spôsob, ako sa má v bránke alebo pred ňou dostať do hry tak, aby bol úspešný. Najviac zmien v hokeji sa za posledných 15 rokov udialo práve na pozícii brankára.

Vrcholovú brankársku kariéru ste ukončili ako 31-ročný. Podľa pravidiel platných v tých časoch sa športovec športom živiť nemohol, bol považovaný za amatéra. Ale vy ste sa živili hokejom ako profesionál, keďže ste boli vedúci tréner v tréningovom stredisku mládeže. Ostatní spoluhráči boli zamestnancami závodu Plastika Nitra a hokejovo sa považovali za amatérov. Na čo slúžilo dané pravidlo?

V niektorých oblastiach možno spomenuté pravidlo malo nejaký zmysel, ale tu sa dostalo do paradoxnej situácie. V danom čase patrila Nitra k slovenskej hokejovej špičke, usilovala sa prebojovať do federálnej ligy a ja som sa mal v 31 rokoch rozhodnúť, ako ďalej.

Rozhodol som sa nepokračovať v prvej slovenskej lige, zostal som v pozícii trénera mládeže. A nakoľko prišlo v krátkej dobe k výmene trénerov v hlavnom tíme, a na lavičku som sa posadil ja, stal som sa trénerom svojich bývalých spoluhráčov. Zároveň som hokej s chuťou stále aj hrával, a to za druholigové Nové Zámky, v tíme Ivana Halmeša.

Dva roky sme v Zámkoch popularizovali hokej a myslím si, že na veľmi dobrej úrovni. Poslednú pol-sezónu som odohral na pozícii obrancu, keďže sme mali na tomto poste problém, a zároveň mali veľmi šikovného brankára Jožka Tökölyho, ktorého sme poslali do bránky.

Bolo by aj v dnešnom špičkovom hokeji možné tak plynulo prejsť z bránky do poľa?

Nemyslím si, že je to možné. Na Slovensku sme boli len dvaja brankári, ktorí sme tento prechod absolvovali. Čas, keď by sa mladý hráč mal rozhodnúť pre konkrétnu pozíciu, je niekde pri prechode z mladších do starších žiakov, najmä čo sa týka brankárskej pozície.

V dnešných časoch sa konkrétny post pre dieťa rieši veľmi skoro, niektorí rodičia to vnímajú takmer tak, akoby malo dieťa konkrétnu hráčsku pozíciu napísanú v rodnom liste. Rotácia na postoch v mladších vekových kategóriách je celosvetový trend, a až vstupom do pubertálneho veku sa ukáže, aké mentálne či somatické predpoklady chlapec pre svoju pozíciu má.

Hokej je síce kolektívny šport, ale hrajú ho individuálni hráči a tak, ako každý stroj tvorí viacero koliesok rôznych veľkostí a počtu zubov, tak je to aj súkolí hokejového tímu. Pre ďalší vývoj a posun mladého hráča je potrebné brať do úvahy jeho individuálne predpoklady a rozvíjať ich vhodným spôsobom.

Aj môj syn, ktorý sa tiež stal solídnym brankárom, prechádzal v mladosti rôznymi postami, v prípravke začínal ako brankár, v mladších žiackych kategóriách bol z neho obranca aj stredný útočník. Až vo veku 14 rokov, v 8. ročníku ZŠ, sa vrátil do hokejovej bránky, kam ho dotlačila partia kamarátov a rodičov. A urobili zrejme celkom dobre, lebo práve tam sa chopil svojej príležitosti.

Široká verejnosť vás vníma najmä ako trénera našich hokejových reprezentácií. Na MS hráčov do 20 rokov v roku 1999 vo Winnipegu ste získali bronzové medaily, potom už ako tréner seniorskej reprezentácie striebro na MS 2000 v Petrohrade a historické zlato na MS 2002 v Göteborgu. Ktorý z týchto významných úspechov slovenského hokeja, pri ktorých ste stáli, je pre vás osobne najcennejší?