Everest 1984: Slováci vyliezli na strechu sveta. Za úspech draho zaplatili

BRATISLAVA. Na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov minulého storočia naberali československí horolezci míľovými krokmi skúsenosti, rástla ich chuť aj kredit vo svete.

Po expedíciách v Hindukúši, Nanga Parbate, Makalu, Kančendžonge a Lhoce Šar prišiel na rad aj najvyšší cieľ – Mount Everest (8848 m). 

Expedícia v roku 1984 niesla nepálsky názov: Sagarmatha – Bohyňa nebies. Nie všetko sa zaobišlo bez problémov. Výpravu dokonca na začiatku Československý zväz telesnej výchovy (ČSTV) v Prahe neodobril, pretože šlo o slovenskú iniciatívu.

Napriek mnohým problémom a útrapám vystúpili pred 40 rokmi – 15. októbra o 15.15 h na najvyššiu horu sveta prví Slováci – Zoltán Demján a Jozef Psotka spolu so šerpom Ang Ritom. Vystúpili variantou poľskej cesty južným pilierom.  

„Počkal som ich tesne pod vrcholom. Objali sme sa okolo ramien, aby neboli pochybnosti a spoločne všetci traja sme vystúpili na vrchol, kde sme si padli do náručia,“ spomínal Demján. 

Pri zostupe však prišlo k tragédii. Jozef Psotka zahynul. Jeho telo našli o dva dni neskôr. Hoci v Československu vnímali výpravu ako úspech, zatienila ju smrť horolezeckej legendy. 

Vstupenkou do Nepálu boli vedci

Tri veľké osobnosti slovenského horolezectva – Michal Orolin, Ivan Fiala a František Kele – sa na jednom spoločnom stretnutí zhodli, že nastal čas na Everest. Expedícia Sagarmatha sa nerodila ľahko. V osemdesiatych rokoch udeľoval Nepál obmedzený počet povolení na výstup a Mt. Everest bol na roky dopredu obsadený.

Už získať povolenie na výstup bolo umenie.

K tomu sa pridali problémy s ČSTV. Predseda Antonín Himl návrh na expedíciu zamietol. Nepomohli ani politické intervencie. Trval na tom, že Everest je ako účasť na olympijských hrách alebo majstrovstvách sveta a tam predsa nemôže ísť slovenská výprava, ale československá a má byť organizovaná z Prahy.

Nepálčanmi požadovanú garanciu napokon udelil výprave Slovenský horolezecký spolok. Na oficiálnom povolení nepálskych úradov je preto uvedené: Slovak Himalayan Expedition (of Czechoslovakia). 

Do Himalájí sa dostala mimo poradia. Zavážilo tiež, že sa slovenskí vedci cez Slovenskú geografickú spoločnosť prihlásili ku Káthmándskej deklarácii o ochrane prírody v Himalájach, a že výskum fauny a flóry sa stal jedným z cieľov výpravy.

Posledný súhlas však museli dať holandskí horolezci, ktorí mali na októbrový termín už udelené povolenie z Nepálu. Privolili, ale mali podmienku.

Vedeli, že Slováci patria k špičke vo výškovom lezení a tak ich požiadali, aby zaistili prvú časť výstupu – prechod cez ľadopád Khumbu, čo nebola jednoduchá úloha. 

„Bola to moja vstupenka do výpravy. Ivan Fiala vedel, že to nebude nikto chcieť robiť, bola to úloha pre mňa. Ale keď sme prišli do základného tábora, cesta cez ľadopád bola hotová a ja som sa stal riadnym členom výpravy,“ spomína bývalý šéf Jamesu a člen expedície Marián Šajnoha.

Liezli prvovýstup, hoci to nevedeli

Slovenskí horolezci mali vtedy vysoké ambície. Liezli náročné cesty a prvovýstupy. Iné to nebolo ani na Evereste. 

„Možnosť normálky sme si nepripúšťali. To bolo hlboko pod úroveň nášho myslenia,“ spomínal Fiala. Jeho snom bolo zopakovať náročnú sovietsku cestu v juhozápadnej stene spred dvoch rokov. Dodnes ju nik nezopakoval. Sovietska výprava však liezla na vrchol aj s umelým kyslíkom.

Doviezli ho toľko, že všetok ani nespotrebovali a desiatky fliaš nechali vo výškových táboroch. Na to sa spoliehali aj Slováci. 

„Už keď sme šliapali do základného tábora a hovorili sme o tom s nepálskymi nosičmi, oni len krútili hlavami, že tam už nič nie je. Vysvitlo, že fľaše s umelým kyslíkom rozchytali a rozpredali. V stene nezostalo nič a my sme mali len zopár fliaš pre medicínske účely,“ opisuje Šajnoha.

Vedenie výpravy tak stálo pred dilemou, čo ďalej. 

Po dlhej debate padla voľba na poľskú cestu južným pilierom a bez kyslíka. Lenže cesta nebola detailne zakreslená. Reálne šlo skôr o prvovýstup, či variant poľskej cesty.

„Irónia osudu je, že my sme ani nevedeli, že lezieme prvovýstup. Všade sa uvádza, že sme liezli poľskú cestu, ale my sme liezli asi 400 metrov vpravo,“ hovoril v dokumente Vábenie výšok Zoltán Demján. 

Vysníval si Boningtona a s dopingom 

V skupine bol aj horolezec, meno ktorého sa po návrate v žiadnej súvislosti s výpravou nesmelo spomínať. Nefiguruje ani v dobovej knihe.

Nevrátil sa domov s výpravou, ale až neskôr a tajne, lebo mu doma hrozila basa. Keď ho chytili, skončil vo väzení v Leopoldove. Odsúdili ho na 11 rokov za ekonomickú trestnú činnosť a nelegálne opustenie republiky.

Volali ho Pavúk, pretože liezol aj tam, kde si iní netrúfli. Pavel Pochylý bol výnimočný horolezec, ale za komunizmu mal problémy so zákonom a bol svojská povaha. Na veľké expedície sa preto nedostal.