Šatan vravel o navoňaných listoch, aj slovách Čechov, ktoré zamrzeli

BRATISLAVA. Nemal ešte ani dvadsať, keď ťahal slovenský hokej z prízemia až na strechu. O desať rokov neskôr ho ako kapitán ozdobil medailami z majstrovstiev sveta a v súčasnosti stojí na jeho čele ako manažér a funkcionár.

Zatiaľ posledným hosťom v televíznej šou RTVS Boris & Brambor bol bývalý útočník Miroslav Šatan. A viacero jeho spomienok muselo v hokejových fanúšikov vyvolať nostalgiu aj úsmev.

Šatanománia

Keď sa ako osemnásťročný mladíček posadil na striedačku v úvodnom zápase olympijského turnaja proti Švédom v nórskom Lillehammeri, netušil, ako najbližšie dni ovplyvnia jeho hokejovú kariéru.

Tréner Július Šupler poslal Šatana na ľad a topoľčiansky odchovanec sa mu odmenil gólom. V ďalších zápasoch pridal ešte osem a stal sa najlepším strelcom olympijského turnaja. Potiahol mužstvo do štvrťfinále, kde vypadlo s Ruskom. Doma vypukla šatanománia.

"Bol to fenomén doby, rozdelila sa republika. Mali sme nové hokejové mužstvo, ktoré hralo v Lillehammeri, veľa ľudí to sledovalo. Tam sme položili základy toho, že hokej má u nás špeciálne postavenie," začal v programe Šatan odpovedať na otázku, ako vnímal obrovskú popularitu. Borisa Valábika a Mariána Gáboríka však zaujímali iné detaily.

"Poštou mi vtedy chodili stovky listov denne. Vtedy ešte nebol facebook. V niektorých boli aj nohavičky, ale prevažne obsahovali klasické žiadosti o autogram, o sobáš, o stretnutie.

Niektoré listy boli vybozkávané, ďalšie navoňavkované. Veru, dnes, keď dostaneš komentár na instagrame, tak ten nevonia, ale list mal arómu. Spočiatku som sa ich snažil všetky prečítať a na nejaké aj odpísať, ale to sa nedalo stihnúť," vravel Šatan.

Zo Šťastného mal stres

Zopár týždňov po Lillehammeri si Slovensko vybojovalo postup z C-kategórie MS do béčka a v apríli 1995 hralo v Bratislave o postup medzi elitu. V jednom útoku sa opäť zišli v tom čase už veterán a legenda NHL Peter Šťastný a Šatan, tretím v útoku bol Róbert Petrovický.

"Hrať s Petrom Šťastným bol zážitok. On už bol veľká hviezda z NHL, my s Robom sme boli mladé uchá. My sme jazdili po ľade a on to tam riadil, vedel vždy nájsť spoluhráča. Chémia medzi nami určite existovala.

A musím sa priznať, že som mal trochu stres, keď mi dal perfektnú nahrávku bekhendom cez stredné pásmo a ja som v nájazde tú šancu nepremenil. Nikdy mi to nevyčítal, ale mňa to vo vnútri mrzelo, cítil som tlak. Stalo sa mi to možno dva či trikrát, zopár gólov sme z tých akcií aj dali."

Hašeka mal trafiť do hlavy

V roku 1997 vytrejdoval Edmonton Oilers Šatana do Buffala Sabres, kde sa stretol s českým brankárom Dominikom Hašekom. "Vedeli sme, keď bol v najlepších rokoch, že nám stačí dať dva góly, lebo nepustí viac než jeden," spomínal Šatan.

Môj najlepší zážitok s ním bol, keď sme sa po jednom tréningu rozhodli, že my dvaja si pridáme. Tak sme ďalších 45 minút súťažili, koľko blafákov proti nemu premením. Išli sme domov úplne hotoví. Bol to jeden z najlepších tréningov, čo som mal."

Hašek mal vo zvyku, že neuhol, ani keď mu puk letel okolo hlavy a vyrážal strely prilbou. Na tréningoch si to nacvičoval.

"Postavil si nás desiatich a vyzval nás, aby sme mu mierili na hlavu. Šiel som druhý a priznám sa, že v poslednej chvíli, keď som sa zahnal, stočil som ten golfový úder mimo. Jednoducho som nedokázal len tak úmyselne streliť brankárovi do hlavy. Hašek bol najlepší brankár, s ktorým som hral, proti ktorému som hral a akého som kedy videl."

Spomienku na Hašeka má aj Marián Gáborík. V súboji Minnesoty Wild proti Detroitu 7. decembra 2007 sa slovenský útočník rútil na českého brankára, ktorý sa mu vrhol pod korčule. Gáborík cez neho preletel a urobil vo vzduchu salto.

"Potom sa ešte rozčuľoval na rozhodcu, prečo dostal dve minúty. Bol to fakt týpek," reagoval Gáborík.

Heclovi tlmočil v Buffale

Po majstrovstvách sveta v Göteborgu odišiel do zámoria obranca Radoslav Hecl, tiež Topoľčanec a Šatanov kamarát. Začal v Rochesteri Americans v AHL, no keď sa v Buffale zranili viacerí obrancovia, povolali ho do prvého tímu. Tu sa stretol so Šatanom, u ktorého aj býval.

"Bolo to pre mňa jedno z najveselších období v NHL. Keďže Rado sa ešte len zbližoval s angličtinou, pomáhal som mu. Tlmočil som aj na stretnutí, kde mu tréner Lindy Ruff a generálny manažér Darcy Regier oznamovali, že jeho misia v prvom tíme sa končí a má sa ihneď vrátiť na farmu, ktorá bojovala o play off.

Bolo to po rannom tréningu a už večer mal nastúpiť na zápas. Lenže Rado sa rozhodol inak. Povedz im, že pôjdem až zajtra, vravel mi. Rado, to nemôžeš, odvetil som. Takmer sme sa tam po slovensky pred nimi pohádali. Dopadlo to tak, že Rado to v pohode odmietol, podal im ruku a odišiel. Neporadili si s ním."

Slová, ktoré zamrzeli

Jeden z pamätných gólov v drese slovenskej reprezentácie strelil Miroslav Šatan v semifinále MS 2012, keď v oslabení po prihrávke Michala Handzuša unikol a nájazd zakončil perfektným blafákom.

"Rád sa na to video pozerám, bol to kľúčový moment zápasu za stavu 1:1, to, že sme dali gól my a nie oni, prevážilo výhodu na našu stranu," komentoval Šatan. Dodal, že česko-slovenskú rivalitu už v tom čase nevnímal, no vrátil sa aj do minulosti.

"Toto tam už nebolo, ale českým hráčom niekedy chýbala schopnosť zvíťaziť s gráciou. Napríklad to, čo v Turíne 2006 po našej prehre s Čechmi vo štvrťfinále olympijského turnaja v chodbe niektorí kričali, to zamrzelo. Ale to bolo skôr o osobnostnej úrovni niektorých hráčov. Preto som si to potom vychutnal, keď sme im to dokázali vrátiť. O tom je šport, o tom je rivalita."