Premiéra? Len som čušal a všetkých počúval. Amerika Sekerovi vôbec nechýba

Hoci bol obranca, fanúšikom najviac utkveli v pamäti jeho útočné výpady ako napríklad ten vo štvrťfinále olympijského turnaja vo Vancouveri, keď strelil gól Švédom. ANDREJ SEKERA, ktorý v júli tohto roka ukončil kariéru, si v sobotu opäť vychutnal potlesk hokejového publika. Slávnostnú rozlúčku mu pripravil Slovenský zväz ľadového hokeja pred zápasom Slovensko - Lotyšsko na Vianočnom Kaufland Cupe 2022.

Spomeniete si na celkom prvý zápas v reprezentácii?

Viem, že sa hral v Skalici proti Lotyšsku. Bolo to moje prvé sústredenie s mužmi v príprave na majstrovstvá sveta, nevedel som, čo mám od toho očakávať. Bolo tam aj trochu trémy, ale potom opadla a už to išlo.

VIDEO: Andrej Sekera sa slávnostne rozlúčil s kariérou

Dával vám niekto pred zápasom nejaké rady?

Uf, už si moc nespomínam, kto tam vtedy bol. Petrovický, možno Pavlikovský. Ja som tam iba čušal a počúval všetkých.

Na majstrovstvách sveta 2012 v Helsinkách ste s tímom vybojovali striebro, ako si na to spomínate?

To si pamätám veľmi dobre, na to sa nedá zabudnúť. Viem, že v príprave sme prehrali šesť, možno sedem zápasov a neboli veľké očakávania. Ale všetkých sme prekvapili. Zlepšovali sme sa každým zápasom a dotiahli sme to až do finále. Pre mňa to bol najväčší úspech v kariére. Úžasné bolo, ako sa tam mužstvo dali dokopy, chalani, tréneri. Zostanú mi spomienky na celý život. 

Nie je vám ľúto, že ste pod vedením Craiga Ramsayho nezažili tiež nejaký úspech?

Asi to tak malo byť. Craig urobil skvelú prácu. Teší ma, že som mohol hrať pod jeho vedením na domácich majstrovstvách sveta v roku 2019, čo bol pre mňa jeden z vrcholov. Vždy som túžil hrať za reprezentáciu pred domácim publikom, lebo fanúšikovia sú tu neskutoční a určite by si aj vtedy zaslúžili úspech. Ale napriek tomu, že sa nám nepodarilo postúpiť do štvrťfinále, myslím, že sme predviedli pekný hokej. 

Neťahá vás to ešte občas na ľad?

Sem tam si pozriem výsledky, ale keď si predstavím, že by som mal vstávať na tréningy a počúvať trénerov, pozerať videoanalýzy, tak si poviem, že ma to vôbec nemrzí. Mám dvoch malých chlapcov, s nimi si to užívam. Jedného vystrojím ráno do škôlky, druhý je ešte doma a väčšinu času trávim s nimi.

Pri tom staršom mi trochu uniklo jeho detstvo, lebo sa narodil v Kanade. Často sme chodili s klubom za súpermi na dlhšie výjazdy a polovicu z roka som ho nevidel. Tak som si povedal, že pri druhom sa mi to nestane. 

Ani vám po skončení kariéry nikto nevolal, neprehováral vás?

Prehovárali ma, ale povedal som si, že treba počúvať aj svoje telo a to na konci minulej sezóny povedalo dosť.

Nechýba vám pravidelný režim, na ktorý ste boli roky zvyknutý?

Teraz mi režim určujú deti, raz za čas si idem zacvičiť aj ja, a teraz dokončujeme dom, chceme sa do Vianoc nasťahovať, takže som od rána do večera na stavbe. 

Vedeli by ste vypichnúť z reprezentačnej kariéry pamätné víťazstvo, ale aj prehru, ktorá najviac bolela?

Najviac bolela určite prehra s Fínmi vo Vancouveri, keď sme boli dvadsať minút od zisku bronzovej medaily a najmä s tým mužstvom, ktoré sme tam mali. Ešte aj teraz, keď si na to spomeniem, je mi to veľmi ľúto. A výhra, ktorá ma veľmi potešila, bola napríklad vo štvrťfinále MS 2012 proti Kanade, kde sme dve minúty pred koncom strelili víťazný gól.

Keď ste sledovali olympijský turnaj v Pekingu, nebolo vám ľúto, že nie ste na ľade?

Trochu áno, ale na druhej strane som prežíval za tých chalanov veľkú radosť, že to dokázali. Viem, že im nikto neveril, boli v pozícii outsidera a vyšlo im na olympijských hrách, ktoré predstavujú vrchol, je to športová slávnosť. Ticho som im závidel, ale zároveň som bol aj veľmi šťastný. 

Sledujete, ako si počínajú v zámorí mladí slovenskí hokejisti, ktorých tohto roku draftovali kluby NHL?

Viacerí možno mali veľké očakávania, ale nevedia si predstaviť ten tlak, aký panuje v klube ako Montreal. Juraj Slafkovský už má za sebou adaptačnú fázu, je silný, aj mentálne dozrieva a určite budeme o ňom ešte veľa počuť. A ďalší chalani ako Šimon Nemec alebo Filip Mešár si ešte potrebujú zvyknúť na mužský hokej, nabrať sebavedomie a nepochybujem, že z nich raz vyrastú osobnosti.  

Skončili ste reprezentačnú kariéru ako kapitán tímu a zaradili ste sa medzi osobnosti slovenského hokeja ako Miroslav Šatan či Zdeno Chára. Ako to vnímate?

Vždy si spomeniem na zlatú éru slovenského hokeja. Mal som vtedy štrnásť či pätnásť rokov a hral som za prievidzský dorast. Po tréningu sme sa ponáhľali k televíznej obrazovke do krčmy sledovať zápas a všetci sme snívali o tom, že jedného dňa si tiež oblečieme reprezentačný dres, ale že by som bol dokonca kapitán... Bola to pre mňa veľká časť a myslím, že až s odstupom času to ešte viac docením. 

Máte predstavu, čomu by ste sa chceli v budúcnosti venovať?

Celý život som robil hokej, nebudem robiť niečo, čo neviem. V budúcnosti by som chcel trénovať deti, venovať sa talentom, podporiť šport v Prievidzi a okolí. 

Žili ste dlhé roky v zámorí. Bolo náročné prejsť do slovenskej reality?

Ani veľmi nie. Trošku sa ľudská nátura zmenila, ale to asi na celom svete. Nikdy som nebol zaťažený na život v Amerike, vždy som sa po sezóne čo najrýchlejšie ponáhľal domov. Amerika mi vôbec nechýba.

Kedy ste naposledy strávili doma Vianoce?

Mal som Vianoce doma raz počas výluky v NHL a potom ešte počas pandémie, keď sme 27. decembra museli letieť naspäť. O to viac sa tešíme na Vianoce teraz a veríme, že sa nám podarí dokončiť dom, kde sa stretne celá veľká rodina.