Na ženy som si najskôr netrúfol. Bol som agresívny, tvrdí hádzanársky tréner

K skompletizovaniu MOL ligy hádzanárok chýba ešte niekoľko dohrávok, ale už je isté, že Dunajská Streda bude v spoločnej česko-slovenskej súťaži prinajhoršom tretia. Družstvo od leta vedie maďarský tréner VIKTOR DEBRE, ktorý v minulosti takmer dve desaťročia pôsobil aj v Španielsku.

Čo vás presvedčilo, aby ste prišli trénovať do Dunajskej Stredy?

Prezident klubu Zoltán Horváth ma oslovil vlani v januári. Vtedy som mal ešte platný kontrakt v Maďarsku a vôbec som sa nezaujímal o ženskú hádzanú na Slovensku. Strávil som 19 rokov vo Španielsku a nikdy by som si nepomyslel, že znovu pôjdem trénovať do zahraničia. Predstavy prezidenta klubu mi však boli sympatické a považoval som to za výzvu. Myslím si, že som sa rozhodol správne.

Tento tím som ešte neposkladal ja, ale už som povedal aj v iných rozhovoroch, že sám by som nevedel postaviť lepšie družstvo.

Dunajskú Stredu v lete posilnili špičkové hráčky Viktória Oguntoye, Réka Bíziková, Kristína Pastorková či Beatrix Élő. Aké boli začiatky vašej spolupráce?

Trvalo určitý čas, kým sme si na seba s dievčatami zvykli. Určite tam boli aj počiatočné nezhody, ale keď sme začali dosahovať dobré výsledky, obidve strany si uvedomili, že táto spolupráca môže byť dobrá a užitočná pre všetkých.

Čo máte na mysli, keď hovoríte o nezhodách?

Hráčky prišli z rôznych klubov, pracovali podľa iných systémov. Možno boli moje tréningy tvrdšie, rýchlejšie, dynamickejšie, na čo neboli všetky zvyknuté. Nie každý je hneď naklonený novým veciam, preto potrebujete výsledky, aby vás prijali.

Je to tak všade, kým družstvo prijme nového trénera, to nejaký čas trvá. Nie je to síce dlhé obdobie, ale ani jednoduché. Robil som však svoju prácu, tak, ako aj dievčatá. Musím vyzdvihnúť ich pracovnú morálku a prístup.

Ste tvrdý tréner?

Každý tréner je iný a má svoj štýl. Ja verím v prácu, povedal som to už aj hráčkam asi tisíckrát. Práca, poriadok, disciplína, tie tri slová opakujem dookola, lebo bez toho to nejde. V súčasnom vrcholovom športe je fyzická pripravenosť kľúčová. Samozrejme, sú tam aj iné aspekty, ale fyzická kondícia značne ovplyvňuje možnosti daného tímu. Musíme byť silní, lebo dôležité zápasy sa lámu v poslednej desaťminútovke. Kto má vtedy viac síl, vyhráva.

Kedy prišiel bod, keď ste cítili, že družstvo vám začalo bezpodmienečne veriť? Sezónu ste začali s remízou doma proti Šali, potom ste prehrali v Michalovciach. Následne prišla dlhšia prestávka a do novembra sa nehralo.

V Michalovciach sme hrali v prvom polčase zle, čo sa mi nepáčilo, aj som zvýšil hlas. Tá prestávka nám neprišla vhod, ale dreli sme aj počas nej a potom sa nám začalo dariť. Vyhrali sme štyri zápasy v rade a keď sme dokázali veľmi suverénnym spôsobom zvíťaziť v Šali, prišiel zlom a dievčatá si uvedomili, že ich limitom je len obloha.

Počínali sme si veľmi dobre, ale potom aj naše hráčky ochoreli, a dlho sme nemohli trénovať.

Ako znášali vaše hráčky Covid?

Je to nevyspytateľná choroba. Niekto si ani nevšimol, že je infikovaný, ukázal to len test. Iné mali vážne problémy. Prvý týždeň po návrate sme sa venovali len tomu, aby sme sa dostali na nejakú základnú úroveň, tá však bola ešte veľmi ďaleko od nášho vytýčeného cieľa. Ale nemohli sme hráčkam hneď od začiatku nadeliť priveľkú záťaž. Našťastie, rýchlo sme sa dostali do formy, a v januári sme odštartovali víťazstvom v Moste. Myslím si, že lepší dôkaz kvality nikto nepotrebuje.

Ako sa zrodilo vaše víťazstvo 34:29? Bola to zatiaľ jediná prehra Mostu v sezóne.

Športová riaditeľka klubu Silvia Priklerová mi pred zápasom vravela, aby som nebol nervózny, vyhráme. Mala pravdu.

Také derby mobilizuje hráčky, boli tam skvelé individuálne výkony a dobre fungoval aj tím. Most skúsil rôzne formy obrany, ale boli sme na to pripravení a naša brankárka chytala výborne. Vyhrali sme sebavedomým spôsobom, po celý zápas sme dominovali, raz sme tuším viedli aj o sedem gólov.

DAC končí spoločnú česko-slovenskú súťaž s bilanciou 17 výhier, jedna remíza a štyri prehry. V klube pravdepodobne vládne spokojnosť.

Myslím si, že sme obstáli veľmi dobre. Samozrejme, niekoľkokrát sme aj prehrali, ale hráčky nie sú stroje, môžu mať aj horší deň. Prehrali sme len so súpermi, s ktorými to bolo akceptovateľné, ale určite sme mohli z tých zápasov vyťažiť aj viac.

Ale musím k tomu dodať, že približne sedem týždňov sme stále hrali v rytme streda – sobota, s čím nikto z nás nemal skúsenosti. Týždeň-dva takto sú ešte v pohode, ale sedem týždňov bolo brutálnych. Bolo treba nájsť správnu rovnováhu, aby nám zostali sily a hráčky nevyhoreli.

Sme šťastní, že sme dosiahli dobrý výsledok a chystáme sa na národné play off. Chceme sa dostať do finále. Veľká vďaka patrí hráčkam i mojim spolupracovníkom, Silvii Priklerovej a kondičnému trénerovi Róbertovi Olléovi.

Čo si myslíte o úrovni MOL ligy, napríklad v porovnaní s maďarskou ligou?

S maďarskou ligou ju nesmieme porovnávať. Každý vie, že všetko je o peniazoch a v Maďarsku sú oveľa lepšie finančné možnosti. Tým pádom sú aj kádre družstiev oveľa silnejšie. Pred dvoma rokmi som trénoval v prvej lige žien v Maďarsku a pocítil som na vlastnej koži, aká je to silná súťaž.

Aj v MOL lige sú dobré tímy, stačí spomenúť Most, Michalovce či Slaviu Praha, ale je to skôr poloprofesionálna súťaž, a je to úplne iné, ako keď sa niekto môže sústrediť len a len na hádzanú. Veľmi si však cením, že kluby aj s takýmito podmienkami hrajú v najvyššej súťaži. Oproti profesionálnym tímom majú značnú nevýhodu, no predsa poctivo makajú a súperi musia vynakladať veľké úsilie, aby ich zdolali.

Ako by podľa vás obstál DAC v maďarskej lige?

To je ťažké posúdiť a ani nad tým nechcem špekulovať.

Prekvapilo vás niečo v česko-slovenskej lige?

Čo sa týka hádzanej, dostal som približne to, čo som očakával. Trochu ma však zaskočili veľké vzdialenosti. Bol som na to síce zvyknutý zo Španielska, tam sme cestovali aj 12 hodín, ale už je to trinásť rokov, čo som sa vrátil domov a v Maďarsku nebolo treba toľko cestovať. Teraz si užijem cestovanie do Michaloviec či do Mostu.

V Španielsku ste žili devätnásť rokov. Aké skúsenosti ste tam získali?

Celkovo je tam iný životný štýl. Španieli sú veľmi pohodoví. Prišiel som do Eibaru, do klubu JD Arrate, z východného bloku a bol to pre mňa šok. Bolo to v roku 1989, ešte pred zmenou režimu. Nám vždy zdôraznili disciplínu a poriadok, a tam som zrazu počul vetu: „Stretneme sa zajtra ráno o dvanástej.“ O dvanástej? Ráno? Však to už je čas obeda! A predsa každý stále meškal.

Ťažko som si na to zvykal, navyše som neovládal ani jazyk. Ale všetci boli ku mne veľmi milí a otvorení, takže mi uľahčili adaptáciu. Rýchlo som sa naučil španielsky a zapadol som do mužstva.

Vtedy mohli hrať len dvaja zahraniční hráči a v nasledujúcom roku klub angažoval rumunského reprezentačného brankára. Z kádra som vypadol, ale ponúkli mi, aby som ostal pracovať v klube. Nakoniec som tam strávil ďalších 18 rokov.

Čo ste presne robili?

Venoval som sa najmä mládeži, ale neskôr som viedol aj mužské tímy. Dokonca už aj tam som sa mohol stať trénerom žien v prvej lige, ale ešte som si na to netrúfol. Nie že by som sa bál, ale bol som vtedy tvrdý chlapík a nevedel som, či by to dievčatá akceptovali. Ženská hádzaná vtedy ešte nebola na takej úrovni a vyhodnotil som to tak, že radšej zostanem u mládeže. Odvtedy som sa už upokojil, ale ináč som bol dosť agresívny tréner.

Vyrastal som v tom duchu, že jediný akceptovateľný výsledok je víťazstvo. Aj Španieli radi vyhrávali, ale nie za každú cenu. Keď človek pôjde do zahraničia, tak chce presadiť veci, ktoré sa naučil doma. Aj sa mi to podarilo, vždy som zdôraznil poriadok a disciplínu, ale nedá sa všetko úplne zmeniť, človek sa musí aj prispôsobiť miestnym zvyklostiam. Nakoniec som to zvládol, ale trvalo to zopár rokov, kým som zmenil nastavenie toho čipu v mojej hlave.

Cítil som sa dobre a dosahovali sme dobré výsledky. Posledné dva roky som viedol mužov, v poslednej sezóne sme dosiahli najlepší výsledok v histórii klubu, dostali sme sa aj do európskych pohárov. Vrátil som sa domov veľmi spokojný.

Mnohí si mysleli, že sa už nikdy nevrátim do Maďarska, ale ja som nikdy nepovedal, že by som sa plánoval usadiť vo Španielsku. Vždy som zdôrazňoval, že moje korene sú v Maďarsku a neoľutoval som, že som sa vrátil.

Prečo ste sa napokon takto rozhodli?

Pôvodne som išiel do Španielska len na jeden rok. Ako hráč som mohol ísť aj do Kataru, ale tam by som nemohol vziať so sebou rodinu. Povedal som si, že už som bol bez nich veľmi dlho, ako reprezentant som bol často na sústredeniach, takže som si vybral Španielsko. Keď mi po tej prvej sezóne ponúkli trénerskú zmluvu, hľadel som na to, aby to vyhovovalo mojim dcéram. Zvyčajne som podpísal kontrakt na štyri roky, aby stihli skončiť základnú či strednú školu. Nakoniec obe moje dcéry vyštudovali univerzitu v Španielsku, a keď už aj menšia dokončila štúdium, vrátili sme sa domov.

Aj preto, lebo v Španielsku už bolo cítiť hospodársku krízu a mnoho klubov skrachovalo. Mal som pocit, že nie je možné motivovať profesionálne mužstvo, keď hráči nedostávajú plat. Tréner je vtedy odsúdený na neúspech. Takto som robiť nechcel. Nemýlil som sa, lebo o dva roky ten klub tiež skrachoval a zanikol.

Spomínali ste, že nebolo jednoduché zmeniť nastavenie v hlave. Aké veci vám konkrétne prekážali?

Veľmi ma prekvapilo, že v Španielsku deti niekedy celý týždeň neprišli na tréning, lebo mali v škole skúšky. Tam totiž neskúšajú žiakov priebežne, ale z času na čas majú akoby skúškové obdobie. Vtedy ich rodičia nepustili na hádzanú. V Maďarsku by to bolo nepredstaviteľné. Potom som si však na to zvykol, veď škola je priorita.

Ťažké bolo aj to, že tam mala mládež oveľa väčšiu voľnosť, boli vonku dlho do noci. Teraz je to bežné už aj u nás, ale vtedy to bolo pre mňa nové. Ale je dôležité uvedomiť si, že nemôžeš zmeniť miestnych, ty sa musíš prispôsobiť a zapadnúť. Myslím si, že sa mi to podarilo.

V čom je tamojšie vnímanie hádzanej iné?

Výchova mládeže je založená na úplne inom systéme, deti nie sú pod takým tlakom. Nie sú dôležité výsledky, ale vývoj hráča. Deťom ponúknu možnosť, aby si vyskúšali aj iné športy a keď majú 13-14 rokov, môžu si vybrať, čomu sa chcú venovať. Práca s mládežou je v Španielsku veľmi kvalitná, aj preto je tamojšia hádzaná na vysokej úrovni.

U mládeže je dané, akému obrannému štýlu sa treba venovať v danej vekovej kategórii. Veľmi veľký dôraz dávajú na otvorenú obranu, najmä na systém 3:3. Hráči sa vďaka tomu zlepšujú v ofenzívnych i defenzívnych činnostiach, musia sa veľa pohybovať aj bez lopty. Takto sa deti naučia brániť na veľkej ploche jeden proti jednému, kým u nás sa toho deti boja, lebo tu sa preferuje tradičná obrana 0:6. Na veľkých podujatiach vidíme, že Španieli veľmi ľahko vedia prepínať medzi rôznymi obrannými formáciami, lebo sa to naučili už v detstve.

V čom tkvie tajomstvo španielskych trénerov?

Španielski tréneri majú vo svete veľmi dobrý kredit a vzdelávanie odborníkov je tam na vysokej úrovni. Terajší tréner španielskej reprezentácie Jordi Ribera trénoval aj mňa, keď som hrával. Je o päť rokov mladší odo mňa, mal 26 a už viedol prvoligové mužstvo. Ďalší tréner žien, Jorge Duenas, ktorý neskôr so španielskou ženskou reprezentáciou získal olympijskú medailu, momentálne trénuje reprezentantky Brazílie. Môj bývalý asistent zase vedie juniorov Španielska. Teda už len z môjho bezprostredného okolia, z Eibaru, sa dostali do sveta skvelí odborníci.

Vo väčšine svojej kariéry ste pracovali s chlapcami a mužmi. V čom je iné trénovať ženský kolektív?

Dievčatá sú oveľa disciplinovanejšie a lepšie znášajú monotónnosť. Dievčatá nepodvádzajú. Chlapci z času na čas skúsia trénera oklamať. Chlapci však reagujú lepšie vo vyhrotených situáciach, kým pri ženskom družstve nikdy nemôžeš vedieť vopred, ako sa s tým hráčky vyrovnajú.

Celkovo však môžem povedať, že so ženami pracujem takisto ako s mužmi. Pre mňa to nie je veľká zmena. Pre dievčatá asi áno, ale podľa mňa si už zvykli.

Nie som na to hrdý, ale keď sa rozčúlim, tak nerozprávam krásne. Používam škaredé slová, ale len pre seba, na uvoľnenie tlaku, nenadávam hráčkam či rozhodcovi, nechcem nikoho uraziť.

Raz v Španielsku na mňa počas televízneho prenosu pripevnili mikrofón a všetko, čo som počas zápasu hovoril, bolo počuť. Potom som vyhlásil, že to bolo prvý aj posledný raz. Ja nie som ten typ, že by som si vyberal svoje slová. Ak sa sústredím na to, aké slová používam, tak sa neviem sústrediť na svoju robotu.

Po návrate do Maďarska ste boli aj asistent trénera Xaviera Sabatého pri maďarskej reprezentácii. Čo vám táto skúsenosť dala?

Bol som reprezentant, ale z druhej strany som to spoznal až teraz. Hráč to má vždy ľahšie. Samozrejme, zodpovednosť leží na pleciach hlavného trénera a asistent mu má pomáhať. Pred štyrmi rokmi sme na majstrovstvách sveta obsadili siedme miesto, bol to dobrý výsledok. A počúvať hymnu pred zápasom je nádherný pocit, mal som z toho zimomriavky ako hráč aj ako tréner.

Boli ste súčasťou reprezentačného tímu, ktorý v roku 1986 získal na majstrovstvách sveta striebro. Ako si na to spomínate?

Hral som v šiestich zápasoch zo siedmich, vo finále už nie. Na posledný zápas sa dostal do kádra hráč, ktorý spravil veľmi veľa pre maďarskú hádzanú a keby som bol trénerom ja, spravil by som to isté.

Myslím si, že sme mali veľmi dobrý tím. Maďarsko možno malo aj lepšie mužstvá, ale náš kolektív bol najjednotnejší. Bol to dobre poskladaný tím a nakoniec sme získali aj medailu. Pracovali sme pre ňu veľmi tvrdo, mávali sme štvorfázové tréningy. Mali sme veľmi veľa sústredení. Dnešní reprezentační tréneri dnes o tom ani nesnívajú.

Pred svetovým šampionátom sme odišli na sústredenie koncom októbra, a z majstrovstiev sme sa vrátili desiateho marca. Medzitým som bol doma dovedna desať dní. Bolo to tvrdé, bol to však celkovo iný svet.