O mesiac oslávi šesťdesiat, hral Niké ligu na dedine. Mám 105 kíl a uhrám mladých, smial sa

Bošany a Žabokreky nad Nitrou sú susedné obce z okresu Partizánske, ktoré proti sebe nehrali vyše dvadsať rokov.

Ich vzájomný súboj bol v nedeľu súčasťou známeho projektu Niké liga na dedine, ktorý prináša atmosféru ligových zápasov aj do najmenších obcí.

Zápas mal obrovský úspech, na tribúny do Bošian si našlo cestu rekordných 3 562 divákov.

Z víťazstva 3:2 sa tešili Žabokreky nad Nitrou, no viac ako výsledok bola dôležitá skvelá atmosféra. Pre hráčov i divákov to bol zážitok na celý život.

Ku zaujímavého okamihu došlo v 81. minúte, keď sa zranil hosťujúci Adam Ladický a na trávnik musel vybehnúť 59-ročný MIROSLAV JANŠÁK.

Usmievavý pán bol spestrením celého zápasu. Nielenže nastúpil na zápas, ale víťaznými hlavičkovými súbojmi dopomohol svojmu tímu k výhre.

Keď ste striedali, vyše 3 500 ľudí tlieskalo v stoji. Aký to bol pocit? Ako ste to vnímali?

Nečkal som, že ešte niečo také zažijem. Bol to pre mňa zápas za odmenu. Užíval som si to. Nie je ľahké skočiť do rozbehnutého zápasu. Robil som však, čo sa dalo. Snáď som aspoň trochu pomohol.

Nastúpili ste aj nedávno na pôde Dolných Vesteníc, kde ste remizovali 2:2. Hrávate pravidelne?

Do Žabokriek som prestúpil, keď som mal 52 rokov. O rok a pol sa nám podarilo postúpiť do tejto súťaže, no tú som už nehral. Stále som však bol na súpiske.

Pre dvomi týždňami sa to načalo, pretože chalani boli zranení. Bolo ich len jedenásť, preto ma požiadali, či by som nešiel ako dvanásty. Rozhodol som sa ich ponuku prijať.

Sám som zostal prekvapený, že hoci mám 105 kilogramov, dokážem mladým sekundovať (smiech). Že ich aj uhrám...

Keď som bol ľahší o pätnásť kíl, bol som vychýrený hlavičkár. Viem si to vypočítať a vedel som dobre vyskočiť.

Dnes sa snažím hrať skôr pozične, nebudem sa naháňať s mladými. Snažil som sa odovzdať mužstvu, čo je vo mne a snáď sa mi to podarilo.

Nastúpili ste za stavu 2:1, okamžite váš tím skóroval na 3:1. V závere ste však opäť inkasovali a museli ste sa báť o výsledok. Ako ste to prežívali?