S futbalom začínal vo Švédsku a o niekoľko rokov neskôr získal s Lokomotívou Košice tri dorastenecké tituly.
MILAN DOLINSKÝ (89) hrával za Slovan Bratislava, Tankistu Praha, no najväčší úspech dosiahol s ČH Bratislava, s ktorou v sezóne 1958/59 vyhral majstrovský titul.
Bronzový medailista z prvých ME 1960 vstúpil do Siene slávy SFZ.
S akými pocitmi ste prijali uvedenie do Siene slávy slovenského futbalu?
Úprimne poviem, že som to nečakal. Pretože roky utekajú, za chvíľu mám deväťdesiat. Som preto šťastný.
Úspech neberiem len ako svoju zásluhu, ale celej partie, ktorá zanechala v histórii slušný dojem.
Na pódium ste prišli s Jánom Kocianom a synom Viktora Tegelhoffa, ktorí vás museli pridržiavať. Trápia vás zdravotné problémy?
Veľmi ma bolí koleno. Mám s ním dlhodobé problémy, raz je to horšie a raz lepšie. Vek už človek neoklame.
Aj preto som dnes už len televízny pozorovateľ a snažím sa žiť z toho, čo vidím. Fandím súčasnému športu, dnešným futbalistom, ktorí majú oveľa lepšie podmienky ako my.
Závidím im trávniky. Keď pustím televízor, v hocijakom meste je to krása, zatiaľ čo majster Československa Hradec Králové hral za našich čias na škvare. Dodnes mám z nej šrámy a jazvy.
S futbalom ste sa zoznámili ako dieťa vo Švédsku. Ako ste sa tam ocitli?
Mal som desať rokov. Bola to akcia Československého Červeného kríža a trvala jeden rok. Vo Švédsku si ma vyzdvihla rodina a rok som tam žil.
Naučil som sa po švédsky a hral som aj futbal. Škoda len, že je to ťažká reč, dnes už viem len zopár pesničiek.
V lige ste debutovali ako 18-ročný v drese košickej Lokomotívy, ale ešte v tej istej sezóne ste hrali za Slovan na Tehelnom poli. Ako si vás vyhliadli?
Rodičia sa presťahovali z Košíc do Bratislavy a ja som išiel s nimi. Pol roka som ešte dohral v Košiciach, kde som získal tretí titul majstra Československa s dorastom a potom som už išiel do hlavného mesta.
Prečo ste dostali prezývku "Lízatko"?
Začal ma tak volať tréner Jim Šťastný, ale dodnes neviem prečo.
Zlom v kariére znamenala pre vás vojenčina. Začali ste v klube Tankista Praha, ale ocitli ste sa v ČH Bratislava. Rozmýšľali ste niekedy nad tým, čo by bolo, keby ste zostali v Slovane, alebo by ste pokračovali v Česku?
U tankistov som narukoval a rok som tam pôsobil. Potom ma však vymenili do Červenej hviezdy. Chvíľu mi to bolo ľúto, že som odišiel z klubu, ktorý si ma vybral. Ale nakoniec som to prijal.
V ČH Bratislava sa v druhej polovici 50. rokov formovalo veľmi silné mužstvo. Bolo ťažké dostať sa do základnej jedenástky?
Nie, nebolo. Aj keď sme mali tri ľavé krídla, presadil som sa.
V doraste som bol najlepší strelec, preto som zo začiatku nebol nadšený, že hrám krídlo. Dodnes však za to trénerovi ďakujem. Pretože ktovie, či by som mal takú reprezentačnú kariéru, akú som mal.
V roku 1959 Červenka vybojovala v silnej konkurencii majstrovský titul. Čo vám ešte z tej slávy utkvelo v pamäti? Spomínate si, čo ste vtedy dostali za titul?
Zvíťaziť s náskokom deviatich bodov v tak silnej konkurencii, to hovorí samo za seba. Za víťazstvo sme dostali 1 200 korún, čo bol vtedy dvojmesačný plat.
Bolo to málo, ale my sme na peniaze nehľadeli. Užívali sme si futbal a hrali ho z lásky. Na naše zápasy chodilo bežne 15-tisíc divákov, z čoho sme mali radosť.
Ako by ste charakterizovali trénera Karola Borhyho?
Uznávaný odborník s maďarskými koreňmi. Po rokoch však môžem povedať, že kvôli nemu som odišiel do Prievidze.
Hrával som za národné mužstvo, Talianom som dal víťazný gól. No prišiel som domov a on ma posadil na lavičku.
Keby mi povedal, máme široký káder, oddýchneš si. Ale on nič. Ja som takto prišiel kvôli nemu o prémiu deväťdesiat korún za zápas.
S ČH Bratislava ste bojovali aj v Pohári majstrov a najmä na zápasy proti Glasgow Rangers dodnes spomínajú pamätníci. Čo chýbalo, aby ste cez škótskeho majstra prešli ďalej?
V Škótsku sme pred búrlivou kulisou prehrali 3:4. Škóti nás vtedy kopali ako kone, čo sme im chceli doma oplatiť. Remizovali sme však 1:1, čo bola chyba, ktorá sa nemala stať. Keby sme sa sústredili na hru, bolo by to inak.
V domácej odvete bolo na štadióne na Tehelnom poli 60-tisíc divákov, dnes už niečo nepredstaviteľné.
Fanúšikovia vtedy zvalili plot, toľko tam bolo ľudí. Bolo to šialenstvo, ktoré mám dodnes pred očami. Našťastie sa nikomu nič nestalo.
S futbalom ste precestovali azda všetky kontinenty. Aké máte z týchto ciest zážitky?
V tom čase sme boli medzinárodne ostrieľané mužstvo. Hrali sme napríklad proti Colo Colo, New York Rangers a všetkých sme porážali. Boli to krásne zážitky. Jeden taký výjazd stál na hráča šesťtisíc korún, čo vtedy nebolo málo.
S reprezentáciou Československa ste vybojovali bronz na premiérových ME 1960 vo Francúzsku. Na šampionáte sa vtedy predstavili len štyri mužstvá. Ako si naň spomínate?
Dopredu sme vedeli, že vyhrajú Rusi. Tí mali vtedy také mužstvo, ktoré sa nedalo zdolať. Vo Francúzsku nám nevyžrebovali Juhosláviu, ale ich, preto sme vedeli, že budeme hrať o tretie miesto.
V tomto smere musím byť trošku kritický. Vo výbere Československa bolo veľa hráčov z Dukly Praha, ktorí boli za zenitom a nemali tam čo robiť.
Spomeniem meno František Šafránek, super chlap, ale všetky góly išli cez neho. Už tam proste nemal byť.
Čo zaujímavé ste vo Francúzsku zažili mimo futbalového ihriska?
Hrali sme v Marseille proti domácim a po víťazstve sme získali bronz. Po zápase si nás zavolal veľvyslanec Československa vo Francúzsku, no nakoniec nás neprijal. Pred bránou sme sa museli otočiť a išli sme tri kilometre pešo naspäť.
Kde momentálne žijete, ako vyzerá váš bežný deň?
Bývam v Bratislave, predali sme dom a kúpili sme malý byt pri Dunaji. Tam je ticho, pokoj a nič mi tam nechýba. Keby ma nebolelo koleno, bolo by to ideálne.
Sledujete súčasný Inter Bratislava, ktorý bojuje o postup do 2. ligy?
Poviem to na plné ústa, je to hanba, že takýto klub hrá v tretej lige. Občas chodím na zápasy a prajem si, aby sa to čo najskôr zmenilo!
