V roku 1964 získal na olympijských hrách v Tokiu striebro. Dva majstrovské tituly vyhral v sezónach 1963/64 a 1965/66 s Duklou Praha, za ktorú nastrieľal v československej lige 27 gólov.

JÁN GELETA (81) vstúpil do Siene slávy Slovenského futbalového zväzu.

Čo pre vás znamená toto ocenenie?

Je to pre mňa prekvapenie. Roky som si myslel, že Slovensko na mňa zanevrelo. Pretože od roku 1962 žijem v Česku. Teraz viem, že to nie je pravda. A veľmi si to vážim.

Po návrate z MS 1962 v Čile som narukoval do Dukly Praha, kde som strávil v podstate celú kariéru.

V roku 1967 vás vyhlásili za najlepšieho futbalistu v Československu. Konalo sa podobné vyhlasovanie ako dnes? Čo ste dostali za víťazstvo v ankete?

Jój, bolo to podobné, ale oveľa skromnejšie. Dnes dostal najlepší (Stanislav Lobotka, pozn. redakcie) veľký pohár. Ja som dostal vázu zo skla a šijací stroj značky Lucznik (smiech).

Aj ste ho využili? Máte ho ešte doma?

Samozrejme, šil som na ňom záclony. Manželka sa ho bála, tak som sa naučil šiť.

Mám doma dvoch synov a keď roztrhali zipsy, menil som ich ja. Stroj funguje dodnes.

Ako si spomínate na detstvo a futbalové začiatky?

Pochádzam z malej obce. Síce som sa narodil v Motešiciach, kde sa chovali kone, bol tam veľký žrebčín. Po vojne sme sa však presťahovali do Malých Chlievan, kde nie je škola, kostol, krčma, proste nič.

V tom čase tam žilo jedenásť rodín a ja jediný som sa chcel baviť. Na tancovačky som tak chodil do susednej obce Dvorec.

Za našich čias neboli lopty, nič. Mne otec zakazoval hrať futbal. Narodil som sa vo vojne, keď nebolo čo jesť. Neraz sme doma hladovali, preto na takéto aktivity nebol čas.

Až na učilišti v Partizánskom som spoznal niektoré druhy ovocia. Boli sme veľmi zaostalí.

Vyrastali ste v chudobe, mali ste štyroch súrodencov. Ako ste sa dostali k futbalu?

Futbal som začal hrať neskoro, až štrnásťročný. Keď to dnes niekomu hovorím, len krúti hlavou.

Pôvodne som mal robiť niečo so železom, pretože otec bol kováč, kul podkovy pre kone a ja som ho veľmi obdivoval.

Ja som za mladi vôbec nešportoval, akurát som behal ako blázon.

Na učilišti robili bežecké majstrovstvá, na ktoré ma ktosi prihlásil. Hoci som nemal výstroj a ani som súťažne nebehával, všetkých som porazil.

Svoju rýchlosť, atletickosť som potom využil aj vo futbale.

Kariéru ste rozbehli v Partizánskom. Ako si spomínate na svoje prvé zápasy?

V Partizánskom sme mali kvalitný dorast. Spomeniem mená ako Anton Hrušecký, Karol Jokl či Peter Herda, to všetko boli moji spoluhráči.

Začal som s gymnastikou, i keď som nevedel, čo to je. Okolo rieky Nitry som chodil behávať a vždy som sledoval, ako chlapi hrajú. Prihlásil som sa tak na futbal.

V doraste sme porazili Spartu Praha, KPS Brno a až vo finále sme podľahli Lokomotíve Košice.

Finále sme hrali ako predzápas ligového stretnutia Sparta Praha – Slovan Bratislava. Na starom štadióne bolo 35-tisíc ľudí a ja dnes môžem prezradiť, že som sa na rozcvičke posral. A to doslova (smiech).

A čo ste potom robili?

No nič. Našťastie sme mali náhradné trenky, staré som teda zahodil a vzal som si nové.

Trenky sme v tom čase mali, ale kopačky neboli. Z kože sme si vyrezali krúžky a klincami sa pribíjali na podrážky topánok. Neraz sa stalo, že mi klince celý zápas rezali do nôh. Nejako som to však musel vydržať.

Na Sparte si ma vtedy vyhliadol šéf Dukly, ktorý ma za päťtisíc korún kúpil do Prahy. V Erfurte v NDR som si potom kúpil prvé kopačky, šróbovacie.

Premiéru medzi mužmi ste si odkrútili ešte v Partizánskom. Ako si na ňu spomínate?

Nie dobre. Hrali sme divíziu proti Seredi a Miroslav Čmarada, s ktorým sme potom roky hrali v Dukle, mi zlomil nohu. Pamätám si, ako sme utekali do Trnavy, kde mi dali sadru. Vďaka tej ceste poznám všetky kostolíky v okolí Trnavy.

Dukle ste zostali roky verný. Nelákali vás do iného klubu? S vojakmi ste vyhrali dva tituly majstra republiky.

Trinásť rokov, na ktoré nikdy nezabudnem. Pri druhom titule som bol ako kapitán a vtedy nastala vskutku bizarná situácia, keď prvé tri kluby mali rovnaký počet bodov.

V poslednom kole hrala Slavia doma s Interom a keby získala bod, vyhrá titul. Prehrala však 0:1.

Šancu mala takisto Sparta, ktorá však prehrala s Lokomotívou Košice 1:3 a takisto prišla o svoju príležitosť.

My sme doma hrali guľášový zápas s VSS Košice, no za stavu 4:0 sme sa dozvedeli, že môžeme vyhrať majstra. A tak aj bolo. Zvíťazili sme 5:1 a nečakane sme získali majstrovský titul.

Nikto vtedy nečakal, že Sparta aj Slavia zakopnú, preto pre nás nemali ani pohár. Odovzdali nám ho až o týždeň.

S Duklou ste sa dostali do semifinále Pohára majstrov európskych krajín 1966/67, čo je dnes pre slovenský alebo český klub nereálna méta.

Oblek, ktorý mám na sebe, nám dala ušiť Dukla, aby sa za nás nehanbila. Po päťdesiatich rokoch od semifinále sme totiž boli na stretnutí v Glasgowe.

V prvom semifinále sme prehrali 1:3 a ja som zavinil dva góly. Domáci nás kopali ako o život, čo sme im chceli doma oplatiť. Nedokázali sme však streliť gól a remizovali sme 0:0.

Vďaka futbalu ste precestovali celý svet. Na ktorých slávnych hráčov dodnes rád spomínate?

Päťkrát som bol v Čile a dvakrát som bránil Pelého. V Bratislave nám dal gól priamo z rohu Eusébio. S brankárom Vilom Schrojfom sme na seba pozerali a krútili hlavami, u nás sa to takto nikdy nekopalo.

Legendárny bol ešte brankár Lev Jašin, ktorý každému rozdával cigarety. Doteraz to mám pred očami.

A čo pamätné zápasy?

Na Strahove som dal dva góly Realu Madrid. Koľko nás je, ktorým sa to podarilo?

Real ma chcel potom kúpiť, ale nešlo to. Dnes odchod hráča do zahraničia každý víta, ale v tom čase sa to nedalo.

Neskôr bolo zaslúžilým reprezentantom ako Josef Masopust, Svatopluk Pluskal, Tondo Panenka či Franto Veselý povolené na staré kolená odísť do Rakúska. Zarobiť si. Ale to bolo všetko.

Aké ste mali podmienky v armádnom klube? Mali ste prísnejší režim, ako trebárs v iných kluboch?

Tréner Jaroslav Vejvoda chcel, aby sme sa rýchlo oženili. Nemal rád slobodných hráčov, pretože tí si žili, ako chceli. Takto sa spoľahol na to, že žena sa o režim postará.

Na ktorých spoluhráčov najradšej spomínate? Stretávate sa ešte s niekým?

Všetko to vymrelo. Akurát dnes som sa stretol s Jozefom Štibrányim, a to je asi posledný Čiľan.

A ešte ste tu vy.

Ja sa neberiem za Čiľana. Hoci som tam bol, ale na MS 1962 som nehral. Do zostavy reprezentácie som sa dostal až potom.

Z reprezentačnej kariéry sa vyníma striebro na LOH 1964 v Tokiu. Bol to pre vás najemotívnejší moment?

Vtedy sme nemali len kvalitu, ale sadli sme si aj ľudsky, povahovo. A to bol dôvod nášho úspechu.

Inak však musím priznať, že po rokoch mám z olympiádu veľkú hmlu.

Ako to myslíte?

V tom čase som sa zoznámil s dievčaťom, s ktorým som sa mal ženiť. Keďže som hral za olympionikov len posledný zápas, na mojom mieste nastupoval Karel Nepomucký zo Slavie Praha, nečakal som, že dostanem nomináciu. Opak bol však pravdou. Tréner Rudolf Vytlačil ma nominoval a ja som išiel do Japonska.

A čo svadba?

Musela počkať. Brali sme sa týždeň po návrate z Tokia.

V máji 1964 ste si zahrali v Kodani za výber Európy. Ako vás objavili?

S Duklou sme hrali Pohár majstrov európskych krajín proti Borussii Dortmund. Borussiu vtedy trénoval Helmut Schön, ktorý viedol aj mužstvo Európy.

Ja som ešte nedostal pozvánku do reprezentácie Československa, no už som bol v tíme Európy. Predbehol som dobu, i keď som do hry nezasiahol.

Spolu so mnou išli do Dánska Jozef Bomba a Ján Popluhár. Za účasť sme dostali tisíc švajčiarskych frankov.

Za Duklu Praha si neskôr zahral aj váš syn. Čo to pre vás znamenalo?

Jeden zápas. Strašný talent, výborná ľavá noha, ale chýbalo srdiečko. Nedal futbalu, čo mal a hral potom len druhú ligu za Teplice. Inak rýchlo nabral váhu a kariéru potom ukončil.

Druhý syn bol tiež dobrý futbalista, ale ťažko si zlomil nohu. Škoda.

Žijete v českej obci Křivsoudov medzi Vlašimom a Humpolcom. Ako vyzerá váš bežný deň?

Kŕmim sýkorky a sedím pri jazere. Inak sledujem anglickú ligu a našich reprezentantov. Čo už v mojom veku môžem robiť?

Držím palce všetkým slovenským i českým futbalistom. Aby sa im darilo a boli najmä zdraví.