Žiadny český ani slovenský klub predtým ani potom nedokázal vyhrať európsku pohárovú trofej. A je veľmi pravdepodobné, že sa to už nikdy nezopakuje. Práve preto spomienky na Bazilej nestrácajú silu. Práve preto dnes znejú ešte hlasnejšie než vtedy.
Bazilej 1969 nebol len jeden futbalový večer. Bol to okamih, keď slovenský klub vystúpil na úplný vrchol európskeho futbalu a v Pohári víťazov pohárov siahol na niečo, čo sa odvtedy zmenilo na legendu. Vrchol, na ktorý sa dá vystúpiť iba raz – a potom už len spomínať.
A (dnes) presne štyridsať rokov po smrti Michala Vičana je zrejmé, že bez neho by sa tento výstup nikdy neuskutočnil.
Tvorca najväčšieho klubového úspechu v dejinách českého a slovenského futbalu dokázal viac než len vyhrať finále. Vytvoril dielo, ktoré presiahlo niekoľko generácii hráčov – a možno aj hranice toho, čo sa ešte niekedy podarí zopakovať.
Keď Slovan siahol na Olymp
Barcelona sa medzičasom zmenila na európskeho giganta, globálnu značku a symbol moderného futbalu. Slovan Bratislava však vtedy, 21. mája 1969 na štadióne St. Jakob v švajčiarskej Bazileji, siahol na futbalový Olymp. A urobil to spôsobom, ktorý dodnes vyráža dych.
V reportérskom stanovišti sa komentátor Gabo Zelenay neubránil dojatiu. Slová z neho tiekli spolu so slzami:
„Prežívam, vážení priatelia, najradostnejšiu chvíľu v mojom reportérskom živote. Náš československý futbalový klub získava jednu z najcennejších trofejí na svete. Snívali sme o tomto okamihu, keď sme sa doma pozerali na televízne prenosy.
Vždy sme si hovorili – kedy raz naši chlapci takto, pred nadšeným publikom, budú preberať pohár? Kedy raz obehnú okolo štadióna, keď kapitán bude držať trofej vysoko nad hlavou?“
Tak im to ukážte
Michal Vičan vedel veľmi dobre, kto stojí proti nemu. Barcelona bola favorit. Práve preto sa rozhodol urobiť presný opak toho, čo by urobil vystrašený tréner.
V kabíne sa postavil pred hráčov a s typickým pokojom, za ktorým sa skrývala prefíkanosť, im povedal:
„Barcelona? Chalani, veď ja ich ani poriadne nepoznám. Ani neviem, kto tam za nich vlastne kope! Keď sa pozriem na základné zostavy, vidím, že na deviatich postoch máme lepších hráčov než oni. Tak im to ukážte!“
Podľa brankára Alexandra Vencela staršieho pritvrdil ešte viac. Bez rešpektu, bez servítky:
„Kuknite sa. Tí španolisti berú také veľké peniaze, že sú až leniví. Vybehnite na nich, nech sa laknú. Veď sú horší ako vy.“
Objal Módera
A Slovan vybehol. Z prvého útoku skóroval. Barcelona nestíhala. Po polčase svietilo na tabuli 3:1. Sen, ktorý sa mal rozplynúť, bol čoraz reálnejší. Zápas sa skončil 3:2. Hotovo. Dejiny boli prepísané.
Vičan po záverečnom hvizde objal ako prvého Ladislava Módera. Obaja plakali. Móder odohral životný zápas, plnil taktické pokyny do poslednej kvapky síl. Tréner ho musel striedať – bol úplne vyčerpaný.
Po návrate z Bazileja čakali na hraniciach v Bergu všetci bratislavskí taxikári. Spontánne. Bez príkazov. V otvorenej Škode viezli trofej Vičan a kapitán Šaňo Horváth.
„Šli sme s kamarátkou cez Starý most k petržalskému štadiónu, tam sme ich našli. Otec ma vzal do auta. Bol ako slniečko. Keby nemal uši, tak sa smeje dokola,“ spomínala v minulosti pre SME Zuzana Vičanová, dcéra výnimočného trénera.
Jej otec však na oslavy na Tehelné pole nešiel. „Vtedajší šéf klubu rokoval ešte pred zápasom proti Barcelone poza jeho chrbát s nejakým rakúskym trénerom, ktorého chcel angažovať. Preto na protest na oslavy nešiel,“ vysvetľuje Vičanová.
Napokon však v Slovane ostal a v nasledujúcej sezóne s ním získal vytúžený titul. Prvý po pätnástich rokoch.
„Bazilej 1969 bol dielom spojenia úžasného trénera a vynikajúcich hráčov. Slzy radosti, ktoré mu zaliali tvár, boli dôkazom nášho šťastia,“ spomínal Vencel.
Medzi krikom a slzami
Vzťahy, ktoré si Vičan s hráčmi vytváral, boli jedinečné. Najmä s Móderom – technicky brilantným, no miestami rozhádzaným futbalistom. Vičan ho dokázal sfúknuť do krvi, ale zároveň mu veril viac než ktokoľvek iný. Nadávky a objatia uňho kráčali ruka v ruke.
Jeho povahu presne vystihol aj komentátor Ján Novák, ktorý o ňom s úsmevom poznamenal, že Michal Vičan mal vždy veľmi blízko k dvom extrémom – ku kriku a k slzám. Bol maximalista.
Od seba aj od hráčov neustále vyžadoval maximum a nikdy nepoľavil, ani keď to bolelo. Práve preto malo jeho hodnotenie po zápase mimoriadnu váhu. Keď zo seba vypustil svoje typické fraštacké: „Chalani bojovali…“, nešlo o obyčajnú vetu. Bol to najvyšší možný prejav jeho spokojnosti.
Hlohovec a paradox Slovana
Rodák z Hlohovca sa celý život vyjadroval svojou typickou fraštáčtinou. Pamätníci hovorili o „vičanovčine“ – zmesi trnavčiny a bratislavčiny.
Drvivá väčšina Hlohovčanov fandí logicky Trnave, no Michal Vičan sa stal jedným z najväčších symbolov Slovana Bratislava. Aj to len dokresľuje, aký výnimočný príbeh za sebou zanechal.
Hovoril priamo. Bez pretvárky. Čo mal na srdci, to mal aj na jazyku.
Skromnosť si niesol z detstva. Topánky a šaty im mama kupovala len na Veľkú noc, ďalšie veci až na fraštacké hody na Michala a na Vianoce. Naučil sa vážiť si všetko. Táto vlastnosť ho neopustila ani vtedy, keď držal v rukách najcennejšiu trofej.
Vyrastal na Holubyho ulici, v starom Hlohovci, pri Váhu, kde donekonečna naháňal loptu – zošitú handrovú guľu, ktorá mala k dnešným loptám ďaleko, no sny boli rovnaké.
Z aranžéra kapitán Slovana
Do Bratislavy prišiel už ako pätnásťročný – študovať aranžérstvo a dekoratérstvo. Futbal pritom nikdy nepustil z rúk.
Spočiatku hrával za menší klub ASO a armádny OAP, kým si ho po skončení druhej svetovej vojny nevšimli na vyššej úrovni. Nasledoval prestup do Sokola NV, z ktorého sa postupne stal Slovan Bratislava ÚNV, neskôr CHZJD – dnešný ŠK Slovan Bratislava.
Na Tehelnom poli sa objavil po vojne. V 50. rokoch patril k pilierom Slovana, odohral 231 ligových zápasov, stal sa kapitánom klubu aj reprezentácie.
Stabilný obranca, muž poriadku, prehľadu a zodpovednosti. Formovali ho Ferdinand Daučík a Leopold „Jim“ Šťastný, ktorý mu dal prezývku Kominár.
Legenda aj za hranicami
Po skončení hráčskej kariéry sa stal trénerom. Postupne rástol, zaujal v Trenčíne, kde získal jesenný primát. Keď prišla ponuka zo Slovana, mal len 42 rokov. A klub vstúpil do svojej najväčšej éry.
Vičan sa stal legendou aj v zahraničí. S Ruchom Chorzów vyhral ligu dvakrát, Poľský pohár a dvakrát postúpil až do štvrťfinále Pohára majstrov. V Arise Solún doviedol tím k jesennému prvenstvu.
„Nikdy nezabudnem na jeho vetu: ,Vy ste tak dobrí, že vás môže trénovať aj Šaňo Bumbala z Trenčína,“ dodal Vencel.
Krivda, ktorá bolela
Jeho život poznačila aj krivda. Nepravdivé obvinenie zo spolupráce so ŠtB, vzniknuté zámennou mena, ho prenasledovalo až do smrti. Pravda vyšla najavo až po roku 1989. Príliš neskoro.
Michal Vičan zomrel 27. januára 1986 na následky rakoviny hrubého čreva. Mal len 60 rokov.
Po ňom zostal príbeh, ktorý sa už nezopakoval.
