Pamätný gól dal do siete AC Miláno, zahral si proti FC Barcelona, Bayernu Mníchov či Manchestru City. V rôznych klubových pohárových súťažiach odohral vyše 80 zápasov, v ktorých strelil dvadsať gólov.

MICHAL ĎURIŠ (35) je nový člen Klubu ligových kanonierov. Gól číslo sto strelil pri svojej premiére za Spartak Trnava v Niké lige do siete Michaloviec.

Ladislav Kubala, Jozef Kožlej, Jozef Adamec, Marek Hamšík, Robert Semeník, Pavol Diňa, Szilárd Németh a mnohí ďalších. Aký je to pocit byť v tejto spoločnosti?

Skvelý. Keď počujem a vidím, aké mená sa tam dostali, je to veľké zadosťučinenie. Za to, čo všetko som futbalu obetoval.

Aktuálne nemám veľmi čas premýšľať nad tým, čo som dosiahol. Keď však zavesím kopačky na klinec, bude to iné. Potom mi to dôjde oveľa viac. Bude to mať veľkú hodnotu.

Prvý ligový gól ste strelil za Duklu Banská Bystrica ešte v septembri 2007, prekonali ste brankára Miroslava Hýlla z Artmedie Petržalka. Spomínate si na to?

Samozrejme. Pamätám si, že sa ešte hralo na petržalskom štadióne, ktorý už neexistuje. Petržalka bola vtedy pojem, získala majstrovské tituly a hrala v Európe.

Vedel som, že nás nečaká ľahký zápas. Aj sme ho prehrali 1:2. Skóroval som na prvej tyči po centri. Mal som vtedy obrovskú radosť.

Od vášho prvého ligového zápisu ubehlo šestnásť rokov, nikto z doterajších kanonierov nečakal na stogólovú métu tak dlho. Povedali by ste vtedy, že strelíte sto gólov v najvyšších súťažiach?

Keď mám byť úprimný, nevedel som, že niečo ako Klub ligových kanonierov existuje. Dozvedel som sa to pred rokom a pol, keď som sa na Cypre stretol s Jožkom Kožlejom a Tomášom Medveďom. Až oni mi vysvetlili, ako to celé funguje.

Keď ste sa blížili k magickej hranici. Nezväzovalo vám to nohy?

V minulej sezóne som chcel streliť gól, vďaka ktorému by som to mal v úvodzovkách za sebou. Dokázal som to však po príchode do Spartaka Trnava a som za to nesmierne rád.

Teším sa, že som prekonal hranicu sto gólov. Som však nastavený inak. Viem, že keď budem zdravý, určite prídu ďalšie góly.

Ktorý gól vám najviac rezonuje v pamäti?

Ťažko povedať. Ani neviem... Bolo ich viac, ktoré boli dôležité. A veľa znamenali.

Veľa dôležitých gólov som strelil pri zisku titulov za Plzeň. Tiež si cením aj tie za Omoniu Nikózia, kde sme vyhrali titul i pohár.

Je ťažké vybrať jeden…

Zimomriavky po tele mi chodia, keď si spomeniem na gól v predĺžení proti Severnému Írsku, vďaka ktorému sme postúpili na majstrovstvá Európy. Reprezentovať bola pre mňa vždy česť.

V skupinovej fáze Ligy majstrov ste v nadstavenom čase skórovali do siete AC Milána a vyrovnali na 2:2.

Jeden z najkrajších momentov kariéry. Pre takéto okamihy robí človek futbal.

V Plzni som zažil najúspešnejšie obdobie kariéry, viackrát sme si zahrali skupinovú fázu Ligy majstrov aj Európskej ligy. Sú to zážitky na celý život. Som za ne vďačný.

V sezóne 2015/16 ste sa so šestnástimi gólmi stali druhým najlepším strelcom českej ligy. O korunu kráľa strelcov ste prišli v poslednom kole, v ktorom David Lafata zo Sparty Praha nasúkal do siete Jihlavy päť gólov. Mrzelo to?

Futbal je kolektívny šport a na prvom mieste sú úspechy tímu. Tešil som sa preto, že sme vyhrali titul.

Tá sezóna bola fantastická. Spravili sme titul a mne sa takisto darilo. Spomienky na ňu sú preto len najlepšie.

Počas pôsobenia v Plzni ste jednu sezónu hosťovali v Mladej Boleslavy. Prečo?

V klube chceli, aby som dostával väčší priestor. V Plzni som pendloval na viacerých pozíciách, hral som na hrote, pod hrotom, ľavej či pravej strane. Nemal som klasické miesto.

Navyše, nehrával som stabilne, preto sme sa rozhodli, že sa pôjdem vyhrať inde. A pomohlo mi to. V ďalšej sezóne som sa vrátil ako gólový a vyhrali sme titul.

Za 1,6 milióna eur ste potom odišli do ruského Orenburgu.