MÁRIA PETROVÁ hrávala prvú ligu žien už ako pätnásťročná. Vo vtedajšom Partizáne Bardejov, ktorý v tom čase bojoval o titul, mala pevné miesto v základnej zostave.
Prišiel však COVID, súťaž sa nedohrala a po kontroverznom rozhodnutí SFZ ženský futbal v Bardejove takmer zanikol.
Postupne sa však spamätával a dnes nekompromisná obrankyňa opäť nastupuje v najvyššej súťaži žien. Márii Petrovej sme položili niekoľko otázok.
Ako vyzerala vaša doterajšia futbalová kariéra?
S futbalom som začala ako jedenásťročná. Predtým som síce vyskúšala aj iné športy, no futbal si ma získal najviac a stal sa mojou srdcovou záležitosťou.
Od začiatku až dodnes hrávam za Partizán Bardejov. Počas žiackych rokov som jednu sezónu nastupovala aj s chlapcami v Gerlachove. K ženskému áčku som sa prvýkrát dostala ako pätnásťročná.
Počas letnej prípravy si ma všimol tréner Igor Djokić, ktorý mi dôveroval natoľko, že ma zaradil do základnej zostavy. To mi výrazne pomohlo aj k nominácii do dorasteneckej reprezentácie Slovenska.
Žiaľ, v tom roku prišiel COVID-19, čo spôsobilo problémy nielen v lige, ale aj v samotnom klube – súťaž bola predčasne ukončená a áčko nemalo dostatok financií na ďalšie fungovanie.
Po zániku A-družstva v Bardejove pokračovali len mládežníčky. Ako to vtedy vyzeralo?
Od roku 2021 som sa preto vrátila k hraniu prvej ligy za dorastenky v Bardejove.
Nasledujúce dve sezóny boli pre mňa veľmi úspešné – najprv sme obsadili tretie miesto na majstrovstvách Slovenska a hneď ďalší rok sme dokázali vyhrať celú ligu, čím sme získali titul majsteriek Slovenska do 19 rokov.
Na dlhší čas ste sa z trávnikov vytratili. Čo sa stalo?
Pár týždňov po zisku titulu prišiel pre mňa nepríjemný zlom. Počas pauzy som si pri rekreačnom futbale zranila koleno – roztrhla som si väz aj meniskus, čo si vyžiadalo dve operácie v priebehu niekoľkých mesiacov a viac než rok pauzy od futbalu.
Tento čas mi síce nedoprial veľa futbalových zážitkov, no veľa ma naučil v iných oblastiach života. Keďže futbal beriem veľmi vážne, bolo pre mňa náročné psychicky sa vyrovnať s neistotou, aká bude moja budúcnosť.
Mala som dni lepšie aj horšie, no snažila som sa venovať nielen svojmu telu, ale aj mysli. Veľkou oporou mi boli moji blízki, spoluhráčky a tréner Tej, ktorí ma neustále motivovali k cieľu vrátiť sa späť na ihrisko.
Minulé leto sa mi to aj podarilo. Najprv som začala s tréningami v nízkej intenzite, ktorú som postupne zvyšovala.
Zo začiatku to nebolo ideálne – okrem kolena bola výzvou aj psychická bariéra, strach, aby sa zranenie nevrátilo. Napriek tomu som pokračovala a krok po kroku sa dostávala späť do herného rytmu.
Aká je dnes situácia v bardejovskom ženskom futbale?
Po dorasteneckom titule sa nám podarilo rozbehnúť aj ženské áčko. V prvej sezóne som dievčatám v druhej lige ešte nemohla pomôcť, no v tej druhej som už nastúpila na ihrisko a spolu sme vybojovali titul aj postup do najvyššej súťaže, kde teraz pôsobíme.
Ako nováčikovia sa sústreďujeme na každý zápas zvlášť. Našou ambíciou nie je hneď vyhrať ligu, ale porovnať si sily s prvoligovými tímami, spoznať svoje slabiny a pracovať na ich zlepšení.
Aké sú vaše futbalové ciele?
Mojím najbližším futbalovým cieľom je pokračovať vo futbale v Bardejove, pokiaľ mi to zdravie dovolí a budem môcť hrať s ľuďmi, ktorých mám rada.
Samozrejme, ak by podmienky v budúcnosti prinútili zmenu klubu, budem sa tomu musieť prispôsobiť.
Čo robí Mária Petrová, ak nehrá futbal?
Popri futbale sa venujem štúdiu ošetrovateľstva na vysokej škole v Prešove, ktoré je pre mňa veľmi dôležité.
Tento rok dokončujem bakalársky stupeň a chcela by som pokračovať na magisterskom štúdiu, aby som si rozšírila vedomosti a mohla sa profesionálne rozvíjať v tejto oblasti.
Práca v zdravotníckom zariadení je pre mňa zaujímavá a napĺňajúca, preto by som sa jej rada venovala aj do budúcnosti.
Samozrejme, futbal pre mňa zostáva dôležitý a budem robiť maximum pre svoj športový rast a rozvoj.
