Škôlkarov neberieme. Bez sĺz to vo futbale nejde, hovorí kapitán Spartaka Trnava Mikovič

MARTIN MIKOVIČ je neodmysliteľnou súčasťou obrany Spartaka od svojho návratu do Trnavy v roku 2020. Dvojnásobný víťaz Slovnaft Cupu je známy ako veľký zabávač, no v rozhovore hovorí aj o serióznych témach. Ako ho zmenila rola otca malej dcéry, prečo sú slzy bežnou súčasťou života futbalistov a čo preňho znamená nová konkurencia v tíme?

Pred niekoľkými dňami ste sa vrátili po zranení späť do zostavy. Aké náročné – fyzicky aj psychicky – je pre takého skúseného hráča vracať sa do zápasového kolotoča?

Pre nikoho to nie je jednoduché. Dobiehať päťtýždňový výpadok v posilňovni a pri behoch je otravné. Potom prídete na zápas a zrazu je to iné – zmeny tempa hry, smeru, úplne iné pohyby, musíte sa dostať do správnej pohody a to po výpadku chvíľu trvá. Mne, napríklad, proti Trenčínu, prvých 20 minút.

Kým ste boli na maródke, pribudla vám na poste ľavého obrancu nová konkurencia. Roko Jureškin je hráč, ktorého sme už v našej lige v minulosti videli, naľavo môže hrať aj Cyperčan Thomas Nikolaou, Bolaji sa pomaly vracia po zranení. Necítite nervozitu?

Je to výborná konkurencia, ale ani ja nie som o nič horší. Nemusím hrať každý zápas a ak bude miesto mňa hrať niekto, kto bude kvalitnejší, nemám s tým problém. Ale nebojím sa a som pripravený pobiť sa o svoje miesto a ukázať kvality.

Počas prvého pôsobenia v A-tíme Spartaka ste hrávali skôr vpredu, na krídle. Niekoľkokrát vás tam skúšal už aj tréner Gašparík. Neuvažovali ste o trvalom presune na starý post?

Začínal som v útoku, potom som hral na krídle, nemal by som s tým problém. Potreboval by som jeden zápas na rozbeh, predsa len, v útoku má človek iné povinnosti ako v obrane, ale prečo nie? Máme tu však dobrých krídelníkov, ktorí sú pre seba silnou konkurenciou, ale nevylučujem, že sa v budúcnosti posuniem vyššie.

Ubehli už viac ako štyri roky od vášho návratu z Poľska. Nikdy ste neľutovali návrat do Spartaka?

Nie, hoci bola možnosť ísť aj do Karvinej, ktorá o mňa mala vážny záujem. Chuť na návrat domov však bola väčšia. Začiatok pre mňa z hernej stránke nebol ideálny, prišiel som však do nového projektu, do tímu s novými majiteľmi a neskôr aj s novým realizačným tímom. Prišli výsledky, trofeje, zmenilo sa fungovanie klubu… Vôbec tento krok neľutujem.

Je pravda, že počas prvej zimnej prestávky po príchode už bol na pretrase váš odchod?

Je to tak. Tréner Hrnčár, ktorý tu vtedy bol, mal výhrady k niektorým starším hráčom. Neviem, čo presne mu prekážalo, možno sa mu nepozdávala moja výkonnosť, nemal som s ním žiadny konflikt. Napokon sa však vedenie rozhodlo vymeniť trénera a myslím si, že to bol správny krok.

Vráťme sa k ostatnému derby so Slovanom. 13 a pol tisíc divákov, to je na dnešné pomery veľmi slušná návšteva. Skvelá atmosféra, zaujímavý futbal, choreo, pre niektorých však zlá reklama pre pokriky na tribúnach. Aký je váš názor?

Týždeň pred derby som povedal, že ak nepríde aspoň 10-tisíc fanúšikov, tak končím kariéru. Chvalabohu, predĺžil som si ju. Súhlasím so skvelou atmosférou, páčilo sa mi choreo aj to, že žiadna pyrotechnika sa nedostala na trávnik. No a čo sa týka nadávok – v derby sa na hráčov nadáva, je to rivalita a máte to všade, nielen u nás. Nebudem to obhajovať, ale keby bola podobná atmosféra aj na iných zápasoch, ľudí by slovenský futbal lákal oveľa viac.

V pamäti mi utkvel jeden moment – keď Barseghyan, hráč Slovana, išiel po strelenom góle oslavovať pred kotol domácich. Čo na to hovoríte?

Dobre, že som vtedy nebol na ihrisku, lebo by som sa asi zachoval tak, ako on o týždeň skôr, keď trenčiansky brankár niečo po zápase odkazoval kotlu Slovana. Chápem, že je to derby, emócie sú tam silnejšie a on je horkokrvný Armén a nebudem mu to vyčítať v takom vypätom zápase. Ktovie, možno by niekto z našich spravil niečo podobné, ak by sme strelili gól. Pre našich divákov, fanúšikov a hráčov to však určite príjemné nebolo.

Po zápase ste dostali dres od Dominika Takáča, brankára Slovana, ktorý ešte v minulej sezóne chytal za Spartak. Mnohým fanúšikom sa to nepáčilo. Čo ste s ním spravili?

Mám ho doma, ako každý dres, ktorý si s niekým vymením. Mám doma aj dres Roba Vitteka ešte z jeho hráčskych čias, Kuckov aj Weissov dres… Vždy sa snažím si zohnať dresy hráčov, ktorí sa vracajú zo zahraničia, majú peknú kariéru a ja si ich vážim. Chcel som aj dres Mareka Saparu, to sa mi, žiaľ, nepodarilo. Mám doma aj dres Mira Karhana, Martina Škrtela, Tomáša Hubočana a dúfam, že zoženiem aj dres Petra Pekaríka… No a Dominik bol môj spoluhráč, roky sme hrali vedľa seba. Áno, prestúpil do Slovana, aj ja som to dlho rozdýchaval, ale život ide ďalej. Hodinu a pol sme súperi, potom z nás opäť budú kamaráti.

V tejto sezóne ste v jednom z ligových zápasov remizovali doma s Ružomberkom 2:2. Mali ste jasnú streleckú aj hernú prevahu. V pozápasovom rozhovore ste na margo fanúšikov povedali, že pokrik My chceme Spartak vás po takomto zápase „zabíja“. Stojíte si za tým?

Určite áno, myslím si, že po takomto zápase to bolo nevhodné. Boli sme lepší, mali sme viac šancí, dali sme do toho všetko. Ohradilo sa proti tomu aj veľa fanúšikov, nekričali to všetci, začala to malá skupinka a potom sa pridali aj ďalší. Niektorí sa toho držali, ale nemyslím si, že to bola väčšina ľudí na tribúnach.

VIDEO: Podcast Bavme sa o lige

Aký je aktuálne vzťah s fanúšikmi?

Osobne som s nimi nikdy nemal problém. Ľudia v Trnave vedia, aký som, čo odo mňa môžu čakať a vedia, že ak sa mi niečo nepáči, poviem svoje aj k fanúšikom, no a to sa deje aj z ich strany. Myslím si, že nikto z nás nemá problém s konštruktívnou kritikou.

Nemôžem však na nich povedať jedno krivé slovo, chodia s nami na zápasy doma, vonku, je jedno, kde hráme. Myslím si, že k zlepšeniu vzťahov s fanúšikmi pomohlo aj stretnutie fanklubu s majiteľmi a vedením. Veľa sme si povedali nielen o tom, čo sa deje v klube, ale napríklad aj o situácii s Martinom Škrtelom. No a teraz máme čistý stôl.

Nemáte aktívny profil na Facebooku ani na Instagrame, napriek tomu sa o vás vie, že viete o všetkom, čo sa tam deje. Ako je to možné?

Som dosť aktívny na Whatsappe a veľa vecí sa dozviem od ženy, od mamy aj od svokry. Ony to „majú v merku“. Ja im za to niekedy aj nadávam, nech stále nečítajú komentáre o mne. Dobre vieme, že nie všetky sú pozitívne. Ľuďom sa ani nemusí páčiť môj štýl hry a to je v poriadku. Ale niektorí sú na mne tak „zasadnutí“, že sa musia vyjadriť stále, keď majú pocit, že mi niečo nevyšlo. Je to dookola tých istých desať ľudí, ktorých už poznám aj po mene, dokonca aj ich tváre.

Aj ste ich s tým konfrontovali naživo?

Ale áno. A vtedy zostali nemí. Je to len dôkaz toho, že ľudia sú za monitorom iní, ako v realite. Ale dnes sa s nimi do konverzácie už nepúšťam a oni to zo mňa aj cítia.

A čo konštruktívna kritika?

Konštruktívna kritika je dobrá vec! Sám viem, kedy hrám zle, ak ma s tým niekto konfrontuje, len mu dám za pravdu. Keď prídem po zápase domov, prvá otázka od ženy je: Ako sa ti dnes hralo? A ja jej vždy otvorene odpoviem. Proste cítim, keď som niečo pokazil. Ak sú to za zápas len 2-3 lopty, tak som obvykle spokojný, ale odpoveď žene je: Zasa budú tí desiati vypisovať.

Vie sa kapitán Spartaka prejsť po meste s dcérou alebo s rodinou bez toho, aby ho niekto zastavil, vypýtal si fotku alebo chcel s ním prehodiť zopár slov?

Nevie. A netýka sa to len kapitána, ale každého, čo hrá za Spartak. Niekedy na obyčajnej prechádzke vidíte zvedavé pohľady ľudí, nie sa každý zastaví aj osobne, nie každý naberie odvahu. Niekedy ma aj žena poštuchne a hovorí mi: Pozri, títo chcú určite fotku. Nemám s tým problém, mňa sa naozaj nikto nemusí hanbiť. Sme tiež normálni ľudia, netreba sa nás báť, ak niekto chce podpis alebo fotku, to nikdy neodmietnem!

Čo hovoríte na trend, že si deti na tribúne pýtajú dresy skrz transparenty?

Som rád, keď deti chodia na futbal a niečo pekné vytvoria, ale veľa ľudí nevie, ako to s dresmi v kluboch funguje. Nie je to tak, že im jeden dres vyhodíme a ďalší už na nás čaká v šatni. Za každý musíme platiť plnú sumu. Pred niektorými zápasmi máme dokonca jasne zakázané dresy vyhadzovať, pretože by sa nové nestíhali vyrobiť. A sú a takí, ktorí si to proste nenechajú vysvetliť.

Myslím si, že rodičia by mali svojim deťom dohovoriť – a minimálne im povedať, nech slušne poprosia. Medzi „daj mi dres“ a „prosím ťa, mohol by si mi dať dres?“ je dosť veľký rozdiel. Ale nevravím, že sa to tak deje stále. Niekedy nás niektoré z detí obmäkčia. Vtedy už im dres darujem. Nie som však veľký fanúšik tohto trendu zo zahraničia.

Spartak Trnava - Austria Viedeň, EL 2016/2017 - penalty

Patria podľa vás k futbalu slzy?

Bez nich to vlastne ani nejde. Najmä po zápasoch, ako bolo finále pohára v takmer domácom prostredí v Košiciach. Človek sa snaží neplakať, ale keď po prehre vidí tribúnu plnú smutných ľudí a príde k rodičom, tak to už ide samo…

Podobne som sa opustil po odvete Európskej ligy s Austriou Viedeň v roku 2016, keď sme vypadli na penalty a ja som nepremenil rozhodujúcu. Človek do toho dáva všetko, trénuje, odopiera si, jeho blízki trpia a to s vami zamáva. Nehanbím sa za to a veľa hráčov to má podobne.

Boli to tie najsmutnejšie momenty vašej kariéry?

Asi áno, tieto boli najväčšie, ktoré sa nepodarili…

Keď ste vyhrali Slovnaft Cup v roku 2022, vyjadrili ste sa, že vlastne ani neviete ako sa oslavuje. Dnes už to viete?

Vtedy som to naozaj nevedel (smiech). Predtým som nevyhral nič, ak nerátame okresnú ligu vo futsale. Vtedy to boli krásne pocity a keď sme pohár obhájili, tak som vedel, ako sa to robí.

Na začiatku sezóny, najmä v zápasoch Konferenčnej ligy, nosil kapitánsku pásku Roman Procházka. Vy ste vtedy s úsmevom povedali, že je to pre vašu slabšiu angličtinu. Zároveň viem, že keď ste dávnejšie dlhšie maródovali, mali ste záujem sa v nej zdokonaliť. Ako ste na tom s angličtinou teraz a ako je to aktuálne s kapitánskou páskou v Spartaku?

Na dlhšiu komunikáciu sa v angličtine necítim, hoci na ihrisku sa s chalanmi, ktorí vedia po anglicky, viem dohovoriť bez problémov. Základné futbalové výrazy mi nerobia problém. Čo sa týka kapitánskej pásky, po návrate po zranení som voľbou číslo jeden ja, v tejto sezóne ju však už mali okrem mňa a Roman, aj Mišo Ďuriš či Erik Sabo. Ale ak sa hrá medzinárodný duel a tam je potrebné komunikovať s rozhodcom, nemám problém pásku prenechať.

Máte malú dcérku. Zmenila vás rola otca?

Myslím si, že áno. Stále som síce rovnaký zabávač a skromný človek, ale už viac pozerám na rodinu, na dcérku, manželku. Také niečo vás zmení, cítite väčšiu zodpovednosť a uvedomíte si, že už sa život netočí len okolo vás a manželky, ale že je tam teraz ešte niekto tretí.

Správate sa inak aj na ihrisku, napríklad voči súperom či v intenzite osobných súbojov?

Už nie som ten istý hráč, ako keď som bol mladší. Bol som impulzívnejší, premotivovanejší, viac som nadával, dnes som pokojnejší – a ešte o dosť viac, odkedy som sa stal otcom. Vníma to aj moje okolie a ja viem, že musím byť pre ňu aj vzorom.

A určite si na to dávam pozor aj pri osobných súbojoch, do ktorých chodím menej agresívne. Veď aj protihráč má rodinu, ak budem zákerný, zraním ho, vypadne zo zápasov a možno príde o príjem. Tiež by ma to netešilo, keby som bol na jeho mieste.

Koľko má vaša dcéra rokov?

Tento mesiac bude mať tri.

Chodieva za vami aj na štadión?

Áno, aj keď väčšinou len na posledných 20-30 minút. Malá je dosť živá, niekedy mám pocit, že nabehá na tribúne viac ako my na ihrisku (smiech). Je krásny pocit ísť si s ňou po zápase zakopať na ihrisko.

Má po vás futbalové vlohy?

Doma si dosť často kopeme, hoci len do balóna. U babky ju však čakajú dvaja chlapci, s nimi si rada zahrá na záhrade. Navyše, chodí na gymnastiku. Každý mi teda hovorí, že niečo po tom otcovi predsa len musí mať.

Takže ak bude chcieť v budúcnosti skúsiť futbal v ženskom tíme Spartaka, ste za?

Manželka bola spočiatku proti, ale už sa to pomaly otáča, keď vidí, ako je malá pohybovo zdatná. Hlavné je nech sa hýbe, a ak ju to bude baviť, tak nech aj kope.

Je pravda, že vás k futbalu dotiahol sused?

Je. Hrávali sme na trnavskom sídlisku Linčianska medzi bytovkami na väčšom hádzanárskom ihrisku. Mali sme suseda, volal sa Botek, a tak sme aj familiárne nazvali to ihrisko – Na Boteka. On si ma všimol, videl, že vo mne niečo je a šiel za rodičmi. Spýtal sa, či by súhlasili, aby som to skúsil na tréningu v Spartaku. Prišiel som cez týždeň a v sobotu už som hral prvý turnaj. A to ma najprv odmietli pre výšku s tým, že „škôlkarov neberieme“.

Aj váš starší brat hrával futbal, je to tak?

Hral a bol dokonca o dosť lepší ako ja. Nemal však takú povahu, možno také šťastie, ako ja. Navyše, bol vo veľmi silnej generácii a dobre vieme, aká „tlačenka“ bola vtedy v mládežníckych kluboch na Slovensku.

Takže brat sa neuplatnil?

Skúšal ešte hrávať na dedinách, aj sa mu tam strelecky darilo, ale počas jedného zápasu mu zlomili nohu v píšťale – na dvakrát – a vtedy si povedal, že to radšej ukončí.

Aj vy ste mali v minulosti chuť to s futbalom ukončiť?

Keď vás to celý život ťahá do Spartaka a oni vás držia v rezerve a popri tom vidíte, akých hráčov privádza Trnava do A-tímu, to len krútite hlavou a prestáva vás to baviť. Vtedy však zakročil Marek Ujlaky, ktorý bol v B-tíme asistent. Hovoril mi: „Miki, nepozeraj na ostatných, s tvojou buldodžou povahou sa presadíš!“. A mal pravdu. Dodnes na to spomíname vždy, keď sa stretneme.