Predtým ho videl iba v televízii. Brániť Zidana mi prišlo ako sen, spomína jubilant

Patril k najlepším slovenským obrancom, obliekal si dres reprezentácie. V Košiciach získal dva tituly, Slovenský pohár a zahral si v skupinovej fáze Ligy majstrov.

DUŠAN TÓTH (50) dnes trénuje deti v Dukle Banská Bystrica.

V slovenskej lige ste odohrali vyše dvesto zápasov. Ako si s odstupom čase spomínate na bohatú kariéru?

Neviem, koľko ich bolo, nikdy som ich nerátal. Spomínam len v tom najlepšom. Vďaka futbalu som si našiel množstvo priateľov.

Teší ma, že som mal šťastie a okúsil som ešte federálnu ligu. Kvalita zápasov bola na vysokej úrovni. Na ihrisku to bol samý reprezentant.

Najcennejší dres ste si obliekli aj vy.

Áno a som za to vďačný. Množstvo zážitkov mám z turnaja v Južnej Amerike. Zaujímavé to bolo v bolívijskom La Paz.

Mesto je vo vysokej nadmorskej výške, preto sa nám ťažko dýchalo. Lopta lietala ako chcela. Uverí len ten, kto zažije.

Nakoniec sme po heroickom výkone vyhrali 1:0.

Odohrali ste v Južnej Amerike aj ďalšie zaujímavé zápasy?

V Argentíne sme hrali pred šesťdesiattisíc divákmi. Neskutočná atmosféra. Pre nás ako hráčov to bol obrovský zážitok.

V polčase sme hrali 0:0, no po prestávke nás rozobrali a prehrali sme 0:6.

Aké pekné zážitky vám ešte rezonujú v pamäti?

Je ich veľa. Zápasy federálnej ligy na Sparte a Dukle Praha boli vždy výnimočné.

Každý, kto do Prahy prišiel, dostal výprask. Nám sa tam s Banskou Bystricou podarilo prehrať len 0:3.

Znie to smiešne, ale pre nás ako mladé mužstvo to bol výborný výsledok.

Sú aj momenty, na ktoré spomínate nerád?

Každý futbalista je smutný, keď sa zraní. V roku 1999 som si roztrhol krížny väz a musel som nútene pauzovať. Potom prišiel pokles výkonov a útlm kariéry.

Nebiť tohto nešťastného momentu, mohol som hrávať v Belgicku. Istí ľudia sa mali na mňa prísť pozrieť na Slovensko.

Dodnes ma mrzí, že som nikdy neokúsil zahraničie.

Ktorý belgický tím to bol?

Žiaľ, nepamätám si.

V roku 1997 ste s Košicami získali titul, o ktorom sa hovorí dodnes. Trnava v poslednom kole nečakane prehrala v zachraňujúcej sa Rimavskej Sobote a vy ste v derby zdolali Lokomotívu. Ako si na to spomínate?

Bola to obrovská eufória, neopísateľné pocity. Najskôr sme si neuvedomovali, čo sa stalo.

Zisk titulu sme nemali vo vlastných rukách, čakali sme na prehru Trnavy. Ak sa mám priznať, ani som nedúfal, že by sa to mohlo stať.

Sústredili sme sa na svoj zápas, aby sme v derby potvrdili rolu favorita. Dúfali sme, že Trnava aspoň remizuje a bude sa hrať baráž.

Stalo sa však to, čo nikto nečakal. Bol to šok. Všetci sme začali po sebe skákať a oslavovať.

Odvtedy sa špekuluje, že niektorí hráči Trnavy titul predali.

O tom my nič nevieme. Teda aspoň ja určite nie.

Keď nám oznámili, že Trnava prehrala a my sme majstri, znelo to ako zázrak. Nikdy na to nezabudnem.

Oslavami žilo celé mesto. Neznámi ľudia ma zdravili a ďakovali mi, boli zbláznení do futbalu. Bolo to príjemné, najkrajšia časť mojej kariéry.

V ďalšej sezóne ste sa dostali do skupinovej fázy Ligy majstrov. Pamätáte si ešte, ako sa vám to podarilo?

V poslednom predkole sme vyradili Spartak Moskva.

Doma sme vyhrali 2:1 a vonku sme udržali bezgólovú remízu. Mal som podobné pocity ako pri zisku titulu.

V Lige majstrov sme hrali proti veľkým klubom ako Manchester United, Juventus či Feyenoord.

Proti hráčom, na ktorých sme sa pozerali len v televízii. Spomeniem mená ako Zinedine Zidane či Didier Deschamps

Na ktorý zápas najradšej spomínate?

Vyrovnanú partiu sme dokázali odohrať v Turíne. Mali sme viacero šancí, veľkému klubu sme boli vyrovnaným súperom. Nakoniec sme prehrali 2:3.

Bol to veľký úspech, ktorý sa slovenskému klubu podarí raz za čas. Po nás hrali Ligu majstrov Žiline, Artmedia, a to je všetko. Bodaj by to bolo každý rok.

Povedali by ste ako chlapec, že raz budete hrať takéto veľké zápasy?

Nie, prajem to každému. Neskutočné zážitky. Boli však iné časy.

My ako mladí chlapci sme nerozmýšľali, že sa budeme živiť futbalom a nie ešte hrať takéto stretnutia.

Teraz už trinásťročné deti hovoria o tom, za ktorý veľkoklub chcú hrať. Nejde to však od nich, ale od rodičov. Sú to ich ciele.

Vedia, ako svetové hviezdy zarábajú a ako si žijú.

Je to správne?

To nech si zodpovie každý sám. Za mňa je to dosť obmedzujúce a zbytočný tlak.

My sme vyrastali v inom prostredí. Boli sme všeobecne športovo nadaní, hrali sme okrem futbalu hokej, tenis a ďalšie športy. Bol široký záber.

Dnes je ťažké vôbec dostať dieťa na ihrisko. A potom ho hneď treba dostať pod tlak? Neviem, či je to správne riešenie.

V čom je problém, že deti nechcú športovať?

Niektoré chcú, ale je ich menej ako kedysi. Problémom je novodobá technika a prístup spoločnosti. 

Ak chceme zvýšiť počet mladých športovcov, treba im vytvoriť podmienky. Lenže my na Slovensku buď stojíme na mieste, alebo kráčame dozadu.

Pozrime sa na okolité krajiny, akú robia športu osvetu. Podporujú ho finančne a majú skvelú infraštruktúru.

V prvom rade musí zabrať štát, nemôže byť všetko na pleciach podnikateľov.

Pozrime sa, aké futbalové projekty urobili v nedávnej minulosti Belgicko, Nemecko, Poľsko a Česko. A prináša to ovocie. Idú míľovými krokmi vpred, čo sa o nás nedá povedať.

Ako vnímate, že momentálne deti pre pandémiu koronavírusu nemôžu športovať vôbec?

Beriem to ako jednu veľkú katastrofu. Nie som s tým stotožnený a za mňa to ubližuje športu. Doteraz bol pohyb mladých biedny a bude to ešte horšie.

Smutné je, že sa nerobí nič, aby sa šport ako taký rozhýbal.

Nechcem hovoriť o politike, ale niekto by mal zatlačiť, aby sa konečne začalo hrať.

Nedávno ste sa ako tréner dorastu Banskej Bystrice pričinili o postup do prvej ligy. Ako vnímate tento úspech?

Veľmi dobre, verilo nám len málo ľudí. Celkovo pre klub je to výborná správa, pretože nám veľa detí odchádzalo do iných klubov.

Toto je dôvod, prečo by mali zostať v Banskej Bystrici. Futbal robíme na solídnej úrovni. Navyše, blízko do Fortuna ligy má aj áčko.

Pred Liptovským Mikulášom má Banská Bystrica na čele náskok štyroch bodov. Podarí sa mužom na jar spečatiť postup?

Ak sa nič vážnejšie nestane, určite áno. Máme najskúsenejšie mužstvo v druhej lige, takže verím v úspech. Treba ísť len zápas po zápase a pristupovať zodpovedne ku každému tréningu.

Návrat Dukly do ligy by bolo niečo mimoriadne. V lete by mala byť dokončená rekonštrukcia štadióna, čo bude obrovský impulz pre banskobystrický futbal.

Verím, že by začali chodiť aj ľudia. Hlavne, aby mali povolený vstup na štadión. Azda dovtedy už bude všetko v normále.

Aké máte ako tréner ambície?

Rád by som sa dostal do mužského futbalu. Pri A-mužstve som bol, keď sme postupovali z tretej do druhej ligy.

Pri dospelých je však veľký tlak na výsledky. Keď sa nedarí, tréneri končia. Taký je trend.

Máte nejaké športové prianie?

Aby sme konečne začali hrať. Pretože už oddychujeme strašne dlho.