Demján: Ten z Everestu bol iný človek

Pätnásteho pätnásť minút po pätnástej to bude štvrťstoročie, čo stál na vrchole Mount Everestu. Aj s Jozefom Psotkom. Ako vôbec prví Slováci. Spolu s nimi Šerpa Ang Rita. ZOLTÁN DEMJÁN (54) už z horolezectva aj z funkcií v ňom vycúval. Dnes má s ním spoločné už len to, že chodí do hôr. Na treking. S klientmi.

Na dvadsiatiny výstupu na Everest ste boli v Himalájach. Kde budete na jeho štvrťstoročie?

„Pod Dhaulágiri."

Z piety či z vnútornej potreby udržiavať kontakt s horami? Alebo nebodaj je to útek pred novinármi, ktorí opakujú otázky, čo nemusia byť najpríjemnejšie?

„Ani jedno, ani druhé, ani tretie. Everest je pre mňa minulosť, snažím sa žiť v prítomnosti. Ten, čo bol na Evereste, to bol iný človek."

((video))

Jubileum prvého slovenského výstupu na najvyšší vrch sveta si však zaslúži spomienku, či nie?

„Som vyliečený zo spomienok. Najmä po tom, čo som na festivale Hory a mesto videl film, ktorý chcel byť spomienkou na Everest 1984. Dodnes mám vyrážky."

Vy sa už dlho netajíte chladným vzťahom k Mount Everestu.

„Je to najvyšší kopec, ale ničím iným ma neoslovil. Priniesol mi kus slávy, ktorá je vlastne o ničom."

V slovenskej výprave v roku 1984 zrejme nevládla atmosféra, aká by sa žiadala vzhľadom na veľkosť cieľa. Kedy sa začala kaziť?

„Už v príprave. Komputerom sa určovalo, kto pôjde na vrchol... Ale nerád by som vyvolával zlé emócie. Všetci, ktorí výpravu organizovali, sa snažili, ako najlepšie vedeli. Skončila sa však tým, že zahynul Juzek Psotka a pre mňa je to neúspešná výprava. Úspešná sa z nej urobila umelo. Spomínať na ozaj úspešnú médiá nemajú záujem. Len na takú, počas ktorej zomrie aspoň jeden človek."

Viem, dvadsiate výročie vášho úspechu s Kazachmi na Dhaulágiri, vyhláseného za svetový výstup 1988, sa ani nespomenulo, zato o tragédii na Evereste 1988 boli plné médiá...

„Môj Everest sa volá Dhaulágiri. V čase výročia Everestu budem v Himalájach s úžasnou skupinou ľudí, čo chcú objavovať neporušenú prírodu a v sebe bohatstvo ducha. Na Juzeka Psotku si určite spomeniem, ale na výpravu 1984 nie."

Zmena plánovanej cesty pod kopcom, zmena horolezeckého vedúceho - ako ste to vnímali?

„Bol som rád, že sme nevystupovali s kyslíkom a ruskou cestou v juhozápadnej stene. Ale aj na našom vlastnom variante poľskej cesty nám hora dala najavo, že nás nechce. Veď Michal Orolin skoro na trombózu zomrel. My sme však boli hluchí a slepí."

Búšili ste do hory a napokon ste na ňu aj vystúpili. Jozef Psotka však z nej nezostúpil. Dolu ste šli klasickou cestou cez Južné sedlo - nebolo by bývalo rozumnejšie vrátiť sa tou cestou, ktorou ste vystupovali?

„Práve to by bola chyba. Traverzovať pilier v tme je veľké riziko. Normálkou sa dá - obrazne - zošmýkať do Južného sedla a tam sa začínali laná, ktoré naťahala holandská výprava. Fixy boli istota, že nás zvedú dolu. Ani sekundu sme o inej možnosti neuvažovali. Juzek nemal čelovú lampu, tak som mu dal svoju. Logiku malo aj to, že ma poslal dopredu prešľapávať stopu, veď s ním zostal Ang Rita. Bolo to jedno z najlepších rozhodnutí. Akurát to nedopadlo tak, ako sme si predstavovali. Inak by bol stále tu."

Medzi vami a Psotkom bol 21-ročný rozdiel. Ako ste vychádzali?

„Juzek bol v prvom rade veľmi dobrý človek. Vyžarovala z neho ľudskosť a charakternosť. Preto bol nepísaným lídrom výpravy. Keď šéfovia nevedeli, kam z konopí, vždy si najprv vypočuli jeho názor. Ani náznak povýšeneckosti či nedajbože arogancie, len pracovitosť a skromnosť. Nikdy predtým sme neliezli na spoločnom lane, dovtedy bol pre mňa pán Psotka, no hneď sme si porozumeli. Keď dokázali na Everest vyliezť bez kyslíka Messner s Habelerom, tak to dokážeme aj my, veď my už vďaka nim vieme, že sa to dá, vravel. A jeho viera sa preniesla aj na mňa."

Akú rolu v everestskej výprave zohral Pavel Pochylý? Jej vedúci František Kele tvrdí, že jeho excesy odobrali expedícii veľa síl.

„Mňa sa Pochylý na zostupe z vrcholu v druhom tábore ujal ako človek. Bol som v stave, v ktorom som okrem infúzie od doktora Skladaného potreboval aj cítiť ľudskú blízkosť. Kľudne zaspi, postrážim ťa, a držal ma za ruku. On bol rebel, mnohým liezol na nervy, ale mal v sebe ľudskosť. Kamaráta nikdy nepodrazil. Tých, čo si len namýšľali, že sú jeho kamarátmi, v tom nechal a potom sa im vyrehotal. To bol aj prípad jeho nominácie do výpravy. Vysnil si sólo na Everest ako na Eiger, ale Everest bol silnejší. Pokúsil sa oň za každú cenu, lebo potreboval utiecť z Československa. Nevedel sa riadiť všeobecne platnými princípmi a nesúhlas s komunistickými zákonmi dával najavo. Keď som však potreboval pomoc, bol tam. Klobúk dolu."

Čo si myslíte o tom, že Pochylý bral anaboliká?

„Svetová horolezecká únia doping jednoznačne odsudzuje. Najmä v pretekoch, ako sú skalolezecké. Výškové horolezectvo však nie je športová súťaž v úplnom slova zmysle. V ňom všetko stojí a padá na horolezcovej čestnosti. Či naozaj bol až na vrchole, vie často len on sám."

Narážate na prípad Jozef Kopold?

„Je to otázka morálky. V živote natrafíte na klamstvá na každom kroku. Horolezci sú tiež len ľudia. Do výšok chodia charakterní aj menej charakterní."

Veríte Kopoldovi?

„Na Evereste sme našli macíka a modrú kyslíkovú fľašu, ktorú týždeň pred nami na vrchol vyniesli na vrchol Holanďania. Na Dhaulágiri sme však s Kazachmi vyliezli v noci. Nemáme dôkaz, že sme boli až na vrchole. Ak Kopold len nevedome nebol na vrchole, nepokladám to za podvádzanie."

Pochylý však podľa všetkého vedome užíval doping...

„A vyjsť na vrchol s kyslíkom je férové? Pomoc z kyslíkovej fľaše je účinnejšia ako pilulka. Výrazne zjednodušuje horolezcovu fyzickú aj mentálnu kondíciu, kombinačnú schopnosť mozgu, ktorá sa v riedkom vzduchu ocitá na hrane. Hoci od roku 1978 existuje dôkaz, že na Everest sa dá vystúpiť aj bez kyslíka, väčšina naň dodnes lezie s ním a nehovorí sa o nich ako o podvodníkoch. Na rozdiel od tých, ktorí sa pomýlia o päťdesiat výškových metrov. Ľahké je niekoho odsúdiť z optiky 130 m nad morom."

Čo pokladáte za svoj horolezecký vrchol? Prvovýstup alpským štýlom na Dhaulágiri?

„Jednoznačne. S veľkým odstupom. To bol mimoriadny zážitok. Prvý raz som si uvedomil, čo to je, keď ľudia absolútne rešpektujú všetky prírodné princípy, keď priam splynú s kopcom a stanú sa jeho súčasťou."

S Kazbekom Valijevom ani Jurijom Mojsejevom ste nikdy predtým, ani potom už neliezli...

„Napriek tomu sme mali voči sebe úprimný rešpekt a navzájom sme každému z nás umožnili, aby naplno využil práve to, v čom je dobrý, na čo má talent. Keď to má spoločný zmysel, cieľ, vtedy sa dajú robiť malé zázraky. Hovorí sa tomu synergia. Tá výprava mi zásadne zmenila život. Nie ocenenie za svetový výstup roka, hoci každý sme ješitný a dobre nám padne, ale zážitok, ktorý mi sprostredkovala. Z výstupu roka sa nedá žiť, ale zo zážitkov áno."

Preto ich dnes sprostredkúvate iným na trekingoch v Himalájach?

„To naozaj stojí za to. Oba tohtoročné budú pre mňa stratové, napriek tomu sa na ne teším. Tí, s ktorými chodím, sa z hôr vracajú ako lepší ľudia."

Slováci na Evereste

15. októbra 1984: Zoltán Demján, Jozef Psotka (zahynul na zostupe) - obaja bez kyslíka, slovenským variantom poľskej cesty

17. októbra 1988: Jozef Just (zahynul na zostupe) - Boningtonovou cestou v juhozápadnej stene, zrejme najťažšou vôbec, navyše bez kyslíka a alpským štýlom

19. mája 1998: Peter Hámor, Vladimír Zboja - obaja s kyslíkom, Vladimír Plulík (zahynul vlani na Broad Peaku) - bez kyslíka, všetci čínskou cestou cez Severné sedlo

17. mája 2002: Miroslav Caban (žijúci v Čechách) - bez kyslíka, čínskou cestou