Mokré Roubaix je sen aj nočná mora. Cyklisti trpeli, plakali aj dávili

BRATISLAVA. Šport prechádza prirodzeným vývojom a modernizuje sa. Zastaviť progres by bolo hlúpe. Ale je dobré si pripomenúť, ako mohol vrcholový šport vyzerať kedysi.

Takou exkurziou do hlbokej histórie je klasika, ktorá má na jednej strane desivé prívlastky ale zároveň sa jej hovorí aj kráľovná klasík Paríž – Roubaix. 

Pred sto rokmi totiž asfaltové cesty prakticky neexistovali. Cyklisti jazdili buď po prašných cestách, alebo cestách dláždených kamennými kockami. Dnes preteky na pavé predstavujú nádych histórie, no zároveň sú nesmierne náročné. 

Na 118. ročník budú pretekári i fanúšikovia spomínať ešte dlho.

Keď naposledy na Roubaix pršalo, vracali sa k tomu v spomienkach cyklisti 19 rokov ako k niečomu mýtickému.

Teraz to zažili cyklisti súčasnej generácie. 

Všetci mali rovnaké dresy

Aké je ísť Roubaix, keď prší? 

„Je to sen a nočná mora zároveň,“ opísal Cees Bol pred denník Algemeen Dagblad. Pre mnohých to bol najhorší zážitok v kariére. 

„Boli to najťažšie preteky, aké som išiel. Som úplne odrovnaný. Nepamätám sa, kedy som išiel tak dlho na hranici svojich síl. Šialené,“ hovoril Heinrich Haussler v cieli.

Celý oblepený od blata a s opuchnutými očami.

„Nič poriadne nevidím,“ vravel.  Mal však zároveň radosť, pretože preteky vyhral jeho tímový kolega Sonny Colbrelli. 

Blato na jednej strane sťahovalo cyklistov stále na zem, no rovnako na nich neúnavne špliechalo a postupne tuhlo do tvrdej krusty. Do cieľa prichádzali zafúľaní, špinaví a všetci v dresoch rovnakej šedivej farby. 

V cieli nič nevideli

„Podmienky boli extrémne. Opísať to? To sa ani nedá. Dnes som videl veci, aké som ešte v živote nevidel,“ opisoval pre Het Nieuwsblad víťaz Roubaix z roku 2019 Philippe Gilbert. 

„Toto nemalo s cyklistikou veľa spoločného.