Písal sa rok 2013, vchádzam do útrob Hant arény na môj prvý turnaj MMA. Bolo to podujatie Fight Explosion, ktoré malo na tú dobu parádnu štartovku. Veď na karte boli také mená ako Ilja Škondrič, Slávo Molnár, Robo Pukač, či Kamil Cibiński. Hala bola celkom slušne zaplnená, pred podujatím sa totiž robila masívna kampaň. Billboardy boli v Bratislave na každom kroku, čo bolo na MMA skutočne raritné. Aj keď bol turnaj naozaj vydarený, v skutočnosti obecenstvo netušilo, na čo sa vlastne díva a priznám sa, že vtedy som vo svojom živle nebol ani ja, keďže som známe mená veľmi nepoznal.
Myslel som si ale, že toto je presne turnaj, ktorý môže posunúť scénu. Žiaľ, mýlil som sa. Neviem čo sa udialo, ale ďalší Fight Explosion už nebol v športovej hale, ale v akejsi telocvični pri letisku a to už nebolo ono. Keď som potom navštívil open air podujatie Gape, povedal som si, že nás čaká ešte dlhá cesta. Podujatie Gape bola totiž úplná katastrofa, kde šlo skôr o vybavovanie si účtov ako o skutočný šport. Aspoň, že sa na Slovensku s pravidelnosťou objavovali turnaje ako PCF, East Pro Fight a ďalšie.
V tom čase sa ale za náš šport bojovalo aj na inej fronte. Reč je o Attilovi Véghovi a Ivanovi Buchingerovi, ktorí pre slovenské farby získali svetové úspechy. A presne toto mal byť impulz pre domácu scénu, bežných občanov a hlavne média. Bohužiaľ som sa mýlil aj v tomto prípade. O týchto úspechoch sa totiž ľudia nielenže nedopočuli, ale nemali to ani odkiaľ počuť, keďže médiá tieto úspechy pojali iba veľmi vlažne a nevenovali im pozornosť. Hlavne Attila Végh ako šampión Bellatoru mal byť už v tých časoch celebrita.
Skutočnú revolúciu priniesol až projekt Oktagon Výzva. Neboli to žiadne pochybné zdroje, ľudia v pozadí, ale iba sen Pala Nerudu, ktorý veril, že tento šport je budúcnosť. Hlavná myšlienka bola nastavená jasne, priniesť ľudom na obrazovkách príbehy bojovníkov, ktorí pre šport obetujú všetko. Ukázať, že to nie sú ´krčmoví´ bitkári, ale poctiví atléti, ktorých sen je preraziť v športe, ktorý ich baví. Rovnako ako futbalista, hokejista…
Podarilo sa! Už prvá séria doslova preslávila aktérov šou, a hoci možno neboli najlepší z najlepších, určite sa stali najznámejšími. Bol to ale iba začiatok. Tri turnaje priniesli kvalitu, na ktorú sme neboli zvyknutí. Lákavá karta, marketing, profesionálny prístup a hlavne prenos v televízii. To všetko ukázalo širokej verejnosti, že má význam dať tomuto športu šancu.
A diváci producentov začali odmeňovať, keď sa druhá séria doslova stala hitom a finálový turnaj bol vypredaný do posledného miesta. Neboli to pritom iba priaznivci bojových športov, ale aj fanúšikovia príbehov a bežní ľudia, ktorí sa prišli zabaviť a nasať elektrizujúcu atmosféru. A presne o tom to je, ukázať, že aj šport, v ktorom možno uvidíme krv, môže byť rovnako rešpektovaným a etablovaným ako ostatné športy, ktoré vypredávajú haly.
Áno, nájdu sa aj neprajníci, ktorým Oktagon leží v žalúdku, a teraz hovorím o promotéroch. Práve tí by ale mali ďakovať, lebo vďaka zväčšenej popularite diváci prichádzajú aj na ich turnaje. Dôkazom toho sú vypredané haly takmer na každom MMA podujatí v malom meste a verte mi, že to bolo v minulosti ozajstnou raritou.
Čaká nás ešte dlhá cesta a je množstvo vecí, ktoré treba zlepšovať, trend je ale nastavený správne. Ostáva už iba v nasadenom tempe nepoľaviť a práve naopak, prinášať ešte väčšiu kvalitu. Naše milované MMA si to určite zaslúži.
PS: V marci minulého roka sa v Hant aréne udialo podujatie pod názvom X Fight. Na karte figurovalo aj meno Gábor Boráros, ktorý sa vrátil po zranení sánky. Viete čo sa stalo, keď Gábor vyhral svoj zápas? Nič! Takmer nikto ho nepozdravil, nepodal mu ruku, o fotografii s fanúšikom Gábor ani nesníval. Ani nie po roku už na Gábora stáli rady.
