Ostal som sám, napísal si do pasu. Pantaniho smrť stále spájajú s pomstou mafie

BRATISLAVA. V hoteli Residence Le Rose v Rimini sa ubytoval 9. februára. Hneď prvý deň viackrát volal svojmu dílerovi. Snažil sa zohnať svoju dávku kokaínu, lenže ten bol odcestovaný v Neapole.

Nakoniec získal ešte v ten večer Marco Pantani asi 30 gramov kokaínu. V nasledujúcich dňoch o ňom personál hotela takmer nevedel. Väčšinu času trávil zatvorený na izbe.

Podvečer 13. februára sa prvýkrát začal sťažovať, že ho stále ruší niekto zo susednej izby a počuje hlasy. Na nasledujúci deň volal dopoludnia trikrát na recepciu, aby s tým niečo urobili, pretože ho niekto stále ruší.

V poslednom telefonáte už žiadal, aby recepčná zavolala políciu, pretože ten hluk je neakceptovateľný. Susedné izby boli pritom prázdne. 

To bol poslednýkrát, kedy slávny cyklista s niekým prehovoril. Večer na sviatok svätého Valentína našla polícia hotelovú izbu hore nohami a jeho telo ležalo v kaluži krvi bez známok života. Do pasu si Pantani napísal: Ostal som sám. 

Od smrti talianskeho cyklistu uplynulo 20 rokov. 

V stúpaniach bol ako víchor

Pantani bol jednou z najvýraznejších osobností cyklistiky v deväťdesiatych rokoch a v Taliansku bol idolom. Fanúšikov privádzal do varu.

Súperov v stúpaniach doslova ničil. Aj tam kde sa cesta prudko dvíhala dokázal šliapať do pedálov frekvenciou, akou jazdili šprintéri po rovine. 

„Keď vtedy Marco pred posledným stúpaním zaútočil, preletel okolo nás ako víchor,“ spomínal José Luis Arrieta na 19. etapu na Gire 1999 pre El País.

Ľudí pobláznil svojim zjavom aj štýlom. Nikdy nekalkuloval. Aj v extrémnych etapách bol schopný sám zaútočiť krátko po štarte. 

„Som jediný pretekár, ktorý sa snaží o šou na každom stúpaní, aj na krátkom. Nemyslím si, že iní cyklisti sú podobní,“ reagoval počas Gira 1998. 

Práve tu si získal srdcia fanúšikov. V poslednom týždni zmazal veľkú stratu a získal ružový dres. Tu sa po prvýkrát zrodila aj prezývka Pirát. Sponzor Mercatone Uno dal po pretekoch do predaja šatky, aké nosil Pantani na pretekoch. Okamžite sa vypredali.

O pár týždňov zvíťazil aj na Tour de France. Dosiahol tu jedno z najpamätnejších víťazstiev. V chladnej a daždivej etape sám zaútočil v stúpaní na Col du Galibier.

Do cieľa v lyžiarskom stredisku Les Deux Alpes prišiel s dvojminútovým náskokom. Všetkých súperov nechal ďaleko za sebou a na lídra pretekov Jana Ullricha v jedinej etape získal 8 minút. 

Líhal si ako hrdina, ale vstal ako vyvrheľ

Zlom v jeho kariére nastal o rok. Bol na vrchole slávy a neohrozene kráčal k ďalšiemu triumfu na Gire. V celkovom poradí viedol s päťminútovým náskokom, mal na konte štyri víťazné etapy. Súperi prejavovali nevôľu, že jazdí až príliš dominantne a nenechá im aspoň šancu bojovať o etapy. 

Stačilo mu zvládnuť už len dve etapy. V podstate už bol víťazom Gira. Lenže ráno po jedinečnom víťazstve ho z pretekov vylúčili.

„Líhal si spať ako hrdina a zobudil sa ako vyvrheľ,“ napísala talianska Gazzetta nasledujúci deň. 

V deväťdesiatych rokoch bol v cyklistike rozšírený doping. Spoľahlivé testy na niektoré látky prakticky ani neexitovali. Preto zaviedla Medzinárodná cyklistická únia aspoň kontrolné testy na úroveň hematokritu. 

Podiel pevných častí v krvi mal byť maximálne 50 percent.

Bežný človek ho má okolo 40 percent. Lenže cyklistom sa stávalo, že sa vďaka dopingu dostali aj nad 50-percentnú hranicu.

Cyklistické tímy si nakúpili jednoduché centrifúgy, ktoré za pár minút vedeli urobiť kontrolný test. Ak by bol pretekár v kritickej zóne, zriediť krv nebol problém.

Infúzia fyziologického roztoku zabrala pár minút. V podstate sa len do krvi nalial soľný roztok a cyklista testom prešiel. Telo potom prebytočnú vodu vylúčilo.

Opatrenie bolo skôr kozmetické a všetci ho vedome obchádzali.

Pravidelne sa pri oficiálnych kontrolách stávalo, že najlepší cyklisti mali výsledok 49,5 percenta. Pantani nebol výnimkou.

Mal dokonca vlastnú centrifúgu, aby si mohol kedykoľvek skontrolovať podiel hematokritu.