Cyklistické preteky Okolo Slovenska čaká v budúcom roku jubilejný 70. ročník a nepochybne by organizátorov potešilo, ak by opäť zvíťazil domáci jazdec.
V bohatej histórii pretekov sa to zatiaľ podarilo iba ôsmym. Vo vybranej spoločnosti figuruje aj MIROSLAV LIPTÁK, od ktorého triumfu uplynulo už 35 rokov.
Aj keď už, samozrejme, aktívne nepreteká, naďalej je súčasťou pretekového konvoja, podobne ako mnohí ďalší jeho kamaráti a bývalí cyklisti.
"Keď človek bicykluje od 11 do 32 rokov, zanechá to na ňom určitú stopu. Človek sa potrebuje vrátiť do toho prostredia, aj keď už nebicykluje. Aspoň ja to tak cítim a určite mi to chýba," hovorí Lipták.
Ako si spomínate na vaše víťazstvo na Okolo Slovenska 1990?
Pamätám si, že hneď od začiatku som bojoval o víťazstvo. V etape do Prešova prišla do cieľa s náskokom štyroch minút sedemčlenná skupina, v ktorej boli okrem mňa aj dvaja kolegovia z tímu Milan Dvorščík a Jozef Regec.
Vtedy som bol druhý za Regecom, no vytvorili sme si náskok pred ostatnými. V tom čase boli na pretekoch aj Holanďania, Nemci či iní zahraniční jazdci.
Mali ste pred pretekmi určené, kto bude lídrom tímu ČSFR?
Nebolo dopredu určené, pre koho sa pôjde. V priebehu pretekov sa to však kryštalizovalo a najlepší sa dostávali aj do únikov. Rozhodovalo sa v kopcoch a tí, čo v nich boli dobrí, z toho v etapách ťažili.
Boli práve kopce vašou silnou stránkou?
Áno, bol som dobrý vrchár a tiež časovkár. Nerád som sa tlačil do šprintov kompletného balíka. Mal som pred tým rešpekt, ale keď prichádzala do cieľa malá skupina, tak som vedel aj zašpurtovať.
Napokon vo váš prospech rozhodla práve krátka trojkilometrová horská časovka na Zobor. Dvorščíka ste zdolali o 11 sekúnd.
Po nej som už v kútiku duše veril, že by to mohlo vyjsť. Zaujímavé bolo, že ako jediní sme vtedy štartovali na tzv. kozách s diskovými kolesami.
Mnohí to nechápali, no bola to výhoda. V prvej desiatke sme boli tuším štyria z tímu. Tieto špeciálne bicykle sme už predtým využili na Pretekoch mieru.
Mali ste vtedy lepší materiál ako ostatné tímy?
To by som nepovedal. Boli sme však odvážnejší a nebáli sa ho použiť. Disk je pevnejší a nestráca sa v ňom toľko energie ako v klasickom kolese. Aj súčasná cyklistika je o sekundách a rozhodujú detaily.
Následne ste si už bez problémov udržali žltý dres?
Áno, v záverečnej etape sa išlo veľmi pomaly. Organizátorom sa to nepáčilo, preto nám dokonca v poslednej etape znížili ceny na polovicu.
Prvá cena bola auto Škoda Favorit. Bolo to motivujúce, favoritku som využíval viac ako 10 rokov. Bola to srdcovka a spomienka na toto víťazstvo.
V tej dobe to bolo exkluzívne auto. Keď doba pokročila, rozlúčil som sa s ním. Ján Svorada vyhral v tom istom roku na Pretekoch mieru Mazdu.
Kam vo vašej kariére radíte triumf na Okolo Slovenska?
Patrí to k mojím najväčším úspechom. Okrem toho som bol na Pretekoch mieru v celkovom poradí raz tretí a tiež piaty. Cením si aj ôsme miesto z olympijských hier 1992 v Barcelone v časovke družstiev.
Spomíname najväčšie úspechy, no pamätáte si aj na vaše začiatky?
Samozrejme. Začínal som u nás v Mníchovej Lehote, keď sa do našej obce prisťahoval bývalý cyklista Zdeno Šíbr a založil cyklistický oddiel.
Všetci chlapci z dediny sme sa prihlásili. Naučil nás základy cyklistiky, a teda ako jazdiť v háku, striedať na špici a podobne. Začali sme chodiť na rôzne preteky a potom prišli aj prvé výsledky.
Ako ešte 19-ročný tínedžer ste dokonca súperili s dvojnásobným víťazom Tour de France. Aká to bola pre vás skúsenosť?
Bolo to zaujímavé. Keď v roku 1988 vyhral Tour de la Communauté européenne Laurent Fignon, celkovo som skončil desiaty. Vtedy sme ako amatéri štartovali spolu s profesionáli a mali sme porovnateľnú výkonnosť.
O rok neskôr som v Trutnove na Pretekoch mieru skončil v časovke tretí a na pódiu som bol spolu s Nemcami Uwem Amplerom a Olafom Jentzschom.
Bolo možné sa v tomto období stať profesionálom?
Boli nejaké náznaky, ale príliš som to neriešil. Za čias socializmu ste mali malú šancu, rovnako ako sa dostať na Tour de France.
Sprevádza vás cyklistika aj po konci aktívnej kariéry?
V rokoch 2002 – 2004 som bol reprezentačný tréner horských cyklistov, no neskôr som odišiel z Dukly Trenčín a našiel som si prácu ako osobný vodič na krajskej prokuratúre v Trenčíne, kde som takmer 20 rokov.
Od cyklistiky som mal odmlku, ale neskôr som sa vrátil na Okolo Slovenska ako vodič mechanického vozidla či dnes auta športového riaditeľa pretekov.
Keď človek bicykluje od 11 do 32 rokov, zanechá to na ňom určitú stopu. Človek sa potrebuje vrátiť do toho prostredia, aj keď už nebicykluje. Aspoň ja to tak cítim a určite mi to chýba (dojatie).
Ako vnímate súčasnú podobu pretekov Okolo Slovenska?
Za našich čias to nebolo také medializované, respektíve komerčné. Je vidieť, že preteky organizujú profesionáli a dúfam, že to bude takto pokračovať.
Toto podujatie je výborná prezentácia krajiny aj slovenskej cyklistiky. Je to dobre spropagované a fanúšikovia si nachádzajú cestu na preteky.
V roku 2023 vyšla publikácia o týchto pretekoch, pričom je tam opísané aj vaše víťazstvo. Vynoria sa vám spomienky, keď si v nej listujete?
Určite áno. S knihou v ruke sa vrátia spomienky a človek si rýchlejšie spomenie na to, aké to vtedy bolo. Pamätám si, že moja mama si odkladala výstrižky z novín a pri príprave knihy sa niektoré informácie použili.
