Ovplyvnil zápas federálnej ligy. Delegát ma doslova znásilnil, spomína bývalý rozhodca

Píšťalka vo futbale sa využíva od roku 1878. Nápad dostal rozhodca z Nottinghamu, ktorý ju mal náhodne vo vrecku, pripravenú na psa.

Dovtedy stáli arbitri mimo hracej plochy a na hráčov iba kričali slová ako stoj, faul, hraj.

Podobným priekopníkom vo svete píšťaliek sa stal Slovák STANISLAV BOMBA (71), ktorý ich vyrábal pre všetkých rozhodcov federálnej ligy. Zapískal ňou aj Vojtech Christov na majstrovstvách sveta 1982. Bolo to v úvodnom zápase šampionátu Belgicko – Argentína.

Okrem toho, že Bomba vyrábal špeciálne píšťalky, sám rozhodoval vo federálnej a neskôr slovenskej lige. Ako arbiter a delegát pôsobil ružomberský rodák 44 rokov, svoju bohatú kariéru zachytáva v publikácii Žltá musí, červená môže a čo na to litera.

Ako si s odstupom času spomínate na bohatú kariéru?

Len najkrajšie. Arbitra som robil dvadsať rokov, trinásť ešte vo federálnej lige, čo bola fantastická súťaž. Nikdy nebudem banovať, že som píšťalku chytil do ruky.

Život je o rozhodnutiach, nie o príležitostiach. A ja som sa rozhodol správne. V rozhodovaní som sa našiel, bol to môj zmysel života, láska, energia.

Čo vám futbal dal?

Veľmi veľa. Odpískal a odkýval som množstvo krásnych stretnutí, za ktoré mi prišli aktéri poďakovať. Vtedy to človeka najviac zahreje.

Práca arbitra ma naučila byť osobnosťou, robiť na ihrisku správne rozhodnutia. Pretože kvalita stretnutia závisí od štýlu a spôsobu jeho vedenia.

Ohľaduplný rozhodca je obľúbený a ľudia vyhľadávajú jeho spoločnosť.

Veľmi dôležitosťou vlastnosťou je pokora, ja som ju považoval za prvý bod môjho osobného rastu.

Aj vďaka tomuto všetkému som si našiel vo futbale množstvo priateľov.

Koľko zápasov máte na konte?

To netuším, nikdy som ich nepočítal. Vo federálnej lige som debutoval v stretnutí Žilina – Lokomotíva Košice, môj posledný zápas bol v júni 1997 duel 1. FC Košice – Lokomotíva Košice. V poslednom stretnutí som bol už len na čiare, domáci vyhrali 2:1 a získali vôbec prvý titul.

Prvenstvu Košíc dopomohla prehra Trnavy v zachraňujúcej sa Rimavskej Sobote, o ktorej sa hovorí dodnes. Niektorí hráči Trnavy údajne zápas predali. Ako ste to vtedy vnímali?

Netrúfnem si to potvrdiť a ani na nikoho ukázať. Zažil som však Rezešovcov a viem, čoho boli schopní. Oni boli v Košiciach ako futbaloví Bohovia.

Človek nevidí dovnútra, ale keď sa hráči po prehre usmievajú, veľa to napovie. Roky som pri futbale a viem, ako sa futbalisti správajú, keď prehrajú naozaj a keď tomu dopomôžu. V minulosti bolo takýchto prípadov viac.

Boli ste aktérom zmanipulovaného zápasu?

Žiaľ, aj ja som zradil pravidlo futbalu. Je to môj najhorší zážitok.

Vo futbale sú tri druhy delegátov, schopní, neschopní a všetkého schopní. Ja som raz natrafil na toho posledného.

Pred zápasom Plzeň – Ostrava prišiel do šatne s tým, že domáci musia vyhrať. Kamery sú vraj vypnuté, elektrika nepôjde a nemáme nič riešiť.

Sú to roky rokúce, no tie spomienky mám pred sebou stále. Dá sa povedať, že ma delegát znásilnil. V minulom storočí sa to stávalo.

Ako ten zápas nakoniec dopadol?

Domáci vyhrali 1:0. Z penalty.

Boli aj prípady, keď zápas ovplyvnilo nejaké vaše sporné rozhodnutie?

Spomínam si na zápas v roku 1983 medzi Bohemians Praha a Vítkovicami. Domácich trénoval Tomáš Pospíchal, ktorý povedal krásnu myšlienku: Futbal nemá logiku!

Odpískal som proti domácim pokutový kop a priznám sa, nie som si istý či správne. Vtedy som bol nováčik a ako sa hovorilo, behal som s pravidlami pod pazuchou.

Po zápase si ma Pospíchal počkal a kričal na mňa: Pane Bombo, za ten pokutový kop sa môžete hanbiť. Ja som mu slušne vytiahol píšťalku z vrecka, ukázal mu ju a povedal: Túto píšťalku som vyrobil ja, ale nedokázal som ju spraviť tak, aby som mohol zvuk stiahnuť naspäť.

On sa na mňa len usmial a poďakoval mi za úprimnosť. Odvtedy sme boli kamaráti.

Vyrábali ste píšťalky?

Som vyučený strojár a píšťalky za našich čias za veľa nestáli. Hovorí sa, že najväčší vynálezca je náhoda, preto som sa rozhodol navrhnúť svoju.

Kedysi sa do nich dávali korkové guľôčky. Ja som však na smetisku našiel špeciálnu hmotu z Bulharska, ktorá výborne zachytávala vlhkosť. Niečo podobné ako molitan.

Z toho som začal robiť špeciálne guľôčky a bol to zázrak.

Po prvý raz ju vyskúšal Vojtech Christov na MS 1982 v úvodnom zápase turnaja Belgicko – Argentína.

Neskôr s ňou rozhodovali všetci arbitri federálnej ligy.

Ako sa vám to podarilo dosiahnuť?

V roku 1985 som s ňou pískal zápas Sparta Praha – Plzeň. Po skončení sa ozvalo viacero rozhodcov, ktorí ju chceli tiež. Pamätám si, že žena nestíhala posielať balíky na dobierku.

Najskôr sa ozývali len rozhodcovia z Československa, ale potom aj z Rakúska. Vďaka tomu som si zarobil na nové auto Škoda favorit, čo bola v tých časom extra trieda. Píšťalu všetci volali „bombovka“.

Ako by ste porovnali kvalitu rozhodcov za vašich čias a dnes?

To sa nedá. Kedysi bol futbal jednoduchší. My sme boli pánmi na ihrisku a rozhodovali sme o všetkom, dnes arbitri nemajú takú právomoc.

Sledujú video, majú hodinky, ktoré im signalizujú gól. Tiež majú rôzne telekomunikačné zariadenia. A stále robia chyby.

My sme na seba kričali: Jožo, kývaj ofsajd (smiech). Teraz sa rieši polka prsta za líniou. Prehnane sa bazíruje na detailoch. Futbal stratil na kráse a jednoduchosti.

Aj za našich čias sa stali chyby, ale tie patria k futbalu. O čom by potom ľudia hovorili.

Zhoda je len v tom, že funkcia rozhodcu je sledovaná a kritizovaná na všetkých úrovniach.

Ak chce byť človek úspešný, musí byť vyzbrojený schopnosťami, vedomosťami a skúsenosťami.

Ako vnímate zavedenie systému VAR do futbalu?

V niektorých aspektoch je to dobrá vec, ale niekedy sa využíva zbytočne. Pre VAR sa vytráca autorita rozhodcov. Kedysi sme boli šéfmi, čo sme zapískali, to platilo.

Zaujímavosťou je, že rozhodca nemá nikdy výhodu domáceho prostredia. Celý život je na rozdiel od hráčov hosťom.

Kto vás priviedol k futbalu?

Starý otec, ktorý hrával za Likavku. Odmalička ma ťahal na ihrisko.

Pamätám si, že kedysi neboli ani karty. Zaviedli sa až v roku 1970, pretože v medzinárodných zápasoch nevedel Angličan poslať z ihriska Nemca a naopak.

Od nižších súťaží som sa postupne dostal medzi 33 rozhodcov federálnej ligy, na čo som dodnes hrdý. Bol som medzi zopár ľuďmi zo štrnástich miliónov obyvateľov Československa.

Ako je niekto zapálený pre rybárstvo či hubárčenie, ja som bol pre futbal. Uvedomil som si, že keď budem zapálený v krematóriu, bude neskoro (smiech).

Futbal sa stal zmyslom môjho života. Venoval som mu množstvo času a všetko mi vrátil.

Koľko ste v tých časoch zarábali?

Za zápas približne päťsto korún, čo bola jedna záloha v práci. Takže slušne.

Ja som to bral ako dobre zaplatený koníček. Robil som, čo ma baví a ešte mi za to platili. Čo iné si človek mohol priať.

Dnešní rozhodcovia zarobia viac.

Áno, ale vtedy stál rožok tridsať halierov. Ja som bol vždy spokojný, robil som, čo ma baví. Vďaka futbalu som bol na miestach, kde by som sa v živote nedostal.

Chodili ste aj do práce?

Vtedy všetci pracovali. Futbal sme robili na úkor zamestnania, brali sme si dovolenku. Ja som robil prevádzkara, mal som i zváračský preukaz.

Okrem spomínaných píšťaliek som robil kĺbové rohové zástavky, čo bola vtedy rarita. Pakistancom som ich predal asi tristo a oni mi posielali lopty.

Čo by ste odkázali nádejným rozhodcom?

Najdôležitejšia je pokora, ktorá má slúžiť a nie ovládať.

Každý rozhodca, ktorý chce mať v živote komfort, mal by si brať príklad od najlepších. Nie preto, aby ich nasledoval, ale aby ich predstihol.

Ak chce byť arbiter úspešný, musí byť razantný a odvážny. Ja som sa vždy riadil citátom Napoleona: Úspech sa vždy a všade začína s odvahou!

Máte nejaké prianie?

Narodil som sa 13. novembra ako Vilma Jamnická, ktorá sa dožila 102 rokov. Prajem si, aby ma čakal podobný osud.

Nikdy som nemal v ústach cigaretu, pijem len striedmo. Minule som s mladšími kamarátmi pil varené víno z jedného pohára, oni všetci sú pozitívni na Covid-19 a ja nie.

Namiesto pozitívneho testu mám skôr pozitívne myslenie, k čomu ma odmalička viedli rodičia. V živote som mal kopec šťastia, vyhral som auto a dve dovolenky. A samozrejme, skvelú manželku. Preto by som bol rád, keby som mal šťastie aj v dlhovekosti.

Mám ale jednu podmienku, chcem zomrieť skôr ako osprostieť (smiech).