Bronz priniesol sestrám Velďákovým väčšiu istotu

hváli bronzom z európskeho šampionátu.

BRATISLAVA. Chytľavý optimizmus a smiech dvojčiat „pinkne" každý rozhovor do roviny - nič nie je nepríjemné. Otázku, čo sa stalo na olympiáde Peking 2008, museli od vlaňajšieho 19. augusta počuť vari dvestýkrát. Zniesli ju.

„Stalo sa nám, čo sa stáva. Ale nemalo sa stať. Tri nevydarené pokusy každej z nás sú rozhodne neúspech. Svoje sme si odtrpeli. Vo svojom vnútri. Iba my vieme, ako to bolelo. Išli sme stopercentne pripravené, v dobrej forme," je prvá časť slov Danky, Janky a ich trénera Radoslava Dubovského v jednom vysvetlení.

„Prešľap v skoku je čosi ako žrď vo futbale alebo zavadenie prvej slalomárky v poradí o predposlednú bránku. Vysvetliť sa to nedá inak, ako klasickými odpoveďami, ktoré nie sú výhovorky, hoci to nikomu nevysvetlíte. Šport je krásny i krutý. Bola to smola. Dĺžka skokov bola finálová, dĺžka prešľapov - za necht," je dokončenie výpovede.

O šiestich (ne)pokusoch

Šesť neplatných skokanských pokusov dievčat sa stalo slovenskou senzáciou i vhodným momentom skryť viaceré neúspechy za jediný.

„Bulvárne urážky nám pomohli preklenúť blízki, rodina a kamaráti. Nie všetci, ale aspoň sa vykryštalizovali. Prehnané reakcie odborníkov, aj s niektorými bizarnými argumentmi, nás zaskočili, ale aj správne naštvali."

Danka a Janka počuli od vážnych ľudí napríklad výčitku: po zlyhaní pred televíznymi kamerami vraj „neprejavili účinnú ľútosť". Akoby boli pred trestným senátom.

„Mám silný pocit, že som ešte aj pred kamerami plakala," hovorila Danka. „Janka sa zaťala. Po pretekoch mi povedala, ja plakať nebudem, neurobila som nič zlé," hovoril Dubovský. Diaľkarka súhlasne prikývla.

Do čerta s Pekingom

Peking poslali sestry, obrazne, do čerta. Dana Velďáková získala na nedávnych halových majstrovstvách Európy v Turíne bronzovú medailu.

„Rekordný skok som necítila ako špeciálne vydarený. V tomto sú skoky zaujímavé i nevyspytateľné. Raz sa cítite v rozcvičke skvele a zrazu sú z toho preteky na figu. Inokedy po doskoku od radosti vyskočíte a rozhodca zdvihne červenú zástavku - prešľap," vysvetľuje Danka.

„Ani Turín nebol ideálny, Janka sa nedostala do finále. Mala svalové zranenie, napriek tomu skvelý druhý skok. Rátali sme s trénerom, asi 670 - 680 cm. Isté finále, keby..."

Janka si tentoraz poplakala a išla povzbudiť sestru.

„Jej medaila - moja medaila," nezaprela dvojičkovský syndróm. Nepoprela však, že Danke občas „protivne" závidela. „Na začiatku kariéry. Ona už skákala na veľkých pretekoch, ja som stále pobehovala dokola v Košiciach." Dana začínala s viacbojom, Jana s behom na 400 metrov.

Turín vlial obom optimizmus. Aj Janke, hoci po prílete dostala z voleja zaucho.

„Len tak som si ťukla na jeden náš televízny kanál. Štyri dni po mojich turínskych pretekoch. Ukázali môj tretí skok. Ten najhorší, pri ktorom som prebehla doskočisko. Pri druhom som mala prešľap 0,83 cm, čo je menej ako vrchný článok malíčka. Bola som zranená. O tom ani slovo, ale pripomenutie Pekingu zaznelo," potvrdila slovenskú náturu. Neúspech druhého poteší.

Čas neistoty

Sestry Velďákové nevedeli po Pekingu, či nestratia zamestnanie, aj keď to malo iba nepriamu súvislosť s olympijským vystúpením.

Najskôr chceli ísť do banskobystrickej Dukly, ale zišlo z toho. Vojaci nemali miesto. Aj Národné športové centrum znižovalo stavy, hovorilo sa o výpovedi.

Napokon zostali v starom režime - na pol úväzku. V priemere to robí necelých 350 eur na hlavu.

„Zmluvu nám predĺžili bez prerušenia. Že je to pravda, sme sa dozvedeli až v prvej tretine februára. Dlhší čas halovej prípravy sme odtrénovali v neistote nezamestnaných," vysvetľoval tréner.

„Danka berie o čosi viac ako Janka. Povedal som ich priemerný príjem. Mne znížili plat na 600 eur. Som živnostník. Po odvodoch mi zostane päťsto. To na spresnenie, lebo som sa niekde na internete dočítal, že každá, i ja, berieme takmer dve tisícky. Toľko sme približne dostali dovedna, pred pár dňami, na päťtýždňovú prípravu v španielskom Benidorme."

Košické skokanky žijú v týchto sociálnych istotách približne dva a pol roka. Predtým dostávali peniaze na sústredenia, lepšie na jedno sústredenie. Dnes si na atletickú činnosť priplácajú.

„Tých päť-šesť rokov predtým sme si však platili takmer všetko. Z toho, čo sme si vyskákali na mítingoch a v rámci českej ligy," hovoril tréner.

Dubovský sa nesťažoval, chápe slovenskú skutočnosť. „Nie je to celkom spravodlivé, ak porovnávam šport a šport. Ak by mali Danka a Janka dnešné, hoci skôr skromné istoty a podmienky, boli by sme oveľa ďalej."

Velďákové nie sú u nás atletickou výnimkou, ale skôr pravidlom. Kde pramení neúcta k olympijskému športu číslo jeden, Radoslav Dubovský pomenovať vie: v celom systéme nášho športu. Rozobrať problém na drobné je témou na týždne.

Jana Velďáková

Olympiáda a to druhé

Atléti by sa mali vraj výlučne sústreďovať na vrchol. Dokonca výlučne na olympiádu. Tak sa u nás „plánuje". Niekedy to pripomína krajinu, kde bola olympiáda 2008, ale bez štátnej podpory. I to tak chodí. Bez olympijskej medaily sa sponzor prakticky zohnať nedá.

„Isté finančné zábezpeky dievčatá musia mať. Nemajú napríklad byty. V tejto sezóne pôjdeme na všetky mítingy, kam nás pozvú. Chceme si zarobiť. Dievčatá sa vyskáču, to je predsa ich džob. Niet lepšej prípravy ako preteky. Najmä ak ste z krajiny, v ktorej niet poriadneho štadióna. Iba z tohto pohľadu má Dankin bronz význam. Urobila si meno, urobila ho aj Slovensku. Nijakú inú výhodu nepriniesol. A tú čo priniesol, chceme využiť," vysveľoval Dubovský atletickú realitu.

Ak sme zabŕdli do ekonomiky, tak k zárobkom sestier Velďákových treba prirátať aj prémie.

„Opäť uvediem priemer, lebo si nevyskáču rovnako. Je to ďalších asi 300 - 350 eur pre každú. Ak to prerátam na mesiac. Zárobok sestier bol vlani, plat plus prémie za výsledky, nanajvýš 700 eur na hlavu. Danka je vo svojej disciplíne na prahu absolútnej špičky. Dvakrát skákala vo Svetovom finále, kam sa dostane iba osem najlepších."

Dubovský tvrdí: „U nás sa nemôžeme sústrediť na jediný vrchol sezóny či dokonca celého štvorročného cyklu."

Mladý tréner, absolvent pražskej fakulty telesnej výchovy a športu, nepopiera jedinečný význam olympiády.

„Preceňujeme ho alebo sa falošne hráme na pekných. Ak niekto z našich športovcov povie: štyri roky som sa pripravoval len a len na olympiádu, trepe somariny. Nikto z nás nie je v pozícii kamerunskej trojskokanky Mbangovej. Senzačne vyhrala olympiádu v Aténach, potom v podstate nesúťažila a vyhrala v Pekingu. Podľa mňa to ani nie je zmysel športu."

Slovinský a český vzor

Dana Velďáková je dobrou kamarátkou s čerstvou halovou majsterkou Európy Marijou Šestakovou zo Slovinska.

„Aj u nich bola kedysi atletika na vedľajšej koľaji. Zmenili to, sústredili dvadsiatku najlepších a pripravili im výborné podmienky. Marija dostáva každého pol roka nové sponzorské auto, čo je asi zbytočná frajerinka, ale dosť naznačuje. Ale Snežane Rodičovej, ktorá skončila v Turíne ôsma, ďaleko za mnou, ihneď ponúkli veľmi dobre platené miesto v armáde," vysvetlila trojskokanka.

Dubovský pridal príklad z českej atletickej reality. „Päť až šesť ráz do roka majú cez víkend naraz extraligu, dve skupiny I. ligy a viacero II. líg. Štadióny od päťsto do päťtisíc miest sú plné. Naraz je na atletike na desiatich štadiónoch možno 30-tisíc ľudí. Pozerajú sa na špičky i na talenty. Za výsledky dostávajú pretekári i kluby prémie. Nie veľké, ale potešia. U nás zaplníme štadión raz do roka na jednom mítingu, na ktorom súťaží možno dvadsať Slovákov."

Danka a Janka sú atlétky, s trochou fantázie profesionálne. Sú inžinierkami ekonómie. Ich láskou sú detičky.

„Ak je len chvíľa voľného času, naštartujeme naše ojazdené auto a ideme do rodnej Pače pri Rožňave. Pomáhame mame vychovávať dve neterky. Staršia sestra zostala v zahraničí. Mamička dostala malé do opatery," spomenuli dvojičky.

Dvojičky a detičky

„Pre detičky sú akoby magnetom. Jedno či sme v Afrike, alebo u nás doma, drobizg za nimi pobehuje ako za Mikulášom," opisom charakterizuje prívetivosť zvereniek 43-ročný Dubovský. Tvrdí, že sestry raz iste budú pracovať s mladými atlétmi. Ak aj nie trénersky, tak iste organizačne či marketingovo.

Dvojčatá trénuje Dubovský v Akademiku TU Košice dvanástu sezónu.

„Život plánujeme zatiaľ iba športovo: chceme medaily z veľkých šampionátov. Ak vystúpime na jednom takom podujatí obe na stupeň víťazov, až potom sa zamyslíme, čo ďalej."

V roku 2000 bola „staršia" z nich na juniorských majstrovstvách sveta v Santiagu de Chile tretia v trojskoku a štvrtá v diaľke, Janka v diaľke dvanásta. Prvý raz boli sestry spolu vo finále veľkého podujatia. Potom predvlani na seniorských majstrovstvách sveta.

A chcú ešte raz, ale s medailami. „Až potom budeme spokojné," povedali.

Na rozlúčku naplánovali, nech je život pekný: „Medailové hody sestier Velďákových budú na majstrovstvách Európy v Barcelone 2010."