Z knihy Antona Zerera Hry a Sny.
V roku 1952 sa zimná olympiáda po prvý raz nasťahovala do Škandinávie a vôbec do prvého veľkomesta.
Pre ctižiadostivé Švédsko znamenalo Oslo bežecké Waterloo. Nórom doma vyšla takmer dokonalá odplata za biele hry 1948 vo St. Moritzi.
Rovnako ich tešilo, že Švédi, ich odvekí rivali, odišli takmer naprázdno a s dlhým nosom.
Ctižiadostiví Nóri v tomto prestížnom susedskom úsilí revidovali aj olympijského klasika baróna de Coubertin a zaujato vyhlasovali, že v športe nie je dôležité zvíťaziť, ale – vyprášiť Švédov...
V individuálnych behoch ani medaila, iba bronz zo štafety. Národná katastrofa. Celá výprava Tre kronor akoby kopírovala zlyhanie bežcov – ani jedna zlatá, ani jedna strieborná medaila. Štyri bronzové sotva uspokojili severskú krajinu s najvyššími ambíciami.
Taká hanba v Škandinávii...
Nepriaznivý vývoj čoskoro zvrátili dvaja ľudia. Na scénu vstúpil nový šéf Švédskeho lyžiarskeho zväzu Sigge Bergman (neskôr významný generálny sekretár Medzinárodnej lyžiarskej federácie, pôsobiaci v tejto funkcii v rokoch 1961 – 1979) a do stopy nastúpil nezmar Sixten Jernberg, bežec par excellence.
Na troch zimných olympiádach absolvoval dvanásť behov. Deväťkrát stál na stupni víťazov a nikdy neskončil horší ako piaty!
Švédsky lyžiarsky štatistik Vidar Martinnel zrátal, že Sixten absolvoval v celej svojej kariére (1947 – 1964) 363 pretekov, z nich 134 vyhral a 263-krát (čiže vyše dve tretiny!) sa umiestil medzi najlepšími troma.
Postaral sa o krásny čas behov, v ktorom dominovali predovšetkým dvaja prenikaví majstri na najužších sklzniciach: Sixten Jernberg a Veikko Hakulinen. Švédsky lesný robotník a fínsky horár.
(Na vysvetlenie vtedajších pomerov: boli to časy, keď sa ešte súčasne športovalo a pracovalo...)
Dve veličiny, čo ovládli bielu stopu v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch. Dve veľké severské postavy svetového športu. S krédom, ktoré za oboch vyslovil Hakulinen:
,,Ak chceš byť v zime kráľom, musíš byť v lete lopotiacim sa chudákom...“
Sotva si dokáže niekto predstaviť peklo, aké sa rozhostilo v roku 1958 vo fínskom Lahti na päťdesiatke svetového šampionátu. Mráz mínus 22 stupňov Celzia.
Šesťdesiattisíc divákov a dvaja bežci v rozkvete síl. Jernberg a proti nemu Hakulinen s fínskou presilovkou. Reprezentanti Suomi vtedy dominovali vo všetkých behoch.
V poslednej disciplíne – hrdinskom maratóne – predsa len našli premožiteľa: Sixten vyhral s náskokom 78 sekúnd pred Veikkom a jeho ďalšími troma krajanmi.
Tento výkon považoval švédsky hrdina za perlu na svojom náhrdelníku úspechov.
Jernberg predsa len o kúsoček prečnieval nad ostatnými – i Hakulinenom. Zo zimnej olympiády a majstrovstiev sveta vydoloval pätnásť medailí, kým Fín iba štrnásť.
Pomer olympijských kovov vyznieva takisto vo Švédov prospech – 9:7 (Jernberg 4 – 3 – 2, Hakulinen 3 – 3 – 1).
Jernberga pôvodne ťahalo k futbalu. Ale Lima, odkiaľ pochádza, býva pol roka pod snehom. Bežky sú nevyhnutnou súčasťou života. Rozvíjal sa ako samorast.
Od trinástich rokov vandroval po pretekoch. Zvykol si. Nikdy nemal osobného trénera, servismana, ani nijaký realizačný tím, a napriek tomu sa kĺzal na bežkách ako nikto iný. Keď sa odrazil, lyže leteli.
,,V spojení s prírodou nachádzam najväčšiu radosť. Myslím si, že kto nemá rád prírodu, nemôže sa nikdy stať dobrým lyžiarom,“ hľadal súvzťažnosť svojej životnej záľuby.
V roku 1976 ho v ankete švédskej televízie vyhlásili za najlepšieho športovca Tre kronor všetkých čias. O takmer štvrťstoročie neskôr však miléniová anketa tento výrok zrevidovala. Vo výsledkoch sa objavili aj majstri modernejšej éry.
Športovcom storočia sa v tejto vyšportovanej krajine stal iný lyžiar – slalomár Ingemar Stenmark, druhý skončil tenista Björn Borg a až tretí Jernberg.
Podľa Jernberga sa kedysi učila klasická bežecká technika. Jeho diagonálny krok bol výstavný. Od odrazu až po sklz – nádherná súhra. Jeden z najelegantnejších bežkárov. A keďže obliekal snehovo-bielu kombinézu, prischla mu prezývka Biely duch.
Život si Sixten predstavoval ako nepretržitý tréning. Vychádzal zo zásady, že zmeškaný mesiac nedoženie ani za dva mesiace.
Jeho mimoriadna fyzická zdatnosť (diaľkové pochody na bežkách do školy, práca lesného robotníka) sa stala aj predmetom lekárskeho výskumu.
Český fyziológ Richard Vinařický, ktorý svojho času prednášal aj v Košiciach, uviedol, že Jernbergovi namerali vôbec najvyššiu spotrebu kyslíka – 5,88 litra.
Pri jeho výške (175 cm) a hmotnosti (75 kg) by bola základná spotreba 0,26 litra za minútu. Jeho organizmus teda dokázal zvýšiť dodávku kyslíka 22,6-krát! A od dodávky kyslíka závisí uvoľňovanie energie na svalovú činnosť.
Švédi bilancovali, že v rokoch 1954 – 1964 absolvoval Jernberg na zimných olympijských hrách a majstrovstvách sveta 23 z 24 možných disciplín. Medailu získal v pätnástich (65 percent) a v dvadsiatich skončil v prvej šestke (87 percent)!
Bol známy predovšetkým ako vytrvalec, z olympiády má však z deviatich medailí aspoň dve z každej disciplíny.
Dlho držal primát bežca, triumfujúceho na olympiáde v dvoch päťdesiatkach. Až kým nevstúpil na scénu Nór Björn Dählie a nevyrovnal sa mu (Albertville 1992 a Nagano 1998).
Ak je už reč o týchto velikánoch stopy, obaja patria k najúspešnejším športovcom zimných olympijských hier. Po zhrnutí celkových bilancií v roku 2006 Dählie viedol (8 – 4 – 0) a Jernberg začínal druhú desiatku (4 – 3 – 2).
Aj v lyžiarskom hnutí obaja získali vysoký kredit: koncom roka 1999 sa stal Dählie najlepším lyžiarom storočia v klasických disciplínach a hneď za ním skončil Jernberg.
Ako skvostné možno označiť predovšetkým Jernbergove päťdesiatky. Dve vyhral na zimnej olympiáde (v roku 1956 o 78 sekúnd a roku 1964 o 65,6 sekundy!), dve na majstrovstvách sveta (1958 a 1962).
A medzitým dvakrát triumfoval na prestížnom 90-kilometrovom Vasovom behu (1955 a 1960). Na historickom portáli v More sa v cieli vyníma hrdý nápis, ktorý bol aj jeho prikázaním:
Fäders Spĺr för Framtids segrar. (V stopách našich predkov za zajtrajšími víťazstvami).
Jernberg napísal na bežkách najkrajšie stránky švédskeho i svetového lyžovania. Vynikajúci taktik s vôľou, ktorá hory prenášala. Prevyšoval ostatných mimoriadnou schopnosťou pripraviť sa na veľké preteky.
Posledný zlatý maratón zvládol v predvečer svojich 35. narodenín na seefeldských olympijských tratiach. Na zimnej olympiáde 1964 vyhral s vyše minútovým náskokom. V pretekoch, ktoré vošli do dejín. Dráma drám.
Zlato obhajoval Fín Kalevi Hämäläinen, víťaz zo Squaw Valley (Jernberg skončil piaty). Fínsku ofenzívu posilnil aj colník Eero Mäntyranta, ktorý vyhral oba predchádzajúce behy na 15 km a 30 km. Dosiahne Eero hetrik?
Jernberg mal šťastie pri žrebovaní – štartoval predposledný. Zásluhou medzičasov si mohol kontrolovať situáciu, vedel presne, čo sa deje pred ním. Už po necelých troch kilometroch cítil jeho dych Mäntyranta (vybehol tridsať sekúnd pred Švédom).
Favorizovaný Fín sa ho dlhý čas držal ako kliešť. Po 25 kilometroch mu však s nevôľou uvoľnil stopu. Chvíľu mu robil tieň, ale Sixten odpochodoval. Do vzájomného súboja na diaľku vstúpil iný Fín.
Do 35. km sa totiž maratón bežal podľa Hämäläinenovho plánu (na 10. km viedol o 14 sekúnd, na 25. km o 49 a na 35. km o 20). Nevydržal, zjavne sa stal obeťou vlastného vražedného tempa.
Jernberg posledných pätnásť kilometrov nevídane zrýchlil. Tesne pred cieľom predbehol aj Hämäläinena, ktorý sa takmer zrútil od vysilenia. Obaja favorizovaní Fíni sa hlboko prepadli: Mäntyranta skončil deviaty, Hämäläinen až šestnásty.
(Mimochodom, Hämäläinen je otcom slávnej Marje-Liisi Kirvesiemiovej-Hämäläinenovej, trojnásobnej olympijskej víťazky zo Sarajeva 1984.)
,,Teraz už dosť behania,“ vyhlásil Sixten po zlatom maratóne. ,,Toto považujem za svoj vrchol, najväčší úspech, aký som v športe dosiahol. V Cortine d'Ampezzo pred ôsmimi rokmi som bol ešte mladý. Víťazstvo bolo samozrejmé.
VIDEO: Zábery Sixtena Jernberga z pretekov v roku 1958
Dnes som už pristarý na ťažké boje. Ale mladým pretekárom odporúčam, aby behali všetky trate ako ja. Špecializáciu neuznávam, tá v lyžiarskych behoch neplatí.“
Život mu dáva za pravdu. Kto má formu, nehľadí na dĺžku, ba ani na štýl.
Seefeldskí poštári mu doručili vyše 500 gratulačných telegramov z celého Švédska. Aj od samého kráľa Gustáva Adolfa VI.
Jeho skvelý rozlúčkový maratón sledoval aj niekdajší profesionálny pästiarsky majster sveta Ingemar Johansson (strieborný medailista z OH 1952 v ťažkej váhe, ktorý v profiringu svojho času zvádzal veľké súboje s Američanom Floydom Pattersonom):
,,Radšej by som bojoval v ringu desať kôl s akýmkoľvek ťažkým súperom, než bežal na lyžiach päťdesiat kilometrov. Prišiel som však, aby som videl posledné veľké víťazstvo Sixtena Jernberga. Zaslúži si obdiv a úctu všetkých športovcov.“
Mimochodom, v Seefelde sa lúčil so športovou kariérou aj 39-ročný Veikko Hakulinen. Nie však ako účastník lyžiarskych podujatí, ale ako biatlonista, medzi ktorými trávil záver svojej krásnej kariéry.
Trať síce odbehol najrýchlejšie, ale s biednou streľbou (12 trestných minút) to ďaleko nedotiahol a skončil pätnásty.
Švédi vychovali rad osobností v bielej stope. Spomeňme také mená ako Sven-Ake Lundbäck, Thomas Wassberg, Gunde Svan či Torgny Mogren.
Každý bol osobnosťou, ale Jernberg sa stal ikonou. Ľudia milovali tohto jednoduchého, prostého robotníka v stope, ktorý nikdy nesklamal.
Bol to jeden z najtuhších a najelegantnejších koreňov lyžovania.
