Nepotreboval ani kofeín. Volko: Nabudila ma hudba a plný štadión

Keď sa JÁN VOLKO po zranení ľavého stehenného svalu vrátil v závere júna na slovenskom šampionáte v Trnave opäť do súťažného kolotoča, nevyzeralo to s ním príliš dobre. Stovku zvládol za 10,36, dvojstovku za 21,04.

Skromný študent informačných technológií sa však zaťal, pod dohľadom trénerov Nade Bendovej a Róberta Kresťanka v tichosti drel a na ME v Mníchove sa zaskvel skvelým štvrtým miestom vo finále stovky a semifinálovým vyrovnaním slovenského rekordu.

Fantastické štvrté miesto je zrejme výrazne lepší výsledok, ako ste pred šampionátom očakávali, všakže?

Už z postupu do semifinále som sa tešil, lebo som si splnil cieľ, s ktorým som na ME cestoval – bežať aspoň raz v semifinále. Dosiahol som kvalitný čas 10,22 a aj na môj bežecký prejav sa dalo pozerať.

Po rozbehu zo mňa ako keby spadol desaťkilový batoh plný otáznikov a neistoty, ktorý som so sebou ťahal. Štvrté miesto je naozaj úžasné!

Za britským mladíkom Azuom ste v boji o medaily zaostali o tri stotinky. Kde vám ušiel bronz?

Ťažko povedať, možno niekde na štarte. S trénermi to však ešte určite budeme analyzovať. Tri stotinky nie sú veľa, ale nesmútim. Pre mňa má táto zemiaková medaila cenu zlata. Vôbec ma netrápi, že som štvrtý.

Z tohto umiestenia sa teším najviac, ako sa len dá. Som maximálne spokojný. Áno, tri stotinky nie sú veľa, medaila nebola ďaleko, ale dnes to jednoducho malo byť takto. Štvrté miesto však beriem všetkými desiatimi.

V prvej reakcii pár minút po finále ste v eufórii vyhlásili, že je to jeden z vašich najcennejších výsledkov v kariére, ak vôbec nie najcennejší.

Áno, tento výsledok som dosiahol v najsilnejšej možnej európskej konkurencii a pod holým nebom. Niektorí vravia, že v hale je menej pretekárov, keďže viacerí zimnú sezónu vynechávajú, ale v posledných rokoch išla aj úroveň výkonov na šampionátoch pod strechou neskutočne nahor.

Lenže toto štvrté miesto v ostro sledovanej stovke, kde sa šprintéri bielej pleti presadzujú ťažko, je to jeden z najkrajších momentov mojej kariéry. Vyrovná sa aj halovému zlatu na šesťdesiatke z Glasgowa 2019.

V semifinále aj vo finále vám vyžrebovali prvú dráhu, ktorá nie je veľmi výhodná. Vy ste však už pred cestou do Mníchova vraveli, že vám až tak neprekáža...

Už pred semifinále sme si povedali, že osud nám zrejme nepraje, ale vyrovnali sa s tým. Z nepriateľa sme si spravili priateľa. Takto som si bežal svoje, koncentroval som sa iba na seba a nevnímal som súperov.

Trénerka Naďka Bendová, ktorej sa veľmi nepáčilo, že ma dva razy dali do jednotky, mi len povedala: Nič to, aj z prvej dráhy ostatných prekvapíme. Stalo sa! prekvapil som nielen súperov, ale aj sám seba... A veru poriadne.

Prekvapilo vás, že ste v semifinále vyrovnali slovenský rekord 10,13?

Priznám sa, že áno a – veľmi. Veril a dúfal som, že mám formu na čas pod 10,20 v semifinále, ale 10,13? To bol malý šok. Keď som po svojom behu čakal na výsledok tretieho semifinále, v ktorom sa rozhodovalo, či pôjdem ďalej alebo nie, vravel som si, že ak aj do finále nepostúpim, 10,13 je úžasný výsledok. Postúpil som a skvelý semifinálový čas som ešte skrášlil skvelým umiestením.

Váš posledný testovací tréning na 60, 90 a 120 m minulú stredu dopadol výborne. Trénerku Naďu Bendovú i vás napĺňal optimizmom . Prezraďte, na aký výkon ste po takomto povzbudení pomýšľali v Mníchove na stovke?

S mentálnym koučom Dagom Palovičom sme si vizualizovali čas 10,18, takto sme si to nastavili. Ja som mal v hlave však skôr postup do semifinále a nejaké dobré umiestenie. Veril som však, že po výborných tréningoch, ktoré som absolvoval, môžem bežať pod 10,20. Vyšlo to a je to úžasné.

Finále sa bežalo pomerne neskoro o 22.15. Necítili ste únavu?

Nie, dokonca nohy som si cítil ľahšie ako pred semifinále. Pocitovo to bolo úplne v pohode, Nepotreboval som ani kofeín na povzbudenie.

Čo vravíte na úžasnú atmosféru na Olympijskom štadióne v Mníchove počas utorkového večerného finálového bloku?

Jednoducho fantastická! Plný štadión, svetelná šou pri predstavovaní šprintérov, hudba – to všetko ma tak neskutočne nabudilo. Nepotreboval som vôbec nič iné, aby som bol čulý...

Čo bolo kľúčové v letnej sezóne na vašej ceste k tomuto vynikajúcemu mníchovskému umiesteniu?

Možno to bude znieť zvláštne, ale – paradoxne – asi mi pomohlo aj to nešťastné svalové zranenie na konci mája. Vďaka tomuto problému sme sa dostali ďalej, spoznali sme nových ľudí, začali sme využívať v príprave nové veci a mnoho vecí sme prekopali.

Netvrdím, že som uspel iba vďaka tejto zmene. Po mojom zranení sme sa ocitli na križovatke. Trénerka i ja sme mali sto chutí zabaliť to. Boli sme zúfalí a smutní, lebo štvrtý rok za sebou nastala rovnaká situácia. Zranil som sa v najnevhodnejšej chvíli. Našťastie Boh, alebo ktosi tam hore, nám do cesty postavil úžasných ľudí, vďaka ktorým sme to nevzdali a bojovali ďalej.

Vo štvrtok sú na ME na programe rozbehy na 200 m, v piatok semifinále i finále. Na čo si – aj vzhľadom na skvelú stovku – trúfate na dvojnásobnej trati? Potešíte fanúšikov ďalším postupom do finále?

Fíha! To naozaj nedokážem predpovedať, lebo dvojstovka je špecifická. To nie je tak, že teraz čas zo stovky vynásobíme dvoma...V stredu si trochu oddýchnem a verím, že vo štvrtok predvediem v rozbehu opäť kvalitný výkon.

Podobne ako pred stovkou nemám veľké očakávania a to je možno dobre. Na štart sa postavím s čistou hlavou, keďže predšampionátový cieľ som už na 100 m splnil na dvesto percent. Myslím si však, že je v mojich silách znova predviesť dobrý výkon.

Text vznikol v spolupráci so Slovenským atletickým zväzom a jeho webom www.atletika.sk.