Tak ako je Emil Zátopek jediný športovec, ktorý dokázal na jedných olympijských hrách zvíťaziť v troch vytrvalostných atletických disciplínach, Kubánec Alberto Juantorena v Montreale 1976 skombinoval rýchlosť s vytrvalosťou a triumfoval v behoch na 400 aj 800 metrov. Muž, ktorého doma pre dlhý krok prezývali Kôň a na Západe Biely blesk, sa 3. decembra dožíva 75 rokov.
Juantorenova kariéra sa začala spôsobom, aký dnes športoví odborníci odporúčajú - žiadna skorá špecializácia.
Do štrnástich rokov sa venoval rôznym športom, až potom ho vďaka jeho výške (podľa rôznych zdrojov 188 alebo 190 centimetrov) poslali do špecializovanej basketbalovej školy.
Tomuto športu sa venoval až do dvadsiatich rokov. Podľa vlastných slov mal rýchlosť aj dobrý výskok, ale bol slabý strelec.
Kubánski atletickí tréneri teda presvedčili tých basketbalových, aby im vysokého mladíka prenechali. Ako sa čoskoro ukázalo, pre svetový šport to bol výborný prestup.
Atletický začiatočník Juantorena dokázal v teniskách zabehnúť 400 metrov za 51 sekúnd, a keď si potom obul tretry, zlepšil sa na 48,2 sekundy.
Atletickí funkcionári pochopili, že takýto talent potrebuje aj kvalitného trénera a obrátili sa na poľského odborníka Zygmunta Zabierzowského, ktorý vtedy na Kube pôsobil.
Svetu sa predstavil v Československu
S blížiacimi sa olympijskými hrami v Mníchove 1972 nastal čas, aby sa talentovaný Kubánec predstavil aj na medzinárodnej scéne. Prvýkrát sa tak stalo na Rošického memoriáli v Prahe.
Keď bol Juantorena v roku 2016 hosťom ostravskej Zlatej tretry aj obnoveného mítingu P-T-S, ktorý sa vtedy konal v Šamoríne, zaspomínal si, že prvú noc mimo Kuby strávil v Kladne.
VIDEO: Olympijské double Alberta Juantorenu v Montreale 1976
Prvé olympijské vystúpenie Juantorenu nedopadlo najslávnejšie. V Mníchove vypadol v behu na 400 metrov v semifinále.
Mal však len 21 rokov, za sebou necelé dva roky špecializovaného atletického tréningu a budúcnosť pred sebou. Svoj potenciál naplno ukázal v dvoch poolympijských sezónach.
V rokoch 1973 a 1974 ho v behu na 400 metrov nikto neporazil, ale rok pred olympiádou musel podstúpiť dve operácie nohy. Podarilo sa mu z nich pomerne rýchlo zotaviť a jeho poľský tréner prišiel s nápadom, ktorý Juantorenu najprv vydesil – svojmu zverencovi navrhol, aby začal súťažiť aj na 800-metrovej trati.
Vďaka tomu sa mal zlepšiť v udržiavaní rýchlosti na polovičnej vzdialenosti. „Na to, aby ste na olympiáde uspeli na obidvoch tratiach, musíte bežať vrátane rozbehov bežať tri- alebo štyrikrát.
Tréner preto chcel, aby som mal vytrvalosť, takže som behal aj dvadsať kilometrov. Neustále mi opakoval, že ak budem mať rýchlosť aj vytrvalosť, obidva behy môžem vyhrať,“ povedal Juantorena v roku 2016 v Ostrave.
Kombináciu 400 a 800 metrov si vyskúšal, dokonca dvakrát v priebehu jedného júnového týždňa, opäť v Československu, najprv v Bratislave na mítingu Pravda – Televízia – Slovnaft a potom v Ostrave na Zlatej tretre.
Boli z toho štyri víťazstvá. Juantorena pri návrate na Slovensko pred deviatimi rokmi povedal, že tieto vystúpenia mu mesiac a pol pred olympiádou dodali sebavedomie, že to môže zvládnuť aj v Montreale.
Montrealské triumfy
Do Kanady odlietal Juantorena ako jednoznačný favorit na 400 metrov, ale jeho postavenie v hierarchii svetových bežcov na 800 metrov bolo otázne. Bol síce druhý v svetových tabuľkách, ale skúseností na tejto trati mal minimum.
Cestu k zlatu mu čiastočne otvoril bojkot viacerých afrických krajín vrátane Kene, takže na štarte chýbal jeden z favoritov Mike Boit.
Muž s dovtedy najrýchlejším časom v sezóne, Američan Richard Wohlhutter, Juantorenu ešte pred pretekmi odpísal.
Tvrdil, že Kubánec nebude mať dosť síl na to, aby zvládol rozbehy, semifinále aj finále tejto náročnej disciplíny. Juantorena mu v nasledujúcich dňoch ukázal, že sa mýlil.
Vo finále sa ešte pred koncom prvého kola prebil na prvú priečku, len na chvíľu naň v oblúku pustil Inda Singha a potom pomerne ľahko odrazil útok Američana, ktorého v cieľovej rovinke predstihol aj Belgičan Ivo van Damme (ktorý zahynul pri autonehode päť mesiacov po olympiáde).
Alberto Juantorena Danger, ako znie jeho celé meno, sa tak stal nielen prvým kubánskym zlatým olympijským medailistom v atletike, ale aj prvým olympijským víťazom na 800 metrov, ktorého materinským jazykom nebola angličtina.
K zlatej medaile si ako bonus pribalil aj svetový rekord 1:43,50. Chýbajúci Keňan Boit sa k nemu o mesiac neskôr priblížil na sedem stotín sekundy, čo viedlo k otázkam, ako by vyzeral ich priamy súboj na dráhe v Montreale. Obaja sa stretli o rok neskôr na Svetovom pohári v Stuttgarte a Juantorena vyhral o desatinu sekundy.
Montrealská misia Juantorenu však bola po víťazstve na 800 metrov len v polovici. Ešte ho čakala jeho dovtedy hlavná a obľúbenejšia disciplína, kde bol hlavným favoritom.
Už cestou do finále však dal (možno trochu arogantne) súperom najavo, kto bude na montrealskom ovále kráľom.
V medzibehu po dobehnutí do cieľa nezastavil, ale odklusal smerom do tunela a do šatne. No a v semifinále sa v cieľovej rovinke sedemkrát obzrel, aby si skontroloval, kde sú ostatní bežci.
Vo finále sa najprv do vedenia dostal Američan Fred Newhouse, ale v záverečných metrov nestačil na Juantorenov povestný dlhý krok, ktorý údajne meral až 275 centimetrov.
Juantorena tak dosiahol to, čo sa predtým a ani potom nikomu nepodarilo (s výnimkou tzv. vložených hier v roku 1906, kde rovnaké disciplíny vyhral Američan Paul Pilgrim).
Kubánec neskôr povedal, že zopakovanie takéhoto počinu je teoreticky možné, ale momentálne reálneho kandidáta naň nevidí, nielen preto, že úroveň obidvoch disciplín od jeho čias výrazne stúpla, ale aj preto, že bežnejšia je kombinácia 800 a 1500 metrov, ako ju predvádzal napríklad dnešný prezident Svetovej atletiky Sebastian Coe.
Hoci Newhouse a Juantorena boli na trati veľkými súpermi a pochádzali z krajín, ktoré v tom čase stáli (a stále stoja) na opačnej strane ideologickej barikády, spája ich už takmer polstoročné priateľstvo.
Na dráhe sa po Montreale už priamo nikdy nestretli (v štafete na 4 × 400 metrov, ktorú vyhrali Američania, bežali rôzne úseky), ale Newhouse za ním vycestoval na Kubu počas nakrúcania dokumentárneho portrétu Juantorenu Beh za revolúciu (Dvojka ho odvysiela 4. decembra o 20.35).
Opäť sa stretli počas majstrovstiev sveta v Eugene v roku 2022 a vtedy sa zhodli, že „veteránsky súboj“ by už vyhral Newhouse.
Oddaný syn revolúcie
V uplynulých rokoch mnohí kubánski športovci z komunistického „Ostrova slobody“ emigrovali a reprezentujú napríklad Španielsko, Portugalsko či Taliansko, aj iné krajiny, ale Juantorena je oddaným stúpencom kubánskej revolúcie aj komunizmu.
Za najkrajší okamih svojho života označil, keď ho po prílete z Montrealu na letisku s otvorenou náručou privítal Fidel Castro. V rozhovore pre Los Angeles Times v roku 1987 Juantorena povedal:
„Narodil som sa na Kube a zomriem na Kube. Milujem svoju krajinu a svoj ľud. Milujem tento systém. Som komunista.“ Dodal, že pred revolúciou mali také možnosti na šport a štúdium, aké mu otvorila revolúcia, len deti boháčov.
Keď ho americkí novinári navštívili, všimli si, že na stene nemal žiadne fotografie seba alebo svojej rodiny, iba dvoch mužov – mladého Fidela Castra a Che Guevaru.
Pred desiatimi rokmi zase pre BBC vyhlásil, že všetky svoje víťazstvá a úspechy symbolicky venoval kubánskej revolúcii.
Po Montreale Juantorenovi forma vydržala ešte dve ďalšie sezóny (v roku 1977 vylepšil svetový rekord na 800 metrov na 1:43,44), ale čoraz viac ho trápili rôzne zranenia a musel podstúpiť celkovo päť operácií.
Na olympiáde v Moskve 1980 štartoval po operácii achilovky a v behu na 400 metrov skončil na štvrtom mieste.
Nešťastne sa preňho skončili premiérové majstrovstvá sveta v atletike v Helsinkách v roku 1983. V rozbehu na 800 metrov stúpil na obrubník vnútornej dráhy. Výsledkom bola zlomená noha a roztrhnuté väzy.
Nádej na štvrtý olympijský štart v Los Angeles mu vzal bojkot zo strany väčšiny socialistických krajín, ktoré si ako trucpodnik zorganizovali podujatie s názvom Družba 1984.
Náplasťou pre Juantorenu bolo, že aspoň tam sa mu podarilo opäť získať zlato. Kuriozitou bolo, že o víťazstvo sa podelil s Poliakom Ryszardom Ostrowským.
Po skončení kariéry bol Juantorena významným športovým funkcionárom, okrem iného viceprezidentom IAAF (dnes Svetovej atletiky), prezidentom Kubánskeho atletického zväzu, viceprezidentom Kubánskeho olympijského výboru, prezidentom Kubánskeho paralympijského výboru či námestníkom ministra športu.
Podľa sporadických dostupných správ trpí Alberto Juantorena v posledných rokoch vážnymi zdravotnými problémami a na verejnosti sa už neobjavuje.
