Futbalisti Záborského zimujú na čele 7. ligy ObFZ Prešov a ich postup je vraj tutovka. Tvrdí to Jozef Varga (na fotografii v strede), ktorý sa nie tak dávno, presnejšie 21. januára, tešil zo svojich 72. narodenín. „V Záborskom som sa narodil, tu žijem, pre mňa je to najkrajšia dedina v širokom okolí. Našim hráčom fandím a verím, že sa im moje prianie podarí naplniť. Áno, pamätáme si aj ich pôsobenie ešte vo vyšších súťažiac, v kraji, no treba zostať pri zemi a situáciu z ostatných rokov brať reálne,“ hovorí bývalý rozhodca, držiteľ striebornej a bronzovej plakety ObFZ Prešov.  

Avšak, futbalové spomienky J. Vargu, vzhľadom na jeho vek, siahajú do ešte skoršieho obdobia. A predovšetkým o nich by malo byť rozprávanie v nasledujúcich riadkoch. Kde a čím začať? Najskôr asi tým, kedy začal náš spolubesedník naháňať loptu. „Bolo to v škole na hodinách telesnej výchovy, no až v treťom ročníku, pretože pán učiteľ v prvom a druhom záujem o futbal nemal. Až po príchode Jozefa Tatrana staršieho sa to otočilo a to sme zasa na hodinách telocviku hrali iba futbal a nič iné.“ Nášmu spolubesedníkovi to vyhovovalo, lebo v rodine Vargovcov, ako sa hovorí, jablko napadlo ďaleko od stromu... „Otec bol brankárom, zároveň veľkým fanúšikom Tatrana Prešov. Keď sa hrala v Prešove liga, nechal robotu robotou a išiel do mesta na zápas.“

Neskôr, v žiackom a potom v dorasteneckom veku trénovali J. Vargu ďalší traja muži, na ktorých s úctou spomína. Išlo o Jozefa Frištyka, Ladislava Frištyka a Jozefa Tatrana mladšieho. „Tie časy ubehli veľmi rýchlo, ani som sa nenazdal a rukoval som na dva roky na vojenčinu, po návrate som sa oženil a onedlho zavesil kopačky na klinec. Dal som sa na trénerstvo, viedol som dorastencov Záborského, mal som šťastie na silný ročník. Dosiahli sme výsledky, hrali pekný ofenzívny futbal.“

Trénerská aktivita netrvala dlho, v 25 rokoch prišla ďalšia zmena. J. Varga sa dal sa rozhodcovskú dráhu a tejto činnosti sa venoval štvrťstoročie. Zápas za zápasom. Koľko ich asi tak mohlo byť? „Kto by to rátal. Neviem ako ostatní, ale ja som si na tie čísla nepotrpel. Koľko kariet som rozdal, žltých, červených – prepáčte, ani približný počet vám nepoviem. Bolo to niekedy aj únavné. Kým som nemal auto, na zápasy som sa prepravoval vlakom alebo autobusom a teda v riadnom časovom predstihu pre úvodným hvizdom. Nie raz som si po príchode domov v nedeľu podvečer povedal, že ma to už unavuje a že končím. No človek akosi cez týždeň zregeneroval a na všetko zabudol.“  Jeho rozhodcovskú kariéru, počas ktorej získal v roku 1999 od funkcionárov ObFZ Prešov ocenenie Najlepší rozhodca, ukončil v roku 2000 zápas v Solivare. „Kto bol vtedy súperom domácich, na to si presne nepamätám a preto to s istotou tvrdiť nebudem.“ Hneď na to sa stal na ďalších sedem rokov delegátom futbalových súťaží.

Ako už bolo skôr napísané, na štatistiky si J. Varga nepotrpel, no niektoré príhody či zaujímavosti v pamäti ostali... „Čo také... Tak napríklad, ako mi v Brestove po zápase so Starými pánmi Solivaru domáci vypustili vzduch zo všetkých pneumatík na moje škodovke 120-ke. Domáci mi potom pomáhali hľadať ventily aj nafúkať kolesá. Alebo, ako sme sa s nebohým Tónom Bartkom vybrali po zápase v Širokom domov pešo, v dobre viere, že sa nám podarí stopnúť nejaké auto. No prerátali sme sa, došli sme do vlastných až do Svinnej, kde bolo našťastie pre nás už po zápase a jedna dobrá duša nás doviezla do Prešova a odtiaľ som sa dopravil posledným spojom ČSAD do Záborského. Bola to určite moja najdlhšia cesta z futbalu, asi si každý domyslí, že ma manželka po príchode domov nepochválila,“ zasmial sa...

S trochou nostalgie hovoril o obciach, v ktorých v minulosti rozhodoval, no organizovaný futbal v nich už zanikol. „Križovany, Abranovce, Červenica, Tuhrina, Drienica, Miľpoš, Lipníky, Bajerovce, Brestov, Okružná, Lada... Veľká škoda, lebo táto hra patrí do každej dediny, no časy sa zmenili,“ povzdychol si. Opýtali sme sa aj na to, ako to bolo s jeho prvou píšťalkou, keďže vieme, že dnes sa mladí adepti pri zháňaní materiálneho zabezpečenia takpovediac ani veľmi nezapotia. „Prvú píšťalku som si kúpil v obchode, neskôr, keď bola príležitosť nadobudnúť originál rozhodcovskú, neváhal som a kúpil si takú od v tom čase známeho ligového arbitra Jána Kaleju.“ Ten ale nebol jeho vzorom. Kto ním teda bol? A mal vôbec nejakého?... „Zaujímavá otázka, ktorú zvyknú novinári dávať predovšetkým športovcom. No poviem vám, v časoch, keď som predovšetkým zbieral skúsenosti, snažil som sa čo najviac pochytiť od Stanislava Bombu.“

Ďalšou skutočnosťou, ktorá sa v tomto rozprávaní nedá opomenúť, je príbuzenský vzťah svokor – zať, medzi J. Vargom a súčasným rozhodcom VsFZ a SFZ Vladimírom Michalíkom (na fotografii vľavo). Tretím, resp. treťou členkou „rozhodcovskej dynastie“ je vnučka Patrícia Hrubá (vpravo), ktorá je dcérou V. Michalíka. A keď by sme mali k spomenutej trojici „prirátať“ aj Renátu Mihálikovú, sestru V. Mihálika, ktorá pôsobila v minulosti v štvrtej lige, je z nich razom už štvorlístok arbitrov.

Na otázku, ktorí z bývalých hráčov Záborského sa najvýraznejšie zapísali do histórie tamojšieho futbalového klubu, odpovedal: „Myslím si, že do tohto zoznamu právom patria také osobnosti, akými boli Jozef Tatran mladší, Igor Žula, Jozef Kakaščík prezývaný Kirki, František Harčár a možno najväčší srdciar Jozef Bombík. Samozrejme, hrali tu aj ďalší dobrí futbalisti, keď som na niektorých zabudol, nech mi to prosím prepáčia.“  

Futbalová lopta a neskôr rozhodcovská píšťalka, ani zďaleka necharakterizujú osobnosť Jozefa Vargu. Veľa napovedia aj jeho mimošportové aktitity... „V minulosti som občas niečo napísal do Prešovského večerníka, zopár výtlačkov mám odložených doma v archíve. Okrem toho zbieram huby, veľmi rád sa prechádzam po lese, objímam stromy a čerpám z nich energiu. Čo sa týka domácnosti, nedá sa o mne povedať, že v kuchyni zavadziam. Veľmi rád robím obložené chlebíčky, z teplých jedál ´trepanky´ s tvarohom alebo bryndzou, kotlíkový guláš či rezne z bravčovej krkovičky. Materskej škole v Záborskom som podaroval niekoľko búdok pre vtáctvo. Vo futbalovom areáli nad ihriskom som zasadil štyri orechy a jeden rakytník. Mám predstavu, že o niekoľko rokov, keď ja tu už nebudem... Ľudia, keď prídu v nedeľu pozerať futbal, nazbierajú si zopár orechov a môžu si na nich počas zápasu pochutnať,“ dodal na záver nedávny oslávenec.

A hoci 72 rokov nie je okrúhle jubileum, prečo by aj na tomto internetovom portáli nemohol, podľa rozhlasového vzoru RTVS, „odznieť“ srdečný pozdrav jubilantovi: Nuž, pán Varga, do ďalších rokov želáme hlavne veľa zdravia a radosti zo života.