Lyžiarku z olympiády živia párty, svadby a oslavy. V podnikaní sa musíte obracať, vraví

Ich život je šport. Lenže po víťazstvách aj prehrách sa začína reálny život.

Zažiarila na olympijských hrách i Svetových pohároch v behu na lyžiach. Po skončení kariéry JAROSLAVA LAUKOVÁ chcela vyskúšať podnikanie.

„Keď sa ma niekto pýta, čo robím, hovorím: Mám obchod. A hneď nasleduje otázka, či so športovými vecami. To je asi údel športovca. Keď si otvorí obchod, každý si myslí, že to súvisí so športom. Ale nie je to tak,“ opisuje bežkyňa na lyžiach.

Mnohí športovci po skončení kariéry vypnú. Po rokoch driny a odriekania sa ich životný štýl zmení. Neobúvajú si korčule, nechodia hrať futbal. Ak sa udržujú pohybom, často je to niečo úplne iné ako šport, v ktorom sa realizovali. Radosť z neho ich opustila.

Niekedy je však spojenie so športom silné. Jaroslava Lauková si berie lyže a vo voľných chvíľach chodí na Skalku či na Šachtičky.

Na lyže dostala aj manžela Martina, aj oboch synov.

„A to som si hovorila, že po skončení kariéry budem k tomu mať odpor. Ale to vám zostane. Je to ako droga. Pohyb je vo vás zakódovaný. Veď som začala lyžovať, keď som mala šesť rokov,“ spomína. Na lyže chodí pravidelne, hoci sa po skončení kariéry obracia každý deň. Pracuje na Slovenskom zväze biatlonu, je miestna poslankyňa v obci Selce a okrem toho má aj vlastné podnikanie.

Jej doménou bol beh na lyžiach a klasický štýl. Štartovala na troch zimných olympijských hrách, troch majstrovstvách sveta, desiatkach Svetových pohárov a z univerziády má striebro a bronz. Počas kariéry ju fanúšikovia poznali pod dievčenským menom Bukvajová.

„Od malička som sa venovala behu, gymnastike, aj sme lyžovali. Na dedinách kedysi fungovali telovýchovné jednoty, ktoré zastrešovali šport, aj u nás v Malachove to tak bolo,“ spomína.

Bukvajová vyrastala pohybom. Beh ju chytil, ale skúšala mnoho športov. Najbližšie však mala k atletike a k lyžovaniu.

„Keď som mala šesť, za domom sme mali zjazdovú trať. Ako deti sme si ju sami upravili, aby sme sa mohli spúšťať. Museli sme ju vyšliapať. A ja som sa spúšťala dovtedy, až kým som ju celú neprešla bez pádu. Mala som chuť niečo zdolať alebo dokázať,“ opisuje.

Na zraz do Prahy cestovala autobusom

Bukvajová sa už v mladosti dokázala zaťať a nevzdať sa. Vlastnosť, bez ktorej by v bežeckom lyžovaní neuspela. Na začiatku totiž nepatrila medzi premiantov. Nebola najlepšia, ale pracovala na sebe dovtedy, až kým sa nedostala do reprezentácie.

„V mladosti som na súťažiach zametala konce. Nebola som posledná, ale končila som v závere výsledkovej listiny. Bola som smutná a nešťastná, že sa mi nedarí dosiahnuť viac, ale nikdy som sa nevzdávala," hovorí 48-ročná Lauková.

Keď sa neskôr dostala do československej reprezentácie, bolo to niečo neskutočné. V juniorskom tíme bola jediná Slovenka.

„Pamätám sa dodnes ako domov prišiel telegram, aby som prišla na zraz do Prahy. Rodičia ma boli odprevadiť na autobus. Z Prahy sme potom cestovali na sústredenia a na súťaže. Mala som pätnásť rokov. Bola to pre mňa škola samostatnosti a zodpovednosti,“ hovorí.

„Rada na to spomínam. Dalo mi to veľa do života a ukázalo mi to cestu, ktorou sa uberať. V juniorskom tíme bola v deväťdesiatych rokoch silná konkurencia. Nebolo jednoduché sa do tímu dostať.“

Ešte počas juniorskej kariéry však prišlo k rozdeleniu reprezentačného družstva po rozpade federácie. Slovenský tím sa musel formovať nanovo.

V januári 1994 sa blížili prvé zimné olympijské hry, na ktorých sa predstavilo Slovensko pod svojou vlajkou a s vlastnou výpravou.

Bukvajová bola vtedy nádejná juniorka. Mala 19 rokov a tesne pred olympiádou urobila veľký výsledok. Na juniorských majstrovstvách sveta v Breitenwangu obsadila na 5 km 6. priečku.

Od medailových priečok nebola vôbec ďaleko a zdolala tu viaceré neskoršie olympijské medailistky (Juliu Čepalovovú, Kristinu Šmigunovú, Kati Wilhelmovú, Beckie Scottovú).

V Lillehammeri preberala štafetu na 3. mieste

Laukovej tento výsledok otvoril dvere do seniorského tímu a o niekoľko týždňov už štartovala na zimných olympijských hrách v Lillehammeri 1994.

„Bola to obrovská motivácia. Ísť na olympiádu do Nórska bolo niečo úžasné. Všetko tam bolo skvelé a neskoršie olympiády sa s touto nedali porovnávať,“ hovorí.

Fanúšikovia pri tratiach bivakovali celé dni. Bavili sa, povzbudzovali a robili atmosféru aj počas tréningov. „Bol to obrovský zážitok. Ľudia boli priateľskí a správali sa ku každému športovo. Každého dokonca povzbudzovali podľa mena,“ spomína Lauková.

V Lillehammeri bola ako jedna z najmladších a nechýbala pri jednom z veľkých prekvapení Slovenska. Ženská bežecká štafeta na 4x5 km dobehla na výbornom 7. mieste. Preteky rozbiehala Ľubomíra Balážová Iľanovská.

„Bežala som na druhom úseku. Štafetu mi odovzdávala na treťom mieste. Bola som z toho bola unesená. Bolo to neskutočné,“ hovorí Lauková. Štafeta na ďalších úsekoch klesla. Na poslednom úseku však Alžbeta Havrančíková dokázala ešte posunúť Slovensko dopredu.

Konkurencia v bežeckom lyžovaní bola v deväťdesiatych rokoch mimoriadne silná. Neboli to len súboje dvoch troch krajín či osobností. Naopak, o najlepšie priečky bojovali Talianky, Rusky, Nórky, Fínky aj Češka Kateřina Neumannová.

„Nebolo to jednoduché, ale nevnímala som to tak. Snažia som sa na sebe pracovať a pomáhať aj tímu.“

Vrchol kariéry prišiel o štyri roky na hrách v Nagane. Už vo Svetovom pohári sa ukazovalo, že Lauková sa vyrovná špičke. Vo Svetovom pohári brala dvakrát 9. miesto. Na zimných olympijských hrách 1998 bola jej najlepším výsledkom 10. priečka na 15 km klasicky. 

„Začalo sa to úspešnou sezónou už v lete. Zariskovala som. Venovala som sa horskému behu a bola som vicemajsterkou sveta a to bol pre mňa signál, že to ide dobrým smerom. Na olympiáde to bol potom veľký zážitok. Som vďačná za tie umiestnenia. Aj súperky sa ku mne správali športovo a blahoželali mi. Na Nagano mám veľmi pekné spomienky,“ hovorí.

Bola to jej najúspešnejšia sezóna v kariére. V celkovom poradí Svetového pohára skončila na 28. pozícii.

Keď začala, prémie neexistovali

Bežecké lyžovanie však nikdy nebolo športom so štedrými odmenami a prémiami. Víťazka Svetového pohára dnes získa za celú zimu približne 150-tisíc eur. Zlomok toho, čo je v iných športoch.

Ale pred tridsiatimi rokmi bola situácia úplne iná. Nik sa nevenoval behu na lyžiach s vidinou toho, že získa finančné zabezpečenie.

„Keď súťažila Betka Havrančíková, neboli v podstate žiadne finančné odmeny. Keď som behala ja, už sa vyplácali, ale neboli to vysoké sumy. Nedá sa to porovnať s hokejom či s futbalom. Tí najlepší si dokázali niečo zarobiť, ale boli tam aj sponzorské prémie,“ opisuje.

Na odmenu za zimné olympijské hry si Lauková nespomína.

„Nejaké odmeny sme vždy dostávali, ale neviem koľko to mohlo byť. Peniaze som získala od sponzorov, ale podpora bola vtedy nižšia. Dnes je šport viac o komercii. Reprezentanti sa vedia predať aj vďaka reklame na sociálnych sieťach,“ porovnáva.

Lauková bola súčasťou bežeckého lyžovania v najsilnejšej ére, keď sa mužom darilo bojovať aj o pódiové priečky. Medzi ženami však ostala jediná.

„Bola chyba, že sa rozpadli reprezentačné družstvá a ostali sme tri „B-é“: Bátory, Bajčičák, Bukvajová. Ja ako žena som nemohla trénovať s mužmi. Nešlo to. Potrebujete mať ženský kolektív,“ spomína.

Beh na lyžiach je individuálny šport a kolektív pomáha jednotlivým členom zlepšovať sa, rásť vo vzájomnom súperení. V konkurencii je silný pretekár prirodzenou motiváciou pre ostatných, aby ho prekonali.

„Konkurencia bola pre mňa veľmi dôležitá. Keď máte okolo seba tím, motivuje vás to a pomôže vám dobre sa nastaviť. Ešte keď tím fungoval, stávalo sa mi, že ma na tréningu veľa dievčat zdolalo, ale na súťaži to potom nevedeli. Pretože na tréningu je výkon z 90 percent o fyzickej zdatnosti a 10 percent je mentálna stránka, na pretekoch je to naopak. Veľa dievčat nevedelo na súťaži svoj výkon premeniť na výsledok.“

Šancu jej dali biatlonisti

Pre rozpad reprezentačného tímu, strate motivácie ale aj pre zdravotné problémy sa Lauková rozhodla kariéru ukončiť relatívne v mladom veku. Mala 28 rokov.

„Nemala som takú motiváciu pokračovať do ďalšej olympiády. Mala som zdravotné problémy. Rýchlo som sa vyčerpala. Bola som unavená mentálne aj fyzicky a svoje zohrali aj ďalšie faktory.“

Športová kariéra pominula rýchlo. Lauková však myslela na to, že športom sa zrejme neuživí až do dôchodku. Stavila na vzdelanie a študovala na Univerzite Mateja Bela popri športe. Získala magisterský titul v psychológii a manažérskych systémoch.

Pomocnú ruku jej vtedy podal biatlon. Prezident zväzu a tréner Juraj Sanitra najskôr k biatlonu zlákal Tatianu Kutlíkovú a oslovil aj Laukovú, či by nechcela prestúpiť.

„Bola som s nimi na sústredení, skúšala som streľbu, ale cúvla som. Nešlo mi to. Jurajovi Sanitrovi však vďačím za veľa. Bežecké lyžovanie nie je o tom, že odídete s veľkým zostatkom na bankovom konte. Niečo som si dokázala ušetriť, no nebolo to veľa,“ hovorí Lauková. 

Hoci to nevyšlo na súťažný štart v novom športe, s biatlonistkami si rozumela a Sanitra jej ponúkol prácu na biatlonovom zväze. Išlo v podstate o administratívu.

„Aj tak to bola výzva, pretože som nevedela nič. Ale naučila som sa a pomohlo mi to získať nové skúsenosti. Za to som vďačná.“

Vykročenie do civilného života po kariére prináša nové prekážky. Nie všetci sa s nimi zvládnu vyrovnať. Dôležité je však už nastavenie počas športovej kariéry. Lauková hovorí, že jej pomohla vysoká škola.

„Je dôležité, aby ste popri športe mali nejakú aktivitu. Núti vás to na sebe pracovať a učiť sa. Každý športovec to má inak nastavené, no potom to má po skončení kariéry náročnejšie. Ja som mala šťastie, že mi podal pomocnú ruku biatlonový zväz. Dodnes na ňom pracujem, hoci je to už na inej pozícii.“

Po troch rokoch Lauková išla na materskú dovolenku. Dokonca bola tehotná v rovnakom období ako Anastasia Kuzminová, ktorá bola vtedy ešte pre slovenských fanúšikov neznáma.

Športovec nemusí podnikať so športovým vybavením

Po prvom synovi Dominikovi sa o tri roky neskôr narodil Oliver.

„To bolo obdobie, ktoré som si užila s veľkou láskou, aj keď som nespávala šesť rokov,“ vraví. No aj v tomto období sa stále pohybovala okolo športu. Znovu bol pri tom Juraj Sanitra, ktorý ju zvykol osloviť pri rôznych príležitostiach.

„Chodila som vypomáhať, keď bolo nejaké podujatie. Pre mňa to bol únik zo stereotypu. A keď deti vyrástli, rozmýšľali sme s mužom, čo budem robiť. Vždy som chcela skúsiť, čo znamená byť podnikateľ. Manžel podniká od 22 rokov. Podnikanie si môže skúsiť každý. Ja to odporúčam. Sama to skúšam už desať rokov,“ hovorí bývalá bežkyňa.

V podnikaní však mala vedľa seba dobrého mentora – manžela, ktorý jej v začiatku pomáhal.

Dôležitý bol aj nápad, v čom sa realizovať.

„Keď sa ma niekto pýta, čo robím, hovorím: Mám obchod. A hneď nasleduje otázka, či so športovými vecami. To je asi údel športovca, keď si otvorí obchod, každý si myslí, že to súvisí so športom. No nie je to tak,“ opisuje.

Hoci ako bývalá reprezentantka má k športu stále blízko, do tejto oblasti sa nechcela púšťať. S inšpiráciou jej pomohla tiež rodina. Laukovej sestra sa vydala do Talianska a švagor má v krajine sieť obchodov s párty sortimentom. Masky, kostýmy, balóny, výzdoba na oslavy, dekorácie na svadby a podobne. 

Olympionička ponúka rovnaký sortiment vo Fun shope. Predaj párty sortimentu tu v minulosti nebol. V posledných rokoch zažil boom a dnes je už podobná ponuka bežná aj v supermarketoch.

„Starám sa o to a niekedy aj stojím za pokladňou a predávam. Baví ma to, je to ťažký chlebíček, ale chcela som si to vyskúšať. Tak som pri tom,“ hovorí.

Ekonomika je v útlme

V športe platí, že človek síce musí drieť, ale často sa pohybuje v známom prostredí a má okolo seba ľudí, ktorí mu v jeho kariére pomáhajú. Odvádza svoj výkon, ale nemusí sa starať o to, aby si sám pripravil lyže alebo vybavil hotel.

„V športe je o vás postarané a v podnikaní sa o seba musíte vedieť postarať sám. Je to obrátená pozícia. Išla som do toho s tým, že mám pri sebe dobrého mentora - manžela, ktorý ma podporuje. Má skúsenosti. Ja som prchká povaha, rýchlo sa rozčúlim,“ opisuje.

„Pri podnikaní sa musíte obracať. Niekto si myslí, že vám padajú pečené holuby rovno z neba. Nie je to tak, že keď si otvoríte niečo, už máte vystarané. Aj ja som sa o tom musela sama presvedčiť. Ale to platí pre každého, kto sa venuje podnikaniu.“

Podnikanie nielen na Slovensku zasiahla v posledných rokoch pandémia koronavírusu. Niektoré predajne zatvorili a už neotvorili. Podnikatelia rátali straty. Predaje klesli.

„Pandémia nám uškodila. Zatiaľ sa nám predaj nevrátil na úroveň spred korony. Tento rok bol veľmi náročný. Mám pocit, že ekonomika je teraz v takom útlme. A celkovo sa mi zdá, že aj ľudia sa zmenili. Aj ich prístup k práci je iný. Je náročné nájsť zodpovedných ľudí. A vytratila sa aj ľudskosť. Práca s ľuďmi je náročná.“

Obchod je podľa Laukovej jej najväčší zdroj príjmu, nie však jediný. Okrem podnikania, je tretie volebné obdobie poslankyňa v obci Selce a na Slovenskom zväze biatlonu je viceprezidentka pre kluby a pre ďalšiu činnosť zväzu.

„Som aj predsedníčka organizačného výboru pre podujatia Medzinárodnej biatlonovej únie. V auguste boli v Osrblí majstrovstvá sveta v letnom biatlone. Teraz pripravujeme majstrovstvá Európy, ktoré budú v druhej polovici januára. Týždeň po Svetovom pohári v Jasnej. Toto už je skôr moje hobby. Mám vďaka tomu stále kontakt s profesionálnym športom. Obohacuje ma to a napĺňa.“

Hoci úspechy získala v bežeckom lyžovaní, pomáha pri rozvoji biatlonu. Po skončení kariéry ju mrzelo, že v behu na lyžiach s ňou nerátali. Skončila na stredisku aj v klube. Mala pritom ambíciu ostať pri športe.

„Je mi smutno z toho, kde je dnes slovenské bežecké lyžovanie. Ťažko sa mi o tom rozpráva, ale nechcem kritizovať. Treba povedať, že na športe sa nedá zarábať. Kto si myslí, že zarobí, ten sa mýli. Hlavné je venovať sa mládeži. V biatlone sa nastavilo všetko pre podporu mladých v roku 2019. Boli sme zvyknutí na výsledky Paulíny, Ivony aj Nasti, ale čas sa nedá zastaviť. Aj ony chcú zažívať iné radosti života.“

Dnes Slovensko nedokáže v bežeckom lyžovaní ani postaviť štafetu a vo Svetovom pohári nemá žiadneho zástupcu.

Lauková vraví, že obaja synovia majú predpoklady na bežecké lyžovanie. Ale už jej oznámili, že z nich bežci nebudú. Šport ich však baví a venujú sa futbalu.

K lyžovaniu dotiahla aj manžela. „Beháme každý rok. Ak nám zdravie dovolí ešte by sme si radi zabehli Vasov beh (najväčšie podujatie v behu na lyžiach na svete – pozn.). To je taký náš sen. Uvidíme, či sa nám podarí naplniť ho,“ dopĺňa.

Články zo seriálu Život po kariére prináša Sportnet.sk a finančná skupina PARTNERS.