Strašiak, s ktorým sa stále ešte len zoznamuje aj moderná medicína, sa postupne stáva čoraz skloňovanejším termínom vo svete kontaktných športov. Je teda jasné, že mlčať o tomto probléme nemôžu ani zástupcovia bojových športov.
Bývalí hráči hokejovej NHL Steve Montador, Jeff Parker, Derek Boogaard či Rick Rypien. Bývalí hráči amerického futbalu Mike Webster, Justin Strzelczyk, Andre Waters alebo Tom McHale. Bývalí futbalisti Jeff Astle, Rod Taylor. To sú len niektorí z dnes už nebohých športovcov, ktorých smrť má spoločného vinníka. Po všetkých si zubatá prišla v sprievode rovnakého vraha.
Na dnes čoraz častejšie skloňované meno obávaného zabijaka prišiel v roku 2002 lekár Bennet Omalu, keď dostal na starosť vykonanie pitvy spomínaného Mikea Webstera, legendy svojho športu, ktorého v roku 1997 zaradili aj do Siene slávy NFL.
Webster ukončil profesionálnu kariéru v roku 1990. Počas nasledujúcich rokov sa u neho prejavovali depresie, amnézia, prudké výkyvy nálad, časté bolesti svalov a kostí, viackrát sa dokonca pokúsil o samovraždu. Zomrel nečakane skoro ako 50-ročný, oficiálne na infarkt. Ani prvotná pitva nenasvedčovala ničomu inému, lenže Omaluovi napriek tomu nesedelo, akými príznakmi Webster trpel po ukončení aktívnej kariéry. Preto sa rozhodol pre ďalší výskum financovaný z vlastných zdrojov.
Omalu napokon zosnulému Websterovi diagnostikoval chronickú traumatickú encefalopatiu (CTE). Tú spôsobuje príliš veľká koncentrácia proteínu tau v mozgovom tkanive. Proteín tau je zodpovedný za náladu a prejavovanie emócií u človeka, tiež vedie k vzniku Alzheimerovej choroby. To je dôvod, pre ktorý sa CTE prejavuje zhoršením pozornosti, spomalením a zadrhávaním reči, stratou schopnosti logicky uvažovať, spánkovými problémami, dezorientáciou, závratmi, bolesťou hlavy, neskôr aj nevypočítateľným správaním, výpadkami pamäti, porušením mimiky, demenciou a ťažkými depresiami, ktoré môžu viesť až k samovražde.
CTE vzniká opakovanými údermi do hlavy. Človek, ktorý trpí CTE, si dokonca ani nikdy v živote nemusí prejsť otrasom mozgu. Vedci z Bostonskej univerzity vo svojej štúdii zistili, že aj opakované slabšie otrasy môžu byť spúšťačom trvalého, nenavrátiteľného zvýšeného výskytu proteínu tau, ktorý prerušuje normálne nervové spojenia v mozgu a v podstate spôsobuje postupné odumieranie častí mozgu.
Tvrdé nárazy veľkých atlétov v NFL, hity v čoraz rýchlejšej NHL, hlavičkovanie lopty vo futbale. To sú príčiny nárazov v týchto jednotlivých športoch, v ktorých sa v posledných rokoch skloňuje CTE stále častejšie. Bývalí hráči volajú po väčšej snahe pri prevencii trvalého poškodenia mozgu, no reakcia zo strany kompetentných zatiaľ ani zďaleka nedosahuje požadovanú úroveň. Veď NFL sa spočiatku dokonca pokúšala Omaluho výsledky zdiskreditovať. Celosvetovo uznávaný odborník na poranenia hlavy publikoval svoje zistenia ešte v roku 2005, no NFL jeho výskumy uznala až o štyri roky neskôr.
Zistiť CTE je aj napriek modernej medicíne možné jedine po smrti. Možnosti lekárov sú preto pri výskume obmedzené, no z dostupných údajov sa zistilo, že až 99% bývalých hráčov NFL trpelo trvalým poškodením mozgu. CTE objavili až u 110 zo 111 nebohých športovcov. Bolo by asi naivné myslieť si, že ak takto vyzerajú čísla u bývalých hráčov NFL, tak v bojových športoch je to lepšie. O tom, že bojové športy si na zdraví aktérov vyberajú svoju daň, sa všeobecne vie. Dlho sa pre vyššie spomínané symptómy u bývalých pästiarov používalo spojenie boxerská demencia, no dnes, po objavení CTE, je pravdepodobné, že väčšina niekdajších hviezd ringu trpela práve týmto poškodením.
Porovnanie zdravého mozgu (vľavo) a mozgu postihnutého CTE (vpravo).
Mnoho bojovníkov si to vôbec nechce priznať. Svoje zdravie odsúvajú na vedľajšiu koľaj. Radšej sa vyhýbajú myšlienkam na riziká, ktoré im hrozia. Všetci vedia, resp. by mali vedieť, čo podstupujú. A aj keď na to zápasníci počas svojich najlepších rokoch nemyslia, krutá realita ich môže dobehnúť po rokoch. Ani CTE sa nezvykne prejavovať ihneď. Zväčša to trvá najmenej niekoľko rokov, kým počet príznakov začne pribúdať a obete tohto neporaziteľného súpera sa z drsných pánov ringu, klietky, žiaľ, menia na trosky odkázané na pomoc druhých.
CTE nemusí dobehnúť každého. Aj tí, ktorí počas svojich kariér prijali viac úderov, než by sa patrilo, sa môžu poškodeniu mozgu vyhnúť. Avšak podľa dostupných štatistík, z iného kontaktného športu, sa dá hovoriť skôr o šťastí.
Hrozba ujmy na zdraví sa z bojových športov nikdy nevytratí. To je fakt, s ktorým sa nedá nič robiť, či už sa to niekomu páči, alebo nie. Ale, vďaka tomu, že sa už vie, čo sa skrýva za problémom dlho známym len ako boxerská demencia, je viac ako kedykoľvek v minulosti jasné, ako dôležitá je v bojových športoch prevencia pred poraneniami hlavy.
Prísnejšie lekárske stopky po prehrách pred limitom a ich dodržiavanie
Keď zápasník nestačí na svojho súpera a prehrá štýlom KO/TKO, nie vždy sa jedná o jeden úder, ktorý rozhodne. Zväčša ide o viacero otrasov, ktoré spôsobujú narušenie rovnováhy medzi draslíkom, sodíkom a vápnikom v mozgu, ktorý sa snaží zachrániť situáciu a odvrátiť fatálne následky tým, že sa "reštartuje". Bojovníci, ktorí inkasujú takúto porážku, by následne od komisie, ktorá dohliada na priebeh podujatia, mali dostať stopku, počas ktorej by sa nielen nemali vrátiť do ringu či klietky, ale nemali by ani spárovať.
Zápasníci však až príliš často tieto stopky nerešpektujú a dopomáhajú k tomu aj atletické komisie, ktoré samé neberú dohliadanie na zdravotný stav zápasníkov tak vážne, ako by mali. Príkladom je Michael Bisping a jeho minuloročný november. Bisping najprv prehral s Georgesom St-Pierrom a už o tri týždne zápasil s mladým Kelvinom Gastelumom. Oba duely pre Bispinga skončili škaredo. V tom prvom síce neprehral na KO, no nebol od toho ďaleko. GSP sa po tvrdom háku v postoji a drvivých lakťoch na zemi rozhodol pre ukončenie rear-naked chokeom. Bisping rozhodne nemal dostať povolenie zápasiť už o tri týždne na to. V zápase s Gastelumom už z toho bola porážka na KO.
Aj dĺžka suspendácie by mohla byť hodnotená prísnejšie. Na zamyslenie sú minimálne tri až šesť mesiacov pauzy po prehre pred limitom, tiež postupné zvyšovanie dĺžok suspendácií s pribúdajúcim počtom prehier pred limitom. Komisie by mali pristupovať aj k úplnému odobratiu licencie. Žiaľ, čerstvým prípadom bojovníka, ktorý už v klietke nemá čo robiť, je Chuck Liddell. Už v roku 2010, keď prehral na KO tri zápasy v rade, prišlo jeho ukončenie kariéry príliš neskoro. Viac to nebol ten istý Liddell, ktorý bol schopný prejsť cez súperove údery a sám ich rozdávať. K jeho návratu o osem rokov neskôr nemalo dôjsť v žiadnom prípade. To, čo naznačovali videá z tréningu, sa potvrdilo v samotnom dueli, ktorý skončil veľmi smutným pohľadom. Kedysi obávaný šampión je už iba tieňom toho, čo bolo.
Úder, ktorým Gastelum knokautoval Bispinga.
Výrazné obmedzenie tvrdých sparingov
Nie je tajomstvom, že väčšina úderov, ktoré zápasníci inkasujú počas svojich profesionálnych kariér, či ešte pred ich začatím, pochádza zo sparingov s tímovými kolegami. Niektorí bojovníci a tréneri stále veria tomu, že tvrdý boj v gyme ich najlepšie pripraví na samotný zápas. „Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku," vravia.
Gymy ako Chute Box, Kronk Gym alebo Miletich Fighting System sú povestné pre tréningové súboje, ktorých intenzita sa vôbec nelíši od oficiálnych zápasov.
Stále viac ľudí z oblasti bojových športov ale našťastie venuje pozornosť zisteniam súčasnej doby a snažia sa tomu prispôsobiť svoje tréningové návyky. „Zvykli sme trénovať naplno, v gyme bežne prebiehali tvrdé zápasy a ak vás bolela hlava a tak, mali ste vlastne príznaky otrasu mozgu, jednoducho ste sa cez to preniesli a išli ste ďalej. Teraz spárujeme tvrdo priemerne asi raz za týždeň a aj pojem tvrdý sparing už neznamená to, čo v minulosti, kedy sme sa v podstate pokúšali jeden druhého zabiť. Ľudia sú omnoho opatrnejší," povedal v dávnejšom rozhovore s Jonathanom Snowdenom Greg Jackson, jeden z majiteľov slávneho gymu Jackson-Wink MMA.
Taký Demetrious Johnson, ktorý roky patrí medzi absolútnu svetovú špičku naprieč váhovými kategóriami, tvrdí, že tvrdo spáruje iba zriedka a aj to nikdy nie s údermi do hlavy. Ak hviezda ako ´Mighty Mouse´ povie, že tvrdý sparing nie je nutný pre úspech v oktagone, asi ťažko proti tomu môže niekto namietať.
V Thajsku si to uvedomili už dávno. Naraziť tam na tvrdý sparing je azda raritou. Miestni bojovníci sa tam viac sústredia na techniku a jej zdokonaľovanie, keď praktikujú "sparing hrou". Mimochodom, slovo sparing v thajčine znamená "hrať techniku". To je určite ovplyvnené aj tým, že za údery na hlavu je v systéme bodovania umenia ôsmich končatín udeľovaných najmenej bodov.
Zavedenie častejšieho testovania
Hlavný tréner írskeho SBG Ireland John Kavanagh patrí medzi veľkých zástancov rozumnejšieho prístupu k tréningu. Vo svojej knihe Win or Learn hovoril aj o tom, ako sa Conor McGregor a Artem Lobov po rokoch vzájomných tvrdých sparingov začali viac zaujímať o bezpečnejšiu formu tréningu. Dôvodom bol jeden sparing, z ktorého si Conor odniesol zlomený nos, kvôli ktorému musel v roku 2012 zrušiť chystaný zápas s Jimom Alersom.
Kavanagh vraví o tom, že je potrebné odložiť ego zápasníkov na vedľajšiu koľaj a donútiť ich k tomu, aby pri sparingu mysleli na zdravie seba a svojich tímových kolegov. Kavanagh však vo svojom klube zaviedol aj inú, veľmi podstatnú povinnosť, ktorá by mala pomôcť pri prevencii trvalého poškodenia mozgu. Členovia jeho tímu sú povinní absolvovať vyšetrenie, aby snímok ich mozgu odhalil, či sa u nich už neprejavuje poškodenie, ktoré by mohlo byť rizikové.
Preventívnemu vyšetreniu možno vďačí za život aj pionierka ženského MMA a írskej scény Aisling Daly. Tej v úvode roka 2017 zistili "malé krvácanie do mozgu", ktoré by v prípade pokračovania kariéry v MMA mohlo vyústiť do výraznejších zdravotných problémov. „Objavilo sa to u mňa niekedy medzi posledných vyšetrením a tým čerstvým, neviem ani, čo to spôsobilo. Mohol to byť sparing, alebo som si len buchla hlavu o poličku, fakt netuším. Nepociťovala som žiadne príznaky, no doktor mi povedal, že po ďalších otrasoch hlavy by som už také šťastie mať nemusela. Risk je vraj príliš veľký," prezradila Daly v rozhovore pre RTÉ Radio 1’s Ryan Tubridy Show.
„Zrejme by nešlo o to, že by som zomrela, ale zanechalo by to na mne nejaké iné poškodenie, mohla by odumrieť len istá časť môjho mozgu, čo by malo strašné následky. Mohla by som napríklad prísť o cit v ruke, o mimiku v tvári, mohla by sa mi zmeniť osobnosť. Určite nechcem riskovať to, že stratím niečo, čo robí z Aisling Daly, Aisling Daly. Žiadne peniaze na svete sa nemôžu vyrovnať tomu, že by som stratila samú seba."
Je teda jasné, že každý, kto sa venuje bojovým športom si musí byť vedomý toho, že určité riziko tu bude vždy. Avšak prispôsobením sa bezpečnejším pomerom pri tréningu a prísnejšiemu dohľadu na dodržiavanie suspendácií sa môže znížiť riziko toho, že po ukončení kariéry budú zápasníci bojovať so súperom, ktorého zatiaľ nedokáže poraziť ani moderná medicína.
Smutný pohľad na Chucka Liddella po prehre s Titom Ortizom.
