Volejbal zlepšil spolužitie Slovákov a Maďarov, tvrdí šéf nového majstra

BRATISLAVA, KOMÁRNO. Treba budovať klub, nie družstvo. Takto znie zásada funkcionárov komárňanského volejbalu.

Dobre fungujúci klub je základ pre súdržný tím. Volejbalisti Rieker UJS Komárno sa popasovali aj s ťažkosťami koronasezóny a po prvý raz v histórii sa stali majstrami.

Vo finále si poradili s Myjavou

Vo finálovej sérii zdolalo Komárno Myjavu. V základnej časti s ňou dvakrát prehrali. „Je to nepríjemný súper. Sú mladí, draví,“ uznal aj tréner Komárňanov Robin Pělucha.

Jeho tím skončil v základnej časti na štvrtom mieste, Myjavčania boli druhí. Na začiatku finálovej série mali teda výhodu domáceho prostredia. Komárno však dokázalo zvíťaziť hneď v prvom stretnutí na pôde súpera.

„Bol to základ. Myjava má dobrý tím a tipujem, že v tomto zložení ešte niekedy získa titul,“ zložil poklonu súperovi Pělucha.

V druhom stretnutí v Komárne Rieker UJS zvýšil svoj náskok a hoci tretí zápas v Myjave hostia prehrali, neprepadli panike.

„Dostali sme tam príučku, že to nepôjde len tak samo a chalani dobre zareagovali,“ zdôraznil Pělucha.

Ďalší mečbal v domácej hale už nepustili z rúk. V štvrtom zápase finálovej série zvíťazili 3:0 a mohli oslavovať.

Tréner prial úspech klubu

Robin Pělucha je zástancom myšlienky, že úspechy patria hráčom, neúspech trénerovi. Ako aktívny volejbalista získal štyri majstrovské tituly. Priznáva, že vtedy prežíval intenzívnejšiu eufóriu.

„Tréner je vyčerpaný skôr psychicky. Z titulu sa veľmi teším, ale prial som ho skôr klubu ako sebe. Ten klub si to zaslúžil za to, koľko práce, peňazí a času tomu ľudia venovali,“ tvrdí Pělucha.

V Komárne pôsobí už sedem rokov. Prvé dva roky bol súčasťou tímu ako hráč, potom sa stal trénerom. „Ako hráč som mal stokrát jednoduchší život. Síce som mal viac bolesti, ale bola to väčšia zábava na tréningoch i zápasoch. Teraz je to väčší stres, tŕpnuť počas zápasu, či to vyjde alebo nie,“ smeje sa.

V bojoch o titul zohrali kľúčovú úlohu aj skúsenosti. Hráči Komárna mali na konte spolu s trénerom Pěluchom dovedna 24 titulov a za sebou viac ako 450 reprezentačných zápasov. Myjava s mladým kádrom sa vôbec po prvý raz prebojovala do finále extraligy.

Pred šiestimi rokmi striebro

Dosiaľ najlepší výsledok komárňanského volejbalu bola strieborná medaila zo sezóny 2014/15. Bol to len druhý rok Komárna medzi elitou a prvý rok spoločného projektu s bratislavským VKP, ktoré im posielalo hráčov. Z dvojročnej spolupráce profitovali oba kluby, Komárno získalo veľa skúseností.

Pělucha v tom čase ešte hrával, a finálovú sériu s Prešovom si živo pamätá. „V tej sezóne sme vyhrali aj pohár a veľkým úspechom bol už samotný postup do finále extraligy. Možno sme sa trošku uspokojili,“ priznáva Pělucha. Titul v tom roku získal Prešov, keď v sérii triumfoval suverénne 4:0.

Vychovať si aj trénerov

Hoci v Komárne bol volejbal často v tieni oveľa úspešnejšieho basketbalu, aj tento šport má v meste dlhoročné tradície. Ich základy položili dvaja trénerskí velikáni Ödön Németh a Lajos Jobbágy. Spopularizovali šport medzi mládežou a volejbal si vďaka nim obľúbili celé generácie.

Ale keď k už extraligovému družstvu prišiel ako tréner Daniel Oravec z Bratislavy, na adresu svojich kolegov kriticky poznamenal: „Urobili ste jednu zásadnú chybu. Vy ste za sebou nezanechali stopu. A tou stopou nie sú hráči, ale tréneri.“

Jeho slová si prezident klubu Ladislav Ferencz pamätá doteraz. Odvtedy klub kladie dôraz aj na to, aby si vychoval okrem hráčov aj trénerov. Pred pandémiou v klube trénovalo dvesto detí. „Venuje sa im deväť trénerov. Za ten čas sme si ich stihli toľko vychovať,“ dodáva hrdo Ferencz.

Spolupracujú aj so školami a deťom organizujú aj rôzne turnaje. Jeden z nich dostal meno po Lajosovi Jobbágyovi.

„Najčastejšie turnaje pomenujú po zosnulých hráčoch či tréneroch. My sme nechceli ísť touto cestou. Lajos bácsi sa má našťastie veľmi dobre a chceli sme ho takto oceniť ešte za života, aby na ten turnaj mohol prísť, odovzdával ceny a užíval si momenty v spoločnosti mladých hráčov,“ vysvetľuje Ferencz.

Jedna noha nestačí

Z podnikateľskej sféry dobre vie, že žiadny klub, žiadna firma nemôže stáť len na jednej nohe. Je hrdý na to, že komárňanský volejbal v súčasnosti stojí na piatich nohách.

„Prvým pilierom je mesto, ktoré nás podporuje finančne aj inými spôsobmi. Druhým je Univerzita Jána Selyeho. U nej finančná podpora nedosahuje také sumy, ale dáva nám k dispozícii telocvičňu, autobus, pomôže, ak chlapci potrebujú ubytovanie,“ vymenúva prezident klubu.

Do skupiny, ktorá tvorí tretiu „nohu“, patrí aj o sám. Ide o väčšie firmy v meste, ktoré podporujú volejbal. Štvrtým pilierom sú malí podnikatelia, lokálpatrioti.

„Majú vzťah k mestu a športu, dajú tisícku či dve. Ak sa takých ľudí nájde dvadsať, tak je to už zaujímavá čiastka,“ vysvetľuje Ferencz.

K týmto štyrom oporným bodom najnovšie pribudli aj granty. „Predtým sme na to nemali čas ani ľudí, ktorí by sledovali, o aké formy podpory sa dá uchádzať, teraz však spolupracujeme s jednou dôveryhodnou firmou. Takto získavame ďalšie prostriedky,“ dodáva prezident klubu.

Po kroku späť obrovský skok vpred

Po triumfe nad Myjavou dlho nevedel zaspať. Pracoval v ňom adrenalín, tvrdí, že tento úspech len pomaly spracováva.

Základom úspechu je podľa neho, že začali budovať klub, nie družstvo.

Keď v sezóne 2016/17 skončili v extralige na siedmom mieste, prehodnotili ciele a filozofiu. Hoci nevypadli, dobrovoľne sa prihlásili len do prvej ligy. Za rok sa stabilizovali, vyhrali druhú najvyššiu súťaž aj baráž a znovu postúpili medzi elitu.

„Keď sa niekto neprihlási do extraligy, zvyčajne už navždy zmizne z volejbalovej mapy. My sme sa vrátili oveľa silnejší. Ako podnikateľ viem, že niekedy treba spraviť jeden krok späť, aby sme potom mohli ráznejšie vykročiť vpred,“ hovorí prezident klubu.

Symbióza skúsených i mladých

Podľa neho sa v Komárne vytvorila ideálna symbióza skúsených volejbalistov z celého Slovenska a talentovaných miestnych. „Mnoho hráčov z nášho kádra hralo v popredných európskych ligách, v Taliansku, Nemecku, Poľsku. Pre našich sú vzorom, ako sa správajú na ihrisku i mimo neho. Učia sa od nich,“ zdôrazňuje prezident klubu.

Tvrdí, že aj hráči z iných kútov republiky zapadli do života pohraničného mesta. „Niektorí z nich predtým nevideli živého Maďara, ale cítia sa u nás dobre. Týmto podľa mňa robíme aj nejakú spoločenskú službu a prispejeme k lepšiemu spolužitiu občanov maďarskej i slovenskej národnosti,“ myslí si Ferencz.

Robin Pělucha poznamenal, že maďarčina je veľmi ťažká reč, takže ovláda iba pár slov. „Pritom moji starí rodičia vedeli po maďarsky, takže mi tento jazyk nie je úplne cudzí,“ dodáva.

Nebolo to o peniazoch

Prezident klubu otvorene priznáva, že v tejto sezóne hrali všetci hráči za menej peňazí, než v minulej. Klub pre koronavírus prišiel o nejaké sponzorské príspevky.

„Všetci súhlasili s novými podmienkami. Ani pred play off sme neriešili žiadne prémie ako v predchádzajúcich rokoch. To však spravilo tím ešte súdržnejším. O peniazoch sme sa vôbec nebavili, chalanov motivovala túžba po víťazstve,“ uviedol Ferencz.

Po víťaznom finále však vyhlásil, že nájde prostriedky, aby družstvo dostalo aj finančnú odmenu za majstrovský titul.

Komárňanov mrzí len to, že pri historickom úspechu nemohli byť diváci. „Chlapcom som po finále povedal v kabíne: Teraz sme vyhrali bez divákov, o rok vyhráme s nimi,“ uzavrel šťastný prezident klubu Ladislav Ferencz.