S volejbalom strávila osemnásť rokov života. Za Slovensko nastúpila na vyše sto zápasov, päťkrát ju vyhlásili za Volejbalistku roka. Okrem Slovenska si zahrala aj v Nemecku, Azerbajdžane, Poľsku a Taliansku. "Keď si spomeniem na majstrovstvá Európy v Bratislave, dodnes mám zimomriavky," hovorí Jaroslava Adamcová, za slobodna Pencová.
Herne si sa formovala v bratislavskom Doprastave. Ako spomínaš na začiatky a rivalitu so Sláviou?
Do Doprastavu som prišla, keď som mala tuším 15-16 rokov. Vždy som vedela, že volejbal je cesta, ktorou chcem ísť. Z domu som však bola vedená k tomu, aby som šport kombinovala aj so školou. Na rivalitu so Slaviou si pamätám veľmi intenzívne.
Dodnes mi utkvela v pamäti spomienka, keď som pôsobila prvý alebo druhý rok v Doprastave a hrali sme práve proti Slavii. V koncovke tajbrejku som uliala loptu, súperky ju bez problémov ubránili a my sme prehrali 2:3.
Po zápase na mňa vtedajší hlavný tréner Marek Rojko tak nakričal, až som si myslela, že do konca života už v koncovke neulejem. A asi som s tým vtedy nadobro skončila (smiech).
Po pôsobení v nemeckých Drážďanoch si sa odišla do Azerbajdžanu. Čím ťa oslovila ponuka z tejto bývalej sovietskej republiky. Čo zaujímavé si tam zažila?
V tom čase bol v Azerbajdžane extrémny volejbalový boom. V Baku pôsobili tri družstvá a všetky hrali Ligu majstrov.
V každom z nich účinkovali svetové hráčky – napríklad turecká nahrávačka Özge Kırdar, libero z Dominikánskej republiky Brenda Castillo či Aneta Havlíčková.
V tom čase to boli absolútne top hráčky. Nebudem tajiť, že aj z finančnej stránky to bolo nadštandardné. Taktiež po dvoch tituloch v Nemecku som mala potrebu sa niekam posunúť.
Keď si sa dostala do talianskej Serie A, spomínala si, že sa ti tým splnil detský sen. Zároveň si však vedela, že sezóna nebude ideálna, lebo v klube je viacero problémov. Stálo za to podstúpiť toto riziko?
Stálo. Zo začiatku to vôbec nevyzeralo zle. Klub mal rozpracovaného veľkého sponzora, Segafredo, ktorý však z ponuky nakoniec vypadol.
Keby zostal, tá sezóna by vyzerala inak. Do prvej polovice sezóny sme mali reálnu šancu na play off. Istý čas sme boli šieste v tabuľke. Nemali sme na začiatku zlé družstvo, len postupne začali odchádzať hráčky.
Asi jediná vec, ktorá ma na kariére mrzí, je, že som v tom čase mala ponuku odísť do Rumunska. Mala som zákulisné informácie, že sa tam bude hrať Final Four Ligy majstrov, no vtedy som tomu neverila. Final Four sa zvyčajne prideľovalo Poľsku alebo Taliansku, teda krajinám, kde bolo jasné, že domáci tím má reálnu šancu doň postúpiť.
Nakoniec sa však Final Four skutočne hralo v Rumunsku a rumunský tím sa dostal až do finále. Mrzí ma to najmä preto, že som chcela sezónu dokončiť v Taliansku, hoci to tam nebolo ideálne. V polovici sezóny som mohla prestúpiť do Rumunska, no nenašla som na to odvahu.
Hrala si v Nemecku, Azerbajdžane, Taliansku, či Poľsku. V čom bol v týchto krajinách najväčší rozdiel vo volejbalovom prostredí? Kde si mala najlepšie podmienky?
Volejbalovo medzi nimi nebol veľký rozdiel. Takmer všade som hrala finále alebo bojovala o medaily, takže podmienky v kluboch boli výborné. Veľmi mi pomohlo, že svoj prvý zahraničný angažmán som absolvovala v Nemecku, kde som nabrala skúsenosti.
Azerbajdžan sa s tým nedal porovnať. Tam sme často netušili, kedy, kde a proti komu v lige hráme. Kondiční tréneri vôbec nevedeli správne nastaviť fyzickú prípravu. Zo dňa na deň vzišiel nápad, že na druhý deň odohráme zápas.
V Nemecku bolo všetko dokonale zorganizované, od fyzioterapeutov a lekárov až po kanceláriu klubu. Vedela som, že nám vždy pomôžu, keď to bude potrebné. Spomínam si, keď som sa zranila počas zápasu v Postupime, klub okamžite kontaktoval lekára z Česka, ktorý ma už o jedenástej čakal v Drážďanoch.
Po sezóne mi dokonca vybavili operáciu u jedného z najlepších lekárov v Nemecku. Potvrdilo sa mi to aj neskôr, keď som sa na Slovensku rozprávala s doktorom. Povedal mi, že na Slovensku by mi toto zranenie pravdepodobne operovali tak, že by som už nemohla hrať volejbal. Ja som však po tom odohrala ešte celú kariéru.
Najviac si pamätám prvú sezónu v Poľsku, kde hrala nahrávačka Femke Stoltenborgová, diagonálna hráčka Jovana Brakočevićová a libero Maria Stenzelová. Tá sezóna mi vyšla extrémne dobre a nikdy na ňu nezabudnem. Cítila som sa v najlepšej forme celej kariéry.
Koľko zarábali v tvojej extraligovej ére najlepšie platené hráčky v slovenských kluboch - v porovnaní s odmenami trebárs v Taliansku či Poľsku?
To je úplne iný svet. Pamätám si, že keď som odchádzala z Doprastavu, mala som plat okolo 1 200 eur. V tom čase som tam už pôsobila siedmy alebo ôsmy rok.
Na tú dobu to bolo solídne, najmä keď som popri tom študovala. Keď som tam prišla, začínala som na 50 eurách. V zahraničí sa pohybujú finančné odmeny úplne inde.
Zahraničné hráčky, a teraz nehovorím o sebe, mali bežne aj stotisícové kontrakty. Záviselo to aj od pozície; napríklad Brakočevićová v Poľsku určite zarábala naozaj veľa. V kvalitných kluboch sa dali zarobiť solídne peniaze.
Ako si zvládala roky spojené s cestovaním, zmenami klubov a neustálou adaptáciou?
Tým, že som mala od začiatku nastavené, že chcem takto žiť, mi to neprekážalo. Samozrejme, nie vždy to bolo jednoduché, ale kluby som nemenila až tak často. V Poľsku som sa v poslednej sezóne cítila ako doma, keďže som už hovorila po poľsky.
V Baku som bola v tom čase s vtedajším priateľom, takže aj tam to bolo fajn. A Nemecko bolo blízko domova, takže rodina ma chodila pozerať a ja som mohla často chodiť domov.
Kde ste sa museli vyrovnať s najväčším tlakom, fanúšikov či médií?
Najväčší bol asi v Poľsku a v Nemecku. Mávali sme tam vypredané haly a ľudia nás poznali. Bolo nepríjemné, keď začali chodievať do tej istej sauny, kam sme chodili aj my.
Fanúšikovia si názvu sponzora zistili, kam chodíme cvičiť. V tom fitnescentre sme mohli chodiť aj do sáun. Bolo dosť zvláštne stretnúť ľudí, ktorých sme poznali z tribún, aj tam.
V Poľsku aj v Nemecku sme mali autá označené našimi menami alebo ŠPZ podľa čísla dresu, takže tréner presne vedel, kedy sme boli v meste. Nejaký „stalking“ tam bol.
Paradoxne som niečo podobné zažila aj v Doprastave. Keď sme chodievali behať medzi dvoma mostami, pod jedným na nás vždy čakal taký zvláštny pán. Každý pondelok sme chodili tú istú trasu a on tam zakaždým stál.
V hale PKO sa dalo cez reštauráciu pozerať priamo do haly a ten istý pán sa chodieval pozerať aj na naše tréningy. Bolo to veľmi nepríjemné.
V Poľsku bol tlak asi najväčší. Veľká rivalita medzi tímami LKS a Budowlani Lodž vytvárala prostredie s veľmi nepríjemnými fanúšikmi. Keďže sme proti LKS hrávali v tej istej hale, keď bolo LKS domácim tímom, mali sme dokonca zakázané prísť na zápas autami.
Hráčky, ktoré bývali ďalej, klub zvážal priamo z domu, pretože fanúšikovia ničili autá. Fanúšikovia LKS boli typickí futbalový ultras, počas zápasov po nás hádzali fľaše priamo na ihrisko.
Malo na teba prostredie, aké si zažila v Lodži, nejaký vplyv?
Nemyslím si, že by to na mňa negatívne vplývalo, naopak. V Poľsku sme hrali finále proti LKS trikrát a trikrát sme prehrali 2:3. Boli to neuveriteľne napínavé zápasy, presne ten typ, ktorý som mala rada. Na jednej strane je veľmi
smutné prehrať finále takým tesným spôsobom, no na druhej strane to bolo brutálne silné. Haly boli plné fanúšikov, vstupenky boli vždy vypredané dávno pred zápasom.
Ako si mentálne zvládala obdobia, keď si bola zranená?
Keď som si zranila členok, operovali mi ho po sezóne v Nemecku. Myslím, že som potom chýbala len krátko na začiatku ďalšej sezóny.
S ramenom to však bolo horšie. Je to operácia, ktorú dodnes ľutujem, pretože mám pocit, že mi veľmi nepomohla. Rameno ma bolelo aj po zákroku a navyše som preň vynechala polovicu sezóny. Bolo to po sezóne v Baku, ktorú som mala pritom veľmi vydarenú.
Aké bolo byť kapitánkou reprezentácie v časoch, keď tím prechádzal sériou prehier?
V tom období mi občas nevyhovoval prístup a nastavenie niektorých hráčok. Nechcem, aby to vyznelo príliš tvrdo, no mala som iné predstavy o tom, čo znamená profesionalita na reprezentačnej úrovni.
Pamätám si napríklad situáciu, keď sme prehrali zápas a na chodbe pred trénerovou izbou bola diskotéka s čipsami len preto, že tam bola dostupná Wi-Fi.
Vnímala som to veľmi citlivo a cítila som veľký vnútorný tlak. Ako kapitánka som vtedy nemala pocit, že to dokážem riešiť hneď a s chladnou hlavou.
Na druhý deň som o tom mala rozhovor s trénerom. Dostali sme aj trest v po-dobe tréningu, na ktorom sme behali po schodoch a mali sme pocit, že zomrieme.
Po tréningu mi tréner povedal, že to nebolo mierené proti mne. Ja som mu na to povedala, že to viem, ale že to jednoducho musel urobiť. Práve vtedy nebolo jednoduché byť kapitánkou.
Polovica hráčok mala hlavu nastavenú úplne inak než tá druhá. Bolo to ako hádzať hrach o stenu..
Boli však aj obdobia, keď sme mali veľmi dobrý kolektív. V tíme pôsobili dievčatá, ktoré mali veci v hlave usporiadané a všetky sme mali jeden cieľ.
Vtedy bola pozícia kapitánky spojená skôr so sprostredkovaním informácií medzi trénerom a hráčkami. Niekedy som mala veľké očakávania od ostatných dievčat, ale rovnako vysoké som mala aj od seba. Bola som nahnevaná, keď mi niečo nešlo.
Ako si spomínaš na ME 2019, kde ste hrali pred domácim publikom na zimnom štadióne v Bratislave?
Keď si na to spomeniem, mám ešte aj dnes zimomriavky. Pamätám si, že keď nám oznámili, že majstrovstvá sa budú konať na zimnom štadióne Ondreja Nepelu, nebola som si istá, či je to dobrý krok. V tom roku som vynechala Európsku ligu, pretože mi našli silný zápal v tele a 21 dní som brala antibiotiká. Dlho nebolo isté, či sa na majstrovstvá vôbec dostanem.
Šampionát som si však veľmi užila. Kolektív bol výborný a atmosféra skvelá. Nina Herelová po každom zápase dokázala rozprúdiť oslavy s fanúšikmi. Bola to kombinácia viacerých výnimočných ľudí, vďaka ktorým to bol nezabudnuteľný zážitok.
Si známa tým, že máš v tíme autoritu. Bola si už v mladom veku prirodzený líder, alebo si sa k tomu postupne dopracovala?
Od mladého veku som taká nebola určite. Nebola som ani typicky talentovaná hráčka. Dodnes si pamätám, keď som prišla na Bilíkovu a tréner Schenk mi povedal: „Já jsem viděl všechno, ale tohle ještě ne.“ Nebola som vždy vnímaná ako líder v družstve. Trvalo istý čas, kým som sa v tíme vypracovala do pozície, v ktorej som mala prirodzenú autoritu.
V Doprastave to tak vôbec nebolo, pretože som bola mladá medzi staršími a skúsenejšími hráčkami. Rovnako ani v Nemecku. Prišlo to až neskôr v Azerbajdžane, Taliansku a Poľsku, kde som už bola vnímaná ako skúsená hráčka, ktorá rozpráva v šatni.
Akú majú súčasné slovenské hráčky šancu dostať sa do špičkovej súťaže?
Talenty tu máme, o tom niet pochýb. Dostať sa do najlepších líg je však mimoriadne náročné. Nejde tu iba o výkonnosť, ale aj o marketingovú hodnotu hráčky.
Mala som možnosť ísť hrať do Turecka. Tréner mi povedal, že z hernej stránke by to bolo úplne v poriadku, poznal ma a chcel ma, ale sponzori ho nepustili. Oni chcú mená.
Potrebujú hráčky, ktoré sú oporami silných reprezentačných tímov. Nakoniec podpísali Poľku, ktorá dokonca nevedela hrať jednonožku, hoci hľadali práve hráčku, ktorá túto kombináciu ovláda.
Ďalší príklad. Črtala sa mi možnosť ísť hrať do Japonska. Nakoniec však zobrali Poľku, ktorá mala veľa sledovateľov na Instagrame, bola modelka, jednoducho to bolo pre nich dôležitejšie. Podobné to bolo aj pri šanci ísť do Fenerbahçe. Aj tam zohrali hlavnú úlohu sponzori, ktorí potrebovali „mená“. Doslova mi povedali: „Good player, but we need names.“
Bolo ťažké rozlúčiť sa s volejbalom?
Veľmi mi chýba. Keby mi niekto garantoval, že rodinný život by bol jednoduchý aj v 35 rokoch, určite by som ešte hrala. Tým, že som končila počas pandémie a nemalo to taký koniec, aký by som si predstavovala, mám pocit, že som sa s volejbalom doteraz úplne nerozlúčila.
Hrala by som dovtedy, kým by mi to telo dovolilo, pokojne až kým by som sa „nerozpadla“. Sú hráčky, ktorým volejbal vôbec nechýba, ale ja som presný opak.
Keď dnes spolukomentuješ volejbalové zápasy v televízii a konfrontuješ extraligu s reprezentáciou, kde vidíš najväčšie rozdiely medzi týmito úrovňami?
Rozprávala som sa o tom aj s komentátorom JOJ Šport Filipom Hudecom, že pri niektorých zápasoch by pokojne stačil jeden komentátor.
Keď prídem ako expert a komentujeme Ligu majstrov alebo tímy z vyšších priečok našej ligy, stále vidím dej v pozadí – kombinácie, systémy, zámer hry.
Pri slovenskej lige sa nám však často stáva, že nemáme veľmi o čom hovoriť. Nechcem byť pri komentovaní negatívna, ale to je jednoducho realita a odraz úrovne našej ligy. V niektorých zápasoch je obrovské množstvo elementárnych chýb.
Neočakávam, že každá blokárka bude ovládať všetky kombinácie, to je jasné. Problém však vidím v základných veciach. Hráčky nie sú dôsledné pri loptách „zadarmo“, v situáciách, keď je nahrávka ďaleko od siete, pri servise na konci setov.
V úplne primitívnych herných situáciách sa často strácajú. Rozumiem tomu, že nie všetky tímy majú podmienky na profesionálne fungovanie, tréningový proces či zázemie. Mňa však najviac vytáča, že nefungujú veci, ktoré s peniazmi ani úrovňou infraštruktúry vôbec nesúvisia. Vtedy viem byť pri komentovaní kritická.
Ako vnímaš dnešnú generáciu mladých slovenských hráčok?
Myslím si, že máme veľa mladých talentov. Máme dve dievčatá v Taliansku Katočovú a Kovalčíkovú. Ďalšia je Pernicová, ktorá, ak ustojí všetko, čo sa okolo nej momentálne deje, môže mať tiež pred sebou peknú budúcnosť.
Kovalčíková síce nemá výrazné fyzické parametre, ale v každom modernom družstve je hráčka, ktorá odvádza „čiernu robotu“, a potom hráčka, ktorá zbiera body. To, že už teraz zbierajú skúsenosti a trénujú v Taliansku, je pre ne obrovské plus.
Kľúčová je však práca s mládežou a mladými hráčkami, aby sa u nich nevytvárali zlé návyky, ktoré sa neskôr veľmi ťažko odstraňujú.
Keď som bola v Taliansku a zúčastnili sme sa na tréningu mládeže, každá hráčka odbíjala úplne rovnako, ako cez kopirák. Bolo jedno, či to bola blokárka, libero alebo nahrávačka. Základy a techniku mali všetky dokonale zvládnuté.
U nás sa často stáva, že pri mladých hráčkach si povieme: „to už ich nepreškolíš“. A to je veľký problém. O miesta v najlepších kluboch sa bijú
stovky hráčok z každej krajiny a v takom prípade rozhodujú detaily. Keď som išla do Talianska, tréner mi povedal, že rozhodla moja obrana v poli, nahrávka zo zadnej časti ihriska a servis. Nerozhodovalo to, či viem zasmečovať jednonožku do zeme, takých hráčok je veľa.
Rozhodujú maličkosti a detaily, ktoré sa formujú už v mládeži. Práve preto dnes nemáme hráčky v top ligách. Veľké množstvo hráčok má už v mladom veku zafixované stereotypy a zle naučené veci, ktoré im v zahraničí nikto nebude prerábať. Ak klub platí hráčke 70-tisíc eur, nebude jej meniť zlú techniku.
Autorka je študentka žurnalistiky a extraligová volejbalistka
