Na Slovensku hrá najvyššia volejbalistka sveta. Prekvapili ju usmievaví ľudia a bezpečnosť

BRATISLAVA. Meria 207 centimetrov. Je oficiálnou najvyššia volejbalistka na svete. Pochádza z Portorika, svoju krajinu reprezentovala na majstrovstvách sveta 2022.

Pôsobila najmä v rodnej krajine, ale v sezóne 2019/2020 hrala v nemeckom Vilsbiburgu. Teraz je pripravená na ďalšie európske dobrodružstvo.

Blokárka ALBA HERNANDEZOVÁ sa v januári stala hráčkou VKP Bratislava. V rozhovore pre Sportnet hovorila o svojej vlasti, snoch i typických starostiach vysokých ľudí.

Ako ste sa dostali do VKP Bratislava?

Plánovala som sa vrátiť do Európy, a môj agent mi odporučil tento klub. Som veľmi rada, že som sem prišla. Zatiaľ sa mi tu veľmi páči, najmä chémia v družstve.

Ako sa vám pozdáva úroveň slovenskej extraligy?

Myslím si, že tunajšia súťaž je na dobrej úrovni. Veľmi sa mi páči aj to, že na Slovensku sa príkladne starajú o mládež, lebo tá je budúcnosťou športu. Pred niekoľkými rokmi som sama trénovala dievčatá vo veku sedem-osem rokov a neskôr aj kategóriu do 13 rokov. Veľmi sa mi to páčilo. Moja rada mladším hráčkam by znela: snívajte, tvrdo pracujte a nenechajte zneistiť, ak vám niekto povie, že to nedokážete.

Prečo ste si v detstve vybrali volejbal?

Začínala som s basketbalom, ale v škole som mala učiteľku a jej vnučka hrala volejbal. Raz ma pozvala na zápas. Mala som jedenásť rokov a nič som o volejbale nevedela, nikdy predtým som sa nedotkla volejbalovej lopty. Ale okamžite sa mi tento šport zapáčil. Nevedela by som povedať, čo konkrétne ma zaujalo, to jednoducho musíš cítiť. Ak sa nejakému športu chceš venovať celý svoj život, musíš cítiť vášeň. Vďaka nej som začala hrať volejbal a stále ho hrám.

Kedy ste si uvedomili, že tento šport nebude pre vás len koníček, ale aj živobytie?

Vďaka športu som získala lepšie vzdelanie. Na strednej škole i na univerzite som získala štipendium, čo mi pomohlo aj v iných oblastiach života mimo športu.

Aký populárny je volejbal v Portoriku?

Je to jeden z najpopulárnejších športov. V našej spoločnosti sú volejbalisti a volejbalistky vzorom. Samozrejme, podmienky by sme mohli mať aj trochu lepšie, ale veľmi rada hrám v rodnej krajine, to sa nedá s ničím porovnať. Fanúšikovia milujú tento šport, na zápasy chodia v hojnom počte a po skončení zápasu sa s nami chcú rozprávať a fotiť. Veľmi sa mi páči toto spojenie medzi hráčkami a fanúšikmi.

Prečo ste teda chceli hrať v Európe?

Pre mňa je veľmi dôležité, aby som získala skúsenosti, aby som rástla ako hráčka, aby som stále hľadala nové príležitosti. Ak ľudia sú vo svojej komfortnej zóne, nechce sa im ju opustiť, ale človek rastie len tak, keď zažije nové veci. Preto som sa rozhodla prísť do Európy.

Na Slovensku na volejbalové zápasy nechodia tisícky. Nebol to pre vás veľký šok?

Každá kultúra má svoje krásy. Možno tu chodí na zápasy menej ľudí, ale atmosféra je stále super. Je to naozaj rodinné, ľudia nás povzbudzujú, stoja pri nás a to sa mi veľmi páči.

Ako dlho vám trvalo adaptovať sa v novom kolektíve?

Samozrejme, je to proces, ale vždy sa snažím dať ľuďom príležitosť, aby ma spoznali, aby som vedela odovzdať maximum pre tím.

Hrali ste aj v Nemecku. V čom to bolo iné?

Myslím si, že to bolo vcelku podobné. Najmä teda počasie. Nie som veľmi fanúšička chladného počasia, ale je to pochopiteľné, ja som z Karibiku. Musím si však na to zvyknúť. Každá krajina má svoje špecifiká, každé miesto je niečím špeciálne. V Nemecku som spoznala skvelých ľudí. Práve to je dobré na tom, ak človek hrá aj v zahraničí, že si vytvára nové priateľstvá, takmer až rodinné vzťahy, všade kam pôjde. Možno si niekto pomyslí, že som príliš vážna, ale to je len pohľad zvonka. Rada nadviažem vzťahy s ľuďmi.

Ak sa povie Portoriko, každému hneď napadne slnko, more, bezstarostný život. Naozaj je to tak?