Keď si prvý raz sadol na bicykel na súťaži, vyhral. Mal vtedy deväť rokov a išlo o časovku neďaleko Makova, dedinky asi dvadsať kilometrov od Žiliny.
Keď sa na druhý deň prihlásil na ďalšie preteky, teraz už na horských bicykloch, skončilo sa to rovnakým výsledkom. To by asi nakoplo každého.
Vlastne odkedy začal Peter Sagan šliapať do pedálov, nemohlo to mať iný ako úspešný koniec.
V športe, v ktorom je veľká konkurencia a výsledok ovplyvňuje množstvo faktorov, stále pripomína kráľa Midasa z gréckych bájí. Podľa povestí dokázal kráľ Frýgie svojím dotykom všetko premeniť na zlato.
Preňho to bolo prekliatie, pretože na kov sa menilo aj jedlo. Saganov dotyk je však kúzelný. Pod jeho jemnou silou sa všetko mení na triumf. Práve tým učaroval fanúšikom najviac.
Už keď mal trinásť a súťažil medzi staršími žiakmi, vyhral za rok šestnásť súťaží. Medzi trofejami mal už vtedy titul majstra Slovenska. Ďalšie pridával, akoby to preňho nič nebolo.
Dnes má len slovenských titulov vyše dvadsať. Ten posledný slovenský titul získal tak, že takmer celý deň šliapal v úniku sám. Jeho one man show z Plzne už asi nik tak skoro nezopakuje.
Vyhral aj na pokazenom bicykli
V jeho podaní sa zdá, že cyklistika ide len tak. Bez námahy. Akoby sa už narodil, aby vyhrával. Potrebuje vôbec trénovať? Ako je možné, že mnohí sa trápia, majú slabšiu formu či jednoducho nevládzu a Sagan stále exceluje?