Iba prehry vás v športe posúvajú ďalej, vraví legendárny tréner

Čím si vysvetľujete, že práve v Komárne vyrástlo až päť olympijských medailistov v kanoistike?

Netuším. Keby som to vedel, tak by ich dnes bolo desať a nie päť. Môže to súvisieť s tým, že tu je národnostne zmiešané územie a medzi školami vládne zdravá rivalita. Neplatí to len o kanoistike, darí sa tu aj ďalším športovcom. Z Komárna pochádza až 22 olympionikov.

Môže byť taká rivalita aj nezdravá?

Ja som to nezažil. Dokonca ani v období, keď boli vzťahy medzi Slovákmi a Maďarmi vyhrotené. V rámci škôl také napätie nebolo. Môže to súvisieť s tým, že maďarskí učitelia pôsobili aj v slovenských školách a dnes mnohé deti pochádzajú už zo zmiešaných manželstiev. Ale športová rivalita tu bývala.

Keď sa obzriete za kariérou, prekvapuje vás, koľko dosiahli vaši zverenci úspechov?

Viete, všetky si už ani nepamätám. Len olympijské medaily a tituly z majstrovstiev sveta. Ale všetci boli výnimoční a mali predpoklady na to, aby sa vo vrcholovom športe presadili. Ja som ich prevzal až v seniorskom veku. Už vtedy boli juniorskými majstrami.

Mali všetko, čo kanoista potrebuje. Nebolo to len o fyzických predpokladoch. Mali to usporiadané aj v hlave. Vedeli, čo chcú dosiahnuť. Len ma mrzí, že sa nám nepodarilo spolu získať na olympiáde zlato.

V Aténach 2004 skončil štvorkajak na bronzovej priečke, o štyri roky neskôr v Pekingu získal striebro. Čo chýbalo k víťazstvu?