LONDÝN. Tenisový svet je miestom drámy, vášne a nečakaných zvratov. Len málo turnajov však dokáže rozdeliť hráčov a fanúšikov tak, ako Wimbledon so svojím kontroverzným pravidlom o prerušení zápasov pre tmu.
Zatiaľ čo na iných turnajoch sa hrá pod umelým osvetlením často až do neskorých nočných hodín, v londýnskom All England Clube sa stopky nezadržateľne zastavia s príchodom súmraku. A to aj v tých najnapínavejších chvíľach.
Nedávny prípad amerického tenistu Bena Sheltona opäť rozprúdil diskusiu o tom, ako sa stretávajú wimbledonské tradície s modernými nárokmi vrcholového športu.
Predstavte si to. Ste len jeden game od víťazstva na najprestížnejšom turnaji sveta. Publikum nadšene buráca, podporuje vás pri každom údere. A potom zrazu príde nečakaný zlom. Rozhodca oznámi:
„Zápas sa prerušuje pre tmu.“ Presne to sa stalo 22-ročnému americkému talentu Benovi Sheltonovi počas druhého kola Wimbledonu na kurte č. 2.
Shelton, nasadená desiatka, si v tom čase vypracoval komfortný náskok proti Austrálčanovi Rinkymu Hijikatovi - 6:2, 7:5, 5:4 - a chystal sa servovať na víťazstvo.
O to dramatickejšie to vyzeralo, keďže len v predchádzajúcom game nevyužil tri mečbaly pri súperovom podaní za stavu 5:3, 0:40.
Hijikata dokázal získať päť bodov v rade, udržal sa v zápase a ešte viac vystupňoval Sheltonovu nervozitu.
VIDEO: Ben Shelton reaguje po prerušení zápasu
Detail, ktorý mohol predĺžiť drámu
Sheltonova frustrácia pritom rástla už skôr. Pred začiatkom tretieho setu sa totiž pýtal rozhodcu, či sa zápas nepreruší pre začínajúci sa klzký povrch za základnou čiarou.
Vtedy mu rozhodca povedal, že sa bude pokračovať.
Zaujímavosťou bolo aj to, že Hijikata pred tretím setom využil dlhšiu prestávku na toaletu, čím hru ešte viac natiahol.
Aj takéto drobné momenty potom zohrávajú svoju rolu – keď prišlo k prerušeniu, svetlo už na dohratie chýbalo.
Prečo sa to vlastne deje v 21. storočí?
Prípad Bena Sheltona kladie zásadnú otázku:
Prečo sa niečo také v 21. storočí stáva na turnaji, ktorý je symbolom tenisovej dokonalosti, a to aj vtedy, keď je ešte dostatok svetla na dohranie?
O to viac, že Shelton sa na možnosť prerušenia pýtal už skôr, no vtedy jeho obavy rozhodcovia nevyslyšali.
Ide o nešťastnú náhodu alebo o hlbší problém, ktorý odhaľuje napätie medzi tradičnými hodnotami Wimbledonu a realitou moderného profesionálneho tenisu?
Wimbledon a jeho pravidlo tmy
Wimbledon je najstarší a podľa mnohých aj najprestížnejší tenisový turnaj sveta. A tiež turnaj, ktorý si úzkostlivo stráži svoje tradície.
Medzi ne patrí aj špecifické pravidlo o zákaze hry po 23. hodine, známe aj ako „curfew“. Zaujímavé je, že toto pravidlo nevzniklo priamo zo športových dôvodov.
Keď sa v roku 2009 postavila na centrálnom dvorci zasúvacia strecha, mestská rada štvrte Merton, ktorá má na starosti územné plánovanie, stanovila podmienku, že po 23. hodine sa hrať nesmie.
Malo ísť o kompromis, ktorý zohľadňuje záujmy miestnych obyvateľov aj nároky dopravy.
Nie všetky dvorce sú rovnaké
Práve rozdielna infraštruktúra kurtov je zdrojom častých kontroverzií. Centrál a kurt č. 1 majú strechu aj umelé osvetlenie, čo im umožňuje hrať až do samotného curfew.
Naopak vedľajšie dvorce, ako bol Sheltonov kurt č. 2, sa spoliehajú výhradne na prirodzené denné svetlo.
Preto tam dochádza k prerušeniam aj skôr — už v momente, keď sa začína stmievať, hoci do 23:00 je ešte ďaleko.
Pre mnohých hráčov a fanúšikov je to pocit nespravodlivosti. Na centrálnom dvorci môžete dohrať aj dlhý päťsetový triler, na vedľajšom ste odkázaní na milosť a nemilosť zapadajúceho slnka.
Nie je to ojedinelý prípad
Pravidlo tmy opakovane spôsobuje problémy. Nedávno to zažil aj Taylor Fritz, ktorý musel v 1. kole ukončiť zápas na kurte č. 1 približne 40-45 minút pred curfew, čo ho poriadne rozhnevalo a vyvolalo bučanie tribún.
História Wimbledonu pozná aj dramatické prerušenia semifinále Djokoviča s Nadalom v roku 2018, hoci sa hralo pod strechou na centrálnom dvorci.
Existuje aj raritná výnimka z roku 2012, keď Andymu Murraymu dovolili dohrať zápas dve minúty po 23:00.
Vtedy to nazvali „príkladom flexibility a zdravého rozumu“. Takéto nejednotné uplatňovanie pravidiel však v očiach hráčov aj fanúšikov ešte viac zvyšuje pocit chaosu a nesystémovosti.
Psychológia: pre hráča nočná mora
Prerušenie zápasu pre tmu alebo pre čas má na hráčov oveľa hlbší dopad než len to, že sa hra posunie na nasledujúci deň.
Pre profesionálneho tenistu je kľúčový tzv. flow, teda stav, keď všetko ide, sústredíte sa len na každý ďalší úder.
Náhla stopka môže zničiť rytmus, koncentráciu aj sebavedomie. Následne je obrovskou psychologickou výzvou sa opäť „naladiť“ a vstúpiť do rozbehnutého zápasu s rovnakou energiou a odvahou.
Zároveň takéto neplánované prerušenie narúša aj dôkladne nastavený režim regenerácie a prípravy na ďalšie kolá. To všetko môže ovplyvniť hráčovu cestu celým turnajom.
Medzi tradíciou a modernizáciou
Wimbledon sa už desaťročia snaží balancovať medzi silnými tradíciami a modernými požiadavkami vrcholového športu. Je to jediný grandslam hraný na tráve, jediný s prísnym nočným curfew.
Vedenie turnaja však čelí aj kritike za to, že zápasy na centrálnom dvorci začínajú až o 13:30 miestneho času, čo často vedie k ich natiahnutiu a riziku prerušenia.
Generálna riaditeľka All England Clubu Sally Bolton vlani obhajovala neskorší štart tým, že umožňuje divákom zažiť „celý deň na turnaji“ a udržať tribúny plné.
Na druhej strane Australian Open či US Open dávajú zelenú nočným zápasom pokojne až do tretej rána.
Wimbledon tak ostáva výberovo moderný — prijíma technológie a marketingové úpravy, no pravidlo tmy ostáva nedotknuté.
Budúcnosť wimbledonskej tmy
Prípad Bena Sheltona len potvrdil, že pravidlo o prerušovaní zápasov pre tmu a čas je na Wimbledone stále jedným z najpálčivejších bodov.
Ukazuje, aké napätie existuje medzi tradíciou All England Clubu a realitou dnešného profesionálneho športu.
Je zrejmé, že pre hráčov je konzistentnosť a predvídateľnosť rozhodnutí kľúčová.
Či sa Wimbledon rozhodne pre ďalšie kroky, ktoré by minimalizovali frustráciu hráčov a zabezpečili, že sny o víťazstvách sa nezastavia v tej najnevhodnejšej chvíli, ukáže až čas.
Autor píše pre portál tbtennis.cz
