Pred vojnou utiekol za veľkú mláku, trénoval s majstrom priamych kopov

MICHALOVCE. V posledných rokoch pripomína michalovský MFK Zemplín cudzineckú légiu.

Počas vyše storočnej histórie si dres tohto klubu obliekli hráči z 34 rôznych štátov sveta. Aj z takej exotiky ako Honduras, Burkina Faso, Gambie, Japonska či Venezuely.

Enklávu cudzincov pri Laborci nedávno rozšíril Ismar Tandir, ktorý v sobotu debutoval vo farbách jediného východniarskeho zástupcu vo Fortuna lige.

Stal sa tak vôbec prvým futbalistom z Bosny a Hercegoviny, ktorý za Michalovce nastúpil.

V Amerike začali nový život

Životný príbeh Tandira je viac ako zaujímavý. Aby sme boli presní, nie je ani stopercentný Bosniak. Jeho rodičia síce pochádzajú z tejto balkánskej krajiny, on sa však narodil v nemeckom Frankfurte nad Mohanom a trvalo žije v americkom Hackettstowne v štáte New Jersey.

Keď v bývalej Juhoslávii začal pred takmer 30 rokmi krvavý konflikt, ktorý si počas viac ako 40 mesiacov svojho trvania vyžiadal desaťtisíce obetí a zranených, rozhodli sa Tandirovci ako mnohé ďalšie bosniacke rodiny pred vojnou utiecť čo najďalej.

Cez chorvátsky Split sa presunuli až do Frankfurtu, kde našli dočasné útočisko. Tam sa im aj 19. augusta 1995 narodil syn Ismar.

„O tri roky nato sme odišli do Ameriky, kde sme začali nový život. O ďalšie dva prišiel za nami aj otec. V USA som už doma. Bosnu navštevujem zhruba raz za dva roky, ale za veľkú mláku chodím stále po skončení sezóny,“ začal plodnú debatu takmer dvojmetrový statný chlap, ktorý stále nevie jednoznačne povedať, či sa cíti byť viac Bosniakom alebo Američanom.

„USA mi dali veľa, lebo tam som vyrastal. Ale stále v mojich žilách koluje aj bosnianska krv. Jedno je isté – keď skončím kariéru, zostanem žiť v Amerike.“

Obrovská konkurencia v Red Bulls

Prvé futbalové kroky robil v akadémii New Yorku Red Bulls, kde od útleho veku preukazoval svoj nesporný talent. Góly strieľal ako na bežiacom páse a dostal sa aj do mládežníckych výberov krajiny. Neskôr však začal reprezentovať Bosnu a Hercegovinu.

„Keď nad tým spätne uvažujem, možno to bola aj chyba. Mohol som ostať v americkej reprezentácii aj vo vyšších kategóriách. Potom by som asi mal aj väčšiu šancu pokračovať v Red Bulls,“ odvetil Ismar, ktorý má bosnianske aj americké občianstvo.

U „červených býkov“ z New Yorku sa prepracoval až do prvého tímu, v ktorom sa podľa jeho slov bolo veľmi ťažké presadiť. Že netáral do vetra svedčí aj fakt, že v tom čase pôsobili v klube také svetové hviezdy ako Francúz Thierry Henry, Brazílčan Juninho Pernambucano či Mexičan Rafael Marquez.

„Bolo to niečo neskutočné byť v jednej šatni s týmito velikánmi a vidieť ich v akcii na vlastné oči. Pre mňa to bola obrovská skúsenosť. Taký Henry možno nie vždy išiel naplno, ale vždy vedel čo a ako robiť.“

A čo Juninho, rekordér v počte strelených gólov z priamych kopov (75), ktorého mnohí považujú za kráľa štandardiek?

„Po tréningoch stále ostával na ihrisku a trénoval priame voľné kopy. Keď som na neho pozeral, to bola fantázia,“ s údivom hovoril.

Nemal pas, preto hrať nemohol

V tínedžerskom veku odštartovalo jeho európske dobrodružstvo. Z Red Bulls prestúpil do francúzskeho FC Sochaux, ktorý vtedy účinkoval v Ligue 1. Zlanáril ho tam bosniansky lodivod Mešad Baždarovič.

„Sochaux bol špičkový klub, najvyšší level. Trénoval som s A-mužstvom, v ktorom bol trebárs aj útočník Cédric Bakambu, neskôr hráč Villarrealu. Ako mladý chlapec som nastupoval za rezervný tím. Dva roky vo Francúzsku bola výborná skúsenosť.“

V auguste 2014 sa síce vrátil do USA, keď sa upísal Sacramentu Republic, ale už o deväť mesiacov bol späť na starom kontinente. Dohodol sa na spolupráci s islandským Breidablikom Kópavogur, avšak už v decembri 2015 zamieril do španielskej Zaragozy.

„Bol som tam šesť mesiacov, ale hral som iba za béčko. Za prvý tím som nemohol, lebo som nevlastnil európsky pas. Nastupovať v ňom totiž mohli byť iba traja hráči mimo EÚ,“ spomínal na zastávku na Pyrenejskom polostrove.

Potom jeho kroky viedli do srbského Javora Ivanjica, v zime 2017 zamieril do bosnianskej Slobody Tuzla a po roku prestúpil do Frýdku-Místku. Odvtedy pendluje medzi Českom a Slovenskom – bol v Ružomberku, Olomouci, Pohroní a teraz je hráčom Michaloviec.

V Olomouci cítil šancu preraziť

V druholigovom Frýdku-Místku dal v 9 dueloch päť gólov, následne v drese Liptákov na jeseň až osem a padol do oka olomouckej Sigme.

„Cítil som tam veľkú šancu preraziť. Keď som do klubu prišiel, hovorili mi, že budem hrať, ale nebolo tomu tak. Neviem, čo sa stalo. Hoci som mal ešte zmluvu na ďalší rok, dohodli sme sa na jej predčasnom rozviazaní. Napriek tomu nemám na Sigmu ťažké srdce, budem na ňu spomínať iba v dobrom,“ uviedol Tandir.

S Olomoucom ešte odtrénoval celú letnú prípravu a v úvode sezóny odohral aj jeden zápas za jeho B-tím. To už sa začali o jeho služby zaujímať Michalovčania.

„Tréner Jozef Majoroš ma poznal z pôsobenia v Ružomberku a Pohroní. Zisťoval, aká je okolo mňa situácia. V kontakte sme boli dlhšie, všetko išlo dobre, dohodol som sa aj s Olomoucom na ukončení zmluvy. Som rád, že môžem byť na Zemplíne.“

Ismar, ktorý so žlto-modrými podpísal zmluvu do konca sezóny, sa v srdci Európy cíti dobre.

„Kebyže nie, tak potom by som v Čechách a na Slovensku nebol. Páči sa mi aj v Michalovciach. Škoda prvého zápasu s Dunajskou Stredou, s ktorou sme zahrali výborne. Mohli sme ho aj vyhrať. Som presvedčený, že v tabuľke pôjdeme hore, lebo máme kvalitné mužstvo. Aj trénera, ktorý odvádza dobrú robotu, hoci to nemá jednoduché. V kádri je veľa cudzincov, každý z nich má inú mentalitu, takže má čo robiť,“ konštatoval 25-ročný zakončovateľ, ktorý nemá jasné vízie, kam by sa chcel v kariére ešte posunúť.

„Uvidíme, čo ďalšie roky prinesú. Nič neplánujem, nemám ani žiadnu ligu vysnívanú.“

Zlatan je v jeho očiach najlepší

Tandir sa okrem strieľania gólov zviditeľnil aj tým, že počas pôsobenia v Ružomberku mal nezhody s trénerom Davidom Holoubkom. Neskôr sa písalo o tom, že v Olomouci sa sklamal v kormidelníkovi Radoslavovi Látalovi.

Vari má podobne komplikovanú povahu ako švédska hviezda Zlatan Ibrahimovič, jeho veľký vzor?

„Nie nie, taký ako on nie som. Mám ho rád, predsa má balkánske korene ako ja. Tiež obdivujem aj Edina Džeka. Podľa mňa je Ibrahimovič najlepší útočník na svete.“

S ikonickým Zlatanom sa dokonca stretol aj osobne. Bolo to v júli 2012, kedy Paríž St. Germain, dres ktorého si vtedy Švéd obliekal, odohral prípravný súboj vo Washinghtone proti DC United.

„Za domáci tím v tom čase hrával môj dobrý kamarát Branko Boškovič z Čiernej Hory. Po zápase si ho odchytil a ukazujúc na mňa povedal, že tento mladý chlapec ťa chce spoznať. Mal som veľkú radosť, urobil som si s ním aj fotku. O dva roky som sa s ním stretol aj vo Francúzsku, keď Sochaux hral proti PSG. On si ma však už nepamätal,“ zasmial sa Ismar, ktorý už výborne rozpráva česky i slovensky, okrem týchto jazykov ovláda aj anglický či viaceré balkánske.

„Nemecky neviem, z tejto krajiny som odišiel ako malé dieťa. A počas pôsobenia sa na mňa výborne nalepila aj francúzština, ale keď som ju už prestal používať, pozabúdal som veľa slovíčok.“