Strelkyňa Danka Barteková: Šport už pre mňa nie je otázka života a smrti

Vyžaruje z nej veľká pohoda. Strelkyňa DANKA BARTEKOVÁ (39) si v pondelok večer užívala rozhovory aj pozornosť fotografov. Premiérovo získala titul Športovec roka a o pol roka bude patriť k medailovým nádejám Slovenska na olympijských hrách v Paríži.

Ako by ste opísali svoj uplynulý rok?

Bol najlepší v kariére. Získala som titul majsterky sveta aj Európy a pevne dúfam, že to bol môj zlomový rok. Naučila som sa strieľať vysoké čísla, verím, že sa mi to už uloží, zbavím sa prekliatia a budem naďalej strieľať takéto výsledky.

V streľbe treba byť v pohode nielen fyzicky, ale aj psychicky. Čo vám pomohlo, aby sa naplnili aj tieto predpoklady?

Mám za sebou mimoriadne dobrý rok aj v súkromí. Napriek tomu, že sa počas neho získavali olympijské miestenky a čelila som istej forme tlaku, dokázala som sa udržať v pohode. Začala som spolupracovať so psychológom Karolom Kováčom. Pomohlo mi, že som si vyriešila osobné záležitostí, že som si definovala, čo na streľbe a celkovo na športe mám rada. Musela som si upratať súkromie, aby som sa mohla streľbe venovať naplno, s pocitom, že mi to prináša radosť.

Práve psychika vás v minulosti viackrát zradila. Na čom ste najviac pracovali so psychológom Karolom Kováčom?

Začala som pracovať na tom, aby som si upratala hodnoty. Som človek, ktorý má rád systém, nejakú šablónu, pravidelnosť. Tým, že sme si zaradili veci do systému, nakreslili sme si ich do tabuľky, tak mi to veľmi pomohlo ujasniť si ich a byť v pohode v momentoch, v ktorých by som za iných okolností v pohode nebola. Vďaka tomu vidím veci v širšej perspektíve, aby to nebolo len o športe, aby to nebola otázka života a smrti. Veľmi mi to pomohlo, aby som sa pozerala na veci s nadhľadom.

Niekoľko mesiacov pred olympiádou v Londýne 2012 ste sa úplne izolovali. Zmenili ste si telefónne číslo, obmedzili kontakty na minimum, aby ste aj takouto formou čelili tlaku. Na olympiáde ste potom získali bronz. Uvidíme vás ešte pred hrami v Paríži?

Určite áno, už som iný človek, ako pred Londýnom, ale to telefónne číslo mám už kúpené. Asi si budem chcieť zopár týždňov pred olympiádou oddýchnuť. Moji kamaráti a známi si možno ani neuvedomujú, viem, že to myslia dobre, keď mi chcú všetci dopriať úspech, ale pre mňa je to istá forma tlaku. Takže sa pred olympiádou trošku uzatvorím do svojej bubliny, sústredím sa na seba a budem šetriť energiu, kde to pôjde.

Čo môže prekonať úspechy z roku 2023?

Najdôležitejšie preteky sú v Paríži, takže by ich prekonala olympijská medaila.

Jednu už máte…

Áno, ale mohla by som získať cennejšiu, aj najcennejšiu. Nevyhýbam sa tejto téme. Je to sen, ktorý mám odmalička, je to vrchol v kariére športovca. Uvedomujem si, že keď budem strieľať tak dobre, ako v minulom roku a dokážem sa sústrediť, tak ten výsledok sa dá dosiahnuť. A to je dôležité.

Už viete, s ktorou puškou budete v olympijskej sezóne strieľať?

Práve som dokončila párovú pažbu. Pažba je pre nás najdôležitejšia, lebo puška strieľa a pažba triafa. Tým, ako sa vyvíjam, ako sa mení moje telo a kilo hore-dolu spraví niečo na líci, je pre nás dôležité mať vybavenie nastavené na aktuálnu situáciu.

Rozhodla som sa, že v tomto smere do konca roka 2023 všetko vybavím. Bola som v Taliansku, spravili sme párovú zbraň, párovú pažbu, takže som pripravená aj na to, keby sa niečo pokazilo, zlomilo, ale už nechcem na vybavení nič meniť. S tým, čo mám, budem cibriť svoju svalovú pamäť k olympiáde.

Párová zbraň a párová pažba znamená, že vaša puška má dvojča?

Presne tak. Ak sa mi niečo pokazí, vezmem si zo stojana druhú zbraň a dostrieľam súťaž s ňou.

Do vášho tímu pribudol nový kondičný tréner Matt Zanis. Čo priniesol?

Dlhodobo som už pracovala na technike, najala som si talianskeho trénera, mala som skvelý prísun k informáciám, s ktorými pracovala talianska škola. So Sandrom Bellinim robíme už siedmy rok a spolupráca vychádza, lebo za tých sedem rokov som získala hádam toľko medailí, čo za sedemnásť rokov predtým. Ale posledná časť skladačky, ktorá mi ešte chýbala, bol pohyb a biomechanika pohybu.

Za toto vďačím Davidovi Kosteleckému, môjmu švagrovi, ktorý ma ovplyvnil, povedal mi, že vidí v tom nejaké nedostatky. Začala som preto pracovať s človekom, ktorý je najlepší v odbore. Je to americký tréner, bývalý strelec. Cvičíme spolu rok a pol a cítim sa skvele. Vyriešila som bolesť chrbta, efektivitu pohybu, čiže aj táto časť skladačky je už hotová. Som veľmi rada, lebo zohnať odborníka, ktorý by riešil presnosť a stabilitu pohybu je mission impossible.

Skúste priblížiť, na čom s ním spolupracujete?

Sústredíme sa presne na tie svaly, ktoré potrebujem, aby som mala efektívny, rýchly, presný pohyb, aby sa moje telo naučilo hýbať sa tak ako má. Nielen správne, ale efektívne a ľahko, aby použilo tie svaly, ktoré má. Na pretekoch sa moje telo dá do pokoja, vie čo má robiť, ako zvládnuť stres, podrží vás aj v psychicky náročných situáciách.

Znamená to, že aj po 25 rokoch v športovej brandži sa stále zameriavate na dôležité detaily?

Som perfekcionistka. Každý rok sa mi otvárajú nové možnosti a dobrá správa pre mňa je, že ma to stále baví. Kým mám radosť objavovať nové veci a chcem na sebe pracovať, je to pre mňa signál, že chcem ešte súťažiť.

Ktorí traja ľudia najviac ovplyvnili vašu streleckú kariéru?

Začnem od Davida Kosteleckého, môjho švagra a olympijského víťaza v trape. Najviac ovplyvnil moju kariéru za posledných šesť-sedem rokov, lebo ma správne nasmeroval. Potom to bude samozrejme Sandro Bellini, s ktorým som začala strieľať v roku 2017. Je to človek, ktorý mi v mnohom otvoril oči a naučil ma streľbu brať nie ako šport, ale filozofiu života. A potom by to bol môj prvý tréner Juraj Sedlák, s ktorým som prežila 19 rokov a ktorý ma priviedol k prvej olympijskej medaile.

Keď vás počas londýnskej olympiády zvolili za členku Medzinárodného olympijského výboru, nadhodili sme aj tému, či si viete predstaviť, že budete o dvadsať rokov olympijskému spolku šéfovať. Zasmiali ste sa, ale vzápätí dodali, že ste ambiciózny človek.

Najbližšie voľby prezidenta MOV budú v roku 2025, ale určite nebudem kandidovať. Som etablovanou členkou MOV, ale kým športujem, dala som svoje ambície vo výbore bokom. Zatiaľ som veľmi aktívna v komisiách, v ktorých pôsobím a uvidím, kam to povedie.

MOV rozhodol, že na blížiacej sa olympiáde v Paríži môžu štartovať aj vybraní športovci z Ruska a Bieloruska – ak splnia stanovené podmienky. Súhlasíte s tým?

Som športovkyňa a vždy budem mať športový pohľad na vec. Nemyslím si, že by sme mali športovcov trestať za to, že pochádzajú z nejakej krajiny. Tí športovci, ktorí splnia prísne kritériá účasti, vo svojej podstate ani nemôžu reprezentovať krajinu. Je to tak v poriadku. Ale nemali by sme ich trestať zákazom štartu len pre príslušnosť ku krajine. Je to môj osobný názor a stotožňujem sa s krokmi, ktoré MOV spravil.

Rozhodnutie MOV však vyvolalo aj množstvo negatívnych reakcií a olympijské hnutie a čelí preto kríze. Ako to vnímate?

Je to od MOV pragmatické rozhodnutie a držíme sa v ňom princípov, ktoré sú zakotvené v olympijskej charte z roku 1894. Ak by MOV rozhodol inak, bol by to začiatok konca jednotného športu. Ak sa na to niekto pozerá z politického hľadiska, nemôžem mu povedať nič, lebo každý si vyberá optiku, akou sa pozerá na daný problém. My sme športovci a musíme sa na to pozerať športovou optikou. Rozhodli sme tak, aby bola potrestaná krajina, resp. vláda, aby ju športovci nemohli reprezentovať, ale aby si splnili olympijský sen. Hovoríme tu o počte športovcov, ktorý zatiaľ nepresahuje pätnásť.