BRATISLAVA. Potlesk doznel. V utorok priletia bronzoví hrdinovia hokejového turnaja a s fanúšikmi sa stretnú na Námestí SNP v Bratislave. Medailový úspech treba osláviť, lenže zároveň si pripomeňme, vďaka čomu sa podaril.
Táto medaila je možno oveľa dôležitejšia, pretože v mizérii slovenského športu ukazuje východisko a spôsob, ako športovo napredovať.
Zrkadlo slovenského športu po pekinských hrách je totiž krivé. Nezobrazuje reálny stav zimných športov.
Fanúšikovia budú dlho spomínať na zlatú medailu Petry Vlhovej, ktorej zjavne podmienky na olympijskej zjazdovke nevyhovovali a po prvom kole slalomu jej veril málokto. V druhej jazde však zmazala obrovskú stratu a zvíťazila.
Ešte väčšie ovácie si vyslúžili hokejisti za hru a výsledky na olympijskom turnaji. Bronzová medaila je senzáciou, takto vysoko ich azda nikto nečakal.
Hokejisti už roky nepatria medzi medailových favoritov a či Peking nebol iba náhodný výstrel, môže ukázať už májový svetový šampionát.
Medaily stoja na rodičoch a nadšencoch
Najdôležitejšie zistenie je, že medailové úspechy nie sú výsledkom systému práce s mládežou, kvalitnej infraštruktúry, vrcholových stredísk či špičkových odborníkov, s výnimkou hokeja a Vlha tímu.
Víťazstvá Vlhovej sú predovšetkým úspechmi jej tímu. Petra Vlhová získava medaily a trofeje vďaka podpore, ktorú mala od rodiny. Mala aj šťastie na pomoc Zuzulovcov a nadšencov z lyžovania.
Nie je to však výsledok práce lyžiarskej asociácie a prepracovanej podpory mládeže. V hokeji má každý hráč za sebou iný príbeh. Nedá sa generalizovať.
Ale stačí sa pozrieť na hokejistu, ktorý sa stal so siedmimi gólmi hviezdou olympijského turnaja a miláčikom fanúšikov.
Juraj Slafkovský hral na Slovensku do 14 rokov. Potom jeho rodičia spolu s rodičmi iných hokejových talentov hľadali možnosti, kde by mohli mladí hráči napredovať.
Hral v Salzburgu, Hradci Králové a posledné tri sezóny je hráčom fínskeho TPS Turku. Rodič pochopil, že ak chce rozvíjať talent, musí to skúšať v zahraničí.
Na olympiádu posielame amatérov
Symbolom vystúpenia slovenských športovcov na zimnej olympiáde v Pekingu boli rozlúčkové slová bežca na lyžiach Jána Koristeka po lyžiarskom maratóne.
„Už ani nie je šanca, že by ma pritom udržali. Už chcem žiť, toto už nie je život,“ povedal Koristek a oznámil, že sa vracia k tomu, čo ho naozaj živí, a to je poľnohospodárstvo.
