RIGA. Jazdí na elektrickom aute, strechu domu má obloženú solárnymi panelmi, v suteréne má trvalo udržateľný vykurovací systém. Ako vraví, príroda sa stala jeho chrámom.
Plánoval sa vrhnúť na dráhu profesionálneho hráča pokru, napokon sa vrátil k hokeju. Dnes je Patrick Fischer azda najdôležitejším mužom švajčiarskeho hokeja.
V reprezentácii pôsobí od roku 2012.
Ako asistent a následne ako hlavný tréner získal dve strieborné medaily. Podobne, ako viacero opôr jeho kádra, však stále sníva veľký sen o historickom zlate z MS. S pokorou, ale odhodlaním o ňom hovorí v spojitosti so šampionátom v Rige.
Štyridsaťsedemročný Fischer mal ako hráč nadpriemernú kariéru. Jej hlavnú časť odohral v domácej lige. Je legendou Zugu, hrával však aj za Lugano a Davos.
Vážne zranenie
V sezóne 2006/07 odohral v drese Phoenixu 23 zápasov v NHL. Trénoval ho Wayne Gretzky. Na mieste, kde mala jeho kariéra gradovať, sa však dlho neohrial.
Písal sa február 2007. Phoenix hral s Floridou. Fischer spravil zlý pohyb, zrazu pocítil v stehne bolesť, akoby mu rezali nohu.
Diagnóza? Roztrhnutý priťahovač. Okamžite sa musel podrobiť operácii. Tá dopadla dobre, ale v hlave mu nastal veľký prievan.
Vedel, že má po sezóne. Práve, keď si začal plniť sen o profilige, sa vážne zranil. O pár dní neskôr podpísal reverz, zobral si izbu v prvom hoteli.
Ľahol si na posteľ, nechápavo pozeral do stropu. Celé telo sa mu triaslo, cítil obrovskú bolesť. Frustráciu zahnal vypitím nápojov z minibaru.
„Necítil som vtedy nič. Totálna prázdnota,“ spomína.
Na niekoľko mesiacov sa vrátil do rodného Švajčiarska, kde absolvoval dlhú rekonvalescenciu. V lete mohol odštartovať prípravu na nový ročník, prvý tím Phoenixu však bola vzdialená méta. Fischer mal v tom čase 31 rokov.
Hrať na farme ho už nelákalo. Podpísal lukratívnu zmluvu s Petrohradom, ale po dvoch mesiacoch Rusko opustil. Vrátil sa domov, kde dohral sezónu v drese Zugu.
Nasledujúci ročník bol posledný v jeho kariére.
Život s domorodcami
Po rokoch cestovania, sústredenia sa na svoju kondíciu, neustáleho kolotoča zápasov a následného rozptýlenia sa v baroch a kasínach, bolo zrazu okolo neho ticho. Prvýkrát v živote bol Fischer vystavený sám sebe.
Na jar roku 2009 mu brat Marco navrhol, nech s ním odletí do Peru. Súrodenci sa vydali hľadať rovnováhu života s domorodým kmeňom Šipibo v amazonskom dažďovom pralese.
Pôvodní obyvatelia oblasti žijú v rovnováhe s prírodou v odľahlej dedine mimo civilizáciu. Dopraviť sa tam dá len loďou, pomery uprostred pralesa sú veľmi skromné. Fischer neváhal. Okamžite sa zbalil a odcestoval spoznávať nové životné výzvy.
Pôvodne chcel dnešný kouč švajčiarskej reprezentácie zostať v Peru dva týždne, napokon pobudol v pralese niekoľko mesiacov.
„Naučil som sa veľa o sebe, ale i ľudstve ako takom. Veľa som meditoval, spojil sa s prírodou. Nemal som dosah na okolitý svet. Uvedomil som si, aké je dôležité vážiť si seba a druhých ľudí.
Aby sme si uvedomovali zodpovednosť prostredníctvom posilnenia mysle. Zodpovednosť totiž znamená mať slobodu formovať svoj život podľa vlastných predstáv,“ tvrdí Fischer, ktorý stihol napísať aj vlastnú biografiu.
Volá sa Čas zápasu: Dva svety, jedna cesta.
Opisuje v nej svoj hokejový život, ktorý bol neraz búrlivý. Na ľade aj mimo neho. Značná časť sa venuje práve nájdeniu duchovného nastavenia a života medzi domorodcami.
Sen o zlate
Po návrate do Švajčiarska sa Fischer vrátil k hokeju. Začínal ako tréner dorastu v Lugane, neskôr mal na starosti juniorku, časom prešiel k A-tímu.
Po tom, čo ho vyhodili, zvažoval kariérne kroky. Rád hrával poker, zvažoval dráhu profesionálneho hráča kartovej hry.
Napokon však zostal pri hokeji. Jeho progres pokračoval pri mládežníckych reprezentáciách. Trénoval devätnástku, následne dvadsiatku, a následne sa stal trénerom seniorského tímu.
Dnes patrí v Európe k trénerským ikonám. Sníva o veľkom úspechu, ktorým by bola zlatá medaila.
„Za posledných desať, pätnásť rokov spravil náš hokej veľký progres. Všetko je profesionálne, oveľa viac detí hráva hokej.
Máme lepších trénerov, v lige pôsobia kvalitní hráči. Hokej je výrazne viac dotovaný. Posúvame sa, hokejovo vzdelávame. Máme veľmi silnú generáciu hráčov, ktorí sú oporami svojich tímov v NHL,“ vraví.
Fischer hral v roku 2004 na šampionáte v Česku štvrťfinálový zápas proti Slovákom. Švajčiarsko prehralo 1:3. Odvtedy sa oba tímy stretli na majstrovstvách sveta šesťkrát.
Slováci uspeli v dvoch prípadoch, raz sa zrodila remíza, trikrát uspeli helvéti. Ich triumfy sa pritom zrodili v posledných troch vzájomných konfrontáciách na MS.
„Za tých dvadsať rokov sa udialo veľa vecí. Vtedy sme boli amatéri. Teda, nie úplní, ale v porovnaní s vyspelým svetom áno. Dnes sme úplne inde.
Ralph Krueger nás nasmeroval k iným métam. Počas tej dráhy sme odohrali hádam stovku zápasov so Slovenskom, vždy to boli skvelé duely.
Aj teraz očakávam dobrý zápas. Registrujem, že ste mali slabšie obdobie, ale množstvo talentovaných hráčov vo veku 18 či 20 rokov váš hokej opäť naštartuje k lepším pozíciám,“ hovorí Fischer.
Od štvrtkového zápasu očakáva, že jeho zverenci budú musieť zapnúť na výrazne vyššie obrátky, ako proti Slovinsku, Nórsku či Kazachstanu. V troch dueloch Švajčiari ešte neinkasovali. Majú dokonalé skóre 15:0.
„Slováci sú rýchli, dobre forčekujú, mám k vám veľký rešpekt. Páčilo by sa mi, keby máte toľko vylúčení, ako proti Kanade.
Výrazne by nám to uľahčilo zápas. Áno, vo svojom strede momentálne nemáte hráčov ako boli Demitra, Hossa či Chára, ale kvalita tam je.
Čoskoro budete možno znova medzi svetovou elitou. My chceme potvrdiť, že tam sme teraz. Dvakrát sme tesne prehrali vo finále, na to sa nezabúda.
Hráči z NHL sú nadšení, keď môžu prísť do národného tímu. Sami sa pýtajú. Snívame o zlate, možno toto bude náš rok,“ dodal pre Sportnet Patrick Fischer.
