BRATISLAVA 3. februára (SITA) - Pre slovenského futbalového reprezentanta Martina Škrtela bol rok 2007 jednoznačne najúspešnejším v jeho doterajšej nedlhej profesionálnej kariére. Dvadsaťtriročnému nekompromisnému obrancovi (nar. 15. decembra 1984) sa podarilo s ruským klubom Zenitom Petrohrad získať domáci ligový titul, prvý pre tím od rieky Nevy od roku 1984. S reprezentáciou sa síce Škrtel nedokázal prebojovať na záverečný turnaj majstrovstiev Európy 2008, no rok 2007 sa pre neho bilančne napokon skončil najlepšie, ako mohol - na februárovom slávnostnom vyhlásení v hoteli Radisson SAS Carlton získal ocenenie pre "Najlepšieho futbalistu Slovenskej republiky za rok 2007" v 15. ročníku ankety denníka Pravda a Slovenského futbalového zväzu (SFZ). Pôvodne sa malo vyhlásenie laureátov uskutočniť v tradičnom decembrovom termíne, no keďže viacero ocenených by sa vtedy nemohlo dostaviť do Bratislavy, všetko sa napokon presunulo na nedeľu 3. februára. Rodák z Handlovej poskytol agentúre SITA rozhovor o vzostupoch a pádoch počas roka 2007, ako aj o svojich cieľoch do budúcnosti.
1. Kam by ste zaradili úspech v ankete o Najlepšieho futbalistu Slovenska za rok 2007 a komu by ste ho venovali?
Určite je to môj doteraz najväčší úspech, ktorý by som asi zaradil aj pred tohtoročný ruský titul. Predsa len, je to individuálna anketa a stať sa najlepším futbalistom v rodnej krajine, to je úžasný pocit. Toto ocenenie by som venoval predovšetkým rodine a priateľke, ktorí pri mne stoja celý rok a dodávajú mi silu a energiu. A určite tiež aj mojim bývalým spoluhráčom v Zenite ako aj v slovenskej reprezentácii.
2. Akými slovami by ste celkovo zhodnotili rok 2007? Považujete ho za svoj doteraz najúspešnejší?
Po klubovej stránke bol určite najúspešnejší, veď sme získali so Zenitom Petrohrad ruský titul. V reprezentácii sa nám však príliš nedarilo a navyše celkovo slovenskému futbalu tento rok vôbec nevyšiel. Situácia momentálne naozaj nie je ružová. Navyše som v auguste a v septembri prežíval ťažké obdobie počas zranenia hlavy, no našťastie titul to potom všetko napravil.
3. Predovšetkým v konkurencii moskovských klubov bolo pravdepodobne nesmierne ťažké vybojovať ruský ligový titul…
Moskovské tímy v Rusku naozaj ťažko pustia niekoho medzi seba, o to viac nás ten titul teší. Uplynulá sezóna (v Rusku sa hrá systémom jar - jeseň, pozn. SITA) bola dosť špecifická. V jej prvej časti sme nehrali dobre a nemali sme ani výsledky, no našťastie nedarilo sa ani ostatným a nikto si v tabuľke nevypracoval žiadny veľký náskok. Nám sa potom začalo dariť, prišla séria úspešných zápasov. Chvíľu sme sa na hrote striedali so Spartakom Moskva, no nakoniec sa nám podarilo vypracovať si rozhodujúci náskok.
4. Dala by sa porovnať kvalita ruskej ligy s niektorými inými poprednými európskymi súťažami?
Ruská liga má svoju kvalitu, hrá tam celá ruská reprezentácia, v ktorej sú špičkoví futbalisti a navyše tam pôsobí množstvo zahraničných hráčov, či už Brazílčania alebo hráči z Balkánskeho polostrova. Súťaž má obrovskú sledovanosť, takmer všetky zápasy sú vypredané, záujem je naozaj neskutočný. Náš nedávny duel v Pohári UEFA s Evertonom síce ukázal, že anglická liga je asi o trochu ďalej, ale som presvedčený, že časom pôjde ruská najvyššia súťaž kvalitatívne smerom hore a v budúcnosti bude patriť k najkvalitnejším ligám v Európe.
5. Keď sa spätne pozriete na rok 2004, čo bolo najťažšie po Vašom príchode do Ruska? Kto Vám vtedy najviac pomohol adaptovať sa na tamojšie podmienky?
Najťažší bol pre mňa prechod z malého mesta do 5-miliónového Petrohradu, v ktorom som na všetky rozhodnutia zostal sám. Predtým som bol zvyknutý chodiť každý víkend z Trenčína domov, za rodinou a kamarátmi, no teraz som sa musel zaobísť bez nich. Na začiatku sa o mňa najviac staral Čonty (Kamil Čontofalský, pozn.) a aj moji českí spoluhráči, ktorých tu bolo až päť. Snažili sa mi to čo najviac uľahčiť, veľmi mi pomohli.
6. Keďže ste počas celého roka tak ďaleko od domova, čím ste si krátili čas, keď ste netrénovali a nemali zápasové povinnosti? Aké boli v Petrohrade možnosti kultúrneho života?
V Petrohrade bolo veľmi veľa možností na zábavu, množstvo barov, zábavných podnikov, kultúrnych centier - dalo sa tam “žiť” naozaj 24 hodín denne. Nie je to však vôbec môj štýl. Ja si vo svojom voľne radšej pozriem televíziu a veľa času trávim za internetom, ktorý využívam na komunikáciu so svojou rodinou a priateľmi, keďže nemôžem byť s nimi. Okrem toho som sa pochopiteľne venoval aj priateľke, ak bola v Petrohrade so mnou. Momentálne ešte študuje v Trenčíne, ale vždy, keď mala prázdniny, pricestovala za mnou do Ruska.
7. Počas uplynulého roka ste boli šesť týždňov mimo hry po otrase mozgu a zlomenine nadočnicovej kosti. Bolo to najvážnejšie zranenie vo Vašej doterajšej profesionálnej kariére alebo ste zažili už aj niečo horšie?
Predtým som mal nejaké zlomeniny, ale toto bolo určite moje najnepríjemnejšie zranenie. Asi týždeň po tomto incidente som vôbec nevedel, čo sa vlastne deje. Bolo mi veľmi zle, nemohol som sa poriadne hýbať. Mal som naozaj všelijaké pocity a trochu aj obavy z toho, ako sa to napokon celé vyvinie.
8. Ako ste vtedy prežívali tie veľmi dlhé týždne bez futbalu?
Počas tých desiatich dní od zranenia, ktoré som väčšinou preležal v nemocnici, mi veľmi pomohla Barborka. Podarilo sa nám vybaviť, aby mohla byť so mnou aj v nemocnici, mali sme spoločnú izbu. Takmer hneď po prepustení som odletel na Slovensko, chcel som sa totiž zotavovať doma, v okruhu rodiny a blízkych ľudí.
9. Ani v roku 2007 reprezentácia nedokázala prekročiť svoj vlastný tieň, v čom vidíte príčinu viacerých zlých výsledkov v kľúčových zápasoch?
Je to podľa mňa vo veľkej nestabilite výkonov. Na začiatku dokážeme vyhrať suverénne nad Cyprom, no potom príde jasná prehra s Českom. Nasledoval ďalší skvelý triumf vo Walese, ale hneď vzápätí sme kruto podľahli Nemcom. Navyše celkovo je momentálne v slovenskom futbale zlá atmosféra. Po prvých štyroch zápasoch predchádzajúcej kvalifikácie prišlo k výmene trénera, začalo sa budovať niečo nové, no opäť prišli zlé výsledky. Celý rok 2007 bol pre slovenský futbal veľmi čierny – musíme na neho čo najskôr zabudnúť.
10. Viacerým slovenským hráčom sa momentálne darí v zahraničných kluboch, no v národnom tíme to stále škrípe…
Naozaj to nechápem. Partia sme výborná, rozumieme si na ihrisku aj mimo neho, no akoby sme stále nevedeli potiahnuť za jeden koniec povrazu. Podľa mňa potrebujeme jeden - dva dobré výsledky, od ktorých by sme sa odrazili, a potom by sa nám začalo dariť.
11. Myslíte si, že by ten dlhoočakávaný úspech mohol prísť v kvalifikácii na MS 2010? V skupine máme opäť Čechov, ďalej Poľsko, Severné Írsko, Slovinsko a po druhý raz po sebe aj San Maríno…
Netreba podľahnúť klamu, že ide o ľahkú skupinu. Na druhej strane musím skonštatovať, že je hrateľná. Základným kameňom úspechu bude vyhrať všetky domáce zápasy a od súperovej si doviesť povinné body. Určite máme na to, aby sme sa pobili aspoň o to druhé barážové miesto. Verím, že sa už konečne vzchopíme a priblížime sa k úspechu, keď sa nám podarilo vyradiť v skupine Rusov a postúpiť do baráže proti Španielsku.
12. Začiatkom roka 2008 sa Vám podarilo prestúpiť z ruského Zenitu Petrohradu do slávneho anglického veľkoklubu FC Liverpool. Čo to pre Vás znamená?
Podpísať zmluvu s takým klubom, akým je Liverpool, to je niečo perfektné. Vždy bolo mojím snom dostať sa do anglickej ligy. Teraz sa mi to splnilo a ešte do jedného z najlepších klubov, čo je bonus navyše. Až po podpise zmluvy a prvom tréningu mi došlo, čo sa vlastne stalo. Zbehlo sa to tak narýchlo. Na konci roka som mal dovolenku a už medzi sviatkami sa objavili správy, že prebehli rokovania medzi Liverpoolom a Zenitom. Začal som sa touto témou čoraz viac zaoberať. Potom to už nabralo rýchly spád - dozvedel som sa, že letím do Liverpoolu, že kluby sa už dohodli. Vzápätí som prešiel zdravotnými testami a už len čakal. Napokon som sa dočkal.