Piatok, 18. júna, 2021Meniny má Vratislav

Shejbal: V Nemecku si hráča vážia ako poloboha. Švajčiarska a maďarská liga mu nesadli

Michal Shejbal (vpravo) sa so slovenskou reprezentáciou zúčastnil na ME aj MS. (Autor: TASR)
Patrik Fotta|21. sep 2020 o 16:43

Otec bol naňho na tréningoch dvojnásobne prísny.

KOŠICE. Michal Shejbal chytal v predošlých rokoch v najprestížnejších európskych hádzanárskych ligách – v Nemecku, Švajčiarsku, Rakúsku či vo Švédsku.

Košický rodák má na svojom konte aj účasť na majstrovstvách Európy v roku 2008 a o rok neskôr bol v kádri Slovenska na svetovom šampionáte, kde slovenskí hádzanári obsadili 10. miesto.

Na hádzanársku dráhu sa vydal po vzore otca Jiřího, ktorý bol vynikajúcim brankárom a reprezentantom Československa.

Obaja sa v aktuálnej sezóne zišli v tíme Košice Crows, ktorý druhý súťažný ročník pôsobí v Slovnaft Handball Extralige.

S Michalom Shejbalom sme sa rozprávali o jeho spomienkach na zahraničie, prezradil, v ktorej lige sa mu chytalo najlepšie, prečo sa vrátil na Slovensko a tiež o jeho vzťahu k otcovi.

Brankár Michal Shejbal: fotogaléria

21.9.2020

Aké sú vaše dojmy z návratu domov po rokoch strávených v zahraničí?

„Doma je stále doma. Som rád, že po rokoch môžem byť opäť v Košiciach. Zatiaľ sa mi chytá veľmi dobre. Pomaly sa zoznamujem s ligou aj s hráčmi. Možno je to trochu nevýhoda, ale keďže som už trochu starší, nepoznám mladších chlapcov. Dostávam sa do toho a verím, že s pribúdajúcimi zápasmi to bude lepšie.“

Ako sa vám pozdáva najvyššia slovenská súťaž po prvých zápasoch?

„Je to trochu iná hádzaná ako sa hrá v Nemecku, vo Švédsku či v Rakúsku. V našom tíme je zmes mladých chlapcov, ktorí majú ambíciu niečo dosiahnuť.“

Aké boli hlavné dôvody vášho návratu do Košíc?

„Určite v prvom rade rodina, keďže som mal ešte platný kontrakt v zahraničí. Zároveň ma presvedčil prezident klubu Maroš Šiška, s ktorým som bol v pravidelnom kontakte. Spočiatku sme nevedeli, ako sa to celé vyvinie, ale som rád, že to takto dopadlo.

Vždy som chcel kariéru ukončiť doma a nejakým spôsobom splatiť dlh klubu to, že ma vychoval. Na Slovensku som prakticky takmer nič neodohral. Teraz som tu ale v inej pozícii a verím, že sa nám podarí s tímom dosiahnuť nejaký úspech.“

V Košiciach patríte k najvýraznejším oporám mužstva. Tréner Antl pred sezónou povedal, že hra bude stáť predovšetkým na vás a na Patrikovi Hruščákovi. Ste na podobný tlak zvyknutý?

„Určite áno, keďže posledné roky som bol v predošlých kluboch dosť vyťažený. Navyše, keď hráte v zahraničí je na vás ako na legionára väčší tlak. Teraz po návrate domov sa snažím vytvárať tlak aj sám na seba, aby som bol pre tím skutočnou oporou a moje výkony mali nejakú úroveň a kvalitu.“

Vďaka hádzanej ste precestovali veľký kus Európy. V ktorej lige sa vám chytalo najťažšie a na ktorú máte najkrajšie spomienky?

„Nemecká súťaž je úplne niekde inde ako ostatné ligy. V Rakúsku sme boli majstri a vyhrali sme s tímom pohár po vyše 40 rokoch, takže zažil som tam obrovský ošiaľ. Veľmi mi pasovala ich mentalita. Išlo o rodinne založený klub, čo mi vyhovovalo. Zároveň som to mal blízko domov, takže som mohol tráviť viac času s rodinou. Menej mi sedela švajčiarska a maďarská liga. Tam bola trochu motanica.“

Hráči si zvyknú pamätať na zápasy, v ktorých dali najviac gólov. Pamätáte si zápasy, v ktorých ste mali najviac zákrokov a výrazne ste pomohli mužstvu k víťazstvu?

„Niektoré boli už poriadne dávno. Viem, že v Nemecku som mal raz v Kieli 21 zásahov. Bol to asi jeden z mojich najlepších zápasov v živote. Pamätám si to preto, že ma tréner po zápase chválil, ale na ostatných hráčov sa vykričal. Ešte si pamätám, že v Rakúsku som mal v jednom zápase 26 úspešných zákrokov. Detailné štatistiky si však nevediem.“

Pôsobili ste v krajinách, kde je vysoká životná úroveň. V čom bol najväčší rozdiel v porovnaní so Slovenskom?

„Asi v prístupe k športovcovi. Vo Švajčiarsku je asi najvyššia životná úroveň, ale prístup k športovcovi nebol prakticky žiadny. Od legionárov očakávali, že budú robiť to, čo majú. Neboli tam žiadne emócie. V Nemecku si naopak hráča vážia ako poloboha. Je pri tom jedno, či ste Slovák, Maďar alebo Srb. V Rakúsku je to podobné. Vážia si, že hráte za ich klub a opustili ste svoju rodnú krajinu.

Ja sa priznám, že Slovensko mám veľmi rád a nevedel som si predstaviť, že by som ostal žiť dlhodobo v zahraničí. Mal som možnosť ostať v Rakúsku, kde mi ponúkli pozíciu trénera mladých brankárov. Pre mňa to ale nepripadalo do úvahy. Ani na chvíľu som nad tým neuvažoval, pretože už som bol dlho preč a chcel som sa vrátiť späť domov.“

V Košiciach ste sa v jednom tíme zišli aj s otcom Jiřím, ktorý doviedol Crows ako tréner k postupu do najvyššej súťaže. Bol pre vás v detstve vzorom?

„Otec mi najmä v čase puberty vštepoval profesionalizmus a snažil sa mi vysvetliť, že športu treba niečo obetovať. Za to som mu veľmi vďačný. Videl som ho ako sa pripravuje na zápasy a ako k nim pristupoval. Zobral som si z toho ponaučenie.

Spomínam si, že som raz chytal v súťažnom zápase proti nemu, ale bolo to samozrejme až za rozhodnutého stavu, keďže vtedy som bol mladý začínajúci brankár. Samozrejme ja som prakticky celé detstvo prežil v hádzanárskej hale. Chodil som sa pozerať na zápasy.

Pamätám si, že som sledoval aj Rada Antla, Miša Meluša, otca Paťa Hruščáka, v bráne chytal Maťo Pramuk. Pevne verím, že moje aj mnohé ďalšie deti budú vyrastať v hádzanárskych halách. Podstatné je mať mládež, aby bola zachovaná budúcnosť športu ako takého. Zatiaľ máme málo pokračovateľov.“

Bol na vás na tréningoch otec prísny?

„V hale bol na mňa dvakrát prísnejší ako k ostatným chlapcom. Ukázalo sa, že to na mňa fungovalo. Myslím si, že aj vďaka nemu mám za sebou doposiaľ peknú kariéru.“

Aké spomienky máte na reprezentáciu, s ktorou ste sa zúčastnili na ME aj MS?

„Zmiešané. Boli pekné chvíle, boli aj horšie chvíle. Občas som dostal šancu, inokedy nie. Tak to v športe chodí.“

Dlhé roky v Košiciach nebol ani jeden extraligový klub. Teraz pôsobia v najvyššej súťaži naraz dva tímy. Ako to vnímate?

„Je to podľa mňa pekné. Dôležité je pritiahnuť čo najviac mladých hráčov a mať kompletnú mládež. Ak by oba kluby dokázali prilákať veľké množstvo detí, bolo by to fantastické.

Na druhej strane, ak by sa v budúcnosti dokázali spojiť na extraligovej úrovni, mohli by konkurovať najlepším mužstvám na Slovensku. Keď sa spoja sily a financie, určite by to nebolo na škodu. Nevidím však do toho hlbšie, preto sa mi o tom hovorí ťažko.“

Patrik Fotta pôsobil 6 rokov v denníku Korzár ako športový redaktor. Píše predovšetkým o hokeji, hádzanej, basketbale, či atletike. Ako reportér sa zúčastnil na MS v hokeji 2019 a šesťkrát na Medzinárodnom maratóne mieru.

Súvisiace články