Sabovčík skočil v Kodani prvý štvoritý skok, pripisujú ho však inému

BRATISLAVA. Pred tridsiatimi piatimi rokmi, 16. februára 1984, vybojoval rodák z Bratislavy Jozef Sabovčík na zimných olympijských hrách v Sarajeve bronzovú medailu.

Bol to pre Československo štvrtý a zároveň predposledný cenný olympijský kov z krasokorčuliarskych súťaží. Zbierku uzatvoril bronzový muž z Albertville v roku 1992 Petr Barna.

Dnes už päťdesiatpäťročný dvojnásobný majster Európy na olympiádu rád spomína.

„Čas niektoré veci romantizuje a keď sa stretnem s niektorými súťažiacimi, je to veľmi milé. Teraz naposledy na majstrovstvách Európy v Minsku sme si krásne pospomínali s Brianom Orserom, ktorý v Sarajeve skončil predo mnou," vraví Sabovčík.

„Je to obrovské šťastie, keď sa zo súperov stanú po čase kamaráti a zostanú nimi aj po dlhých rokoch. Vtedy som naňho ani na zlatého Američana Scotta Hamiltona nemal. Vlastne som mal trochu nižšie ciele,“ vracia sa v spomienkach.

V roku 1983 bol na majstrovstvách sveta až piaty. Nemal teda na olympiáde medailové ambície.

„Umiestnením sa na stupňoch víťazov som prekvapil mnoho súperov, odborníkov a najmä sám seba. Napríklad nikdy predtým som neporazil Nemca Norberta Schramma, to sa mi podarilo až v Sarajeve,“ spomína na najväčší úspech svojej kariéry.

Olympijské hry v Sarajeve si Sabovčík bude, pochopiteľne, navždy spájať so ziskom cenného kovu. V očiach fanúšikov krasokorčuľovania to bol však predovšetkým moment, keď sa prepisovala história tohto športu.

Doslova šok vtedy spôsobili svojou bezchybnou jazdou britský tanečný pár Jayne Torvillová s Christopherom Deanom s legendárnym Bolerom.

„V hale každý očakával, že dostanú za umelecký dojem samé šestky. Čo sa nakoniec aj stalo. Bez debaty si to zaslúžili, aj keď vo voľnej jazde mali plno vecí, ktoré boli teoreticky za hranicami pravidiel. Tanec bol však fantastický, fanúšikovia v hale šaleli a nedalo sa teda urobiť nič iné, len ich oceniť známkou, ktorú pred nimi a ani po nich už žiaden krasokorčuliar či pár nedostal. Som rád, že som pri tom mohol byť. Bol to jedinečný zážitok.“

Zápis v knihe rekordov mu nechýba

Slovenský krasokorčuliar však tiež písal dejiny tohto športu. Po olympiáde v Sarajeve vybojoval hneď dvakrát titul majstra Európy a na šampionáte v Kodani v roku 1986 predviedol vo voľnej jazde ako prvý na svete štvoritý skok.

V tom čase vôbec nepremýšľal nad tým, že je vo svojich dvadsiatich dvoch rokoch najlepším krasokorčuliarom Európy.

Do každej súťaže išiel predovšetkým s cieľom predviesť skvelý výkon.

Nebolo to vždy jednoduché, pred šampionátom v Kodani bol zranený a do formy sa dostával veľmi pomaly. Nakoniec sa mu podarilo titul z Götteborgu obhájiť a pomohol tomu aj štvoritý toeloop, ktorý predviedol vo voľnej jazde.

Bolo mu ľúto, že Medzinárodná korčuliarska federácia po zhliadnutí televíznych záberov niekoľko dní po šampionáte nepovažovala tento skok za čisto predvedený. Ale ťažkú hlavu si z toho dnes nerobí.

„Poviem to veľmi jednoducho. Celý svet si myslí, že prvý štvoritý skok skočil Sabovčík. Chodia za mnou bývalí krasokorčuliari a rozprávame sa v tom zmysle, že ja som ten originálny, ten prvý. Bolo by to pochopiteľne krásne, keby človek mohol mať svoje meno v Guinnesovej knihe rekordov, ale čo sa dá robiť. Na druhej strane je mi moja situácia príjemnejšia než situácia môjho kamaráta Kurta Browninga. On je síce v knihe rekordov, ale aj tak každý vraví, že to skočil niekto iný,“ okomentoval spor o prvenstvo v štvoritom skoku.

Okrem športu je dôležité aj umenie

Na jednom sa našťastie všetci odborníci zhodnú. Štvoritý skok a jeho zaraďovanie do programu znamenalo pre vývoj krasokorčuľovania obrovský krok. Podobne ako niekoľko rokov predtým trojitý axel.

Podľa slovenskej legendy boli osemdesiate roky minulého storočia pre rozvoj krasokorčuľovania veľmi dôležité.

„Pamätám si, že na majstrovstvách sveta v roku 1981 azda ešte nikto neskákal trojitého axla. O rok neskôr som ho skákal len ja a Brian Orser. A o dva-tri roky neskôr ho už skákali všetci najlepší. Podobné to bolo aj so štvoritými skokmi," tvrdí.

„Vtedy akoby sa otvorila brána nových možností. Svet videl, že krasokorčuľovanie nekončí trojitými skokmi. V súčasnosti už máme dva štvorité skoky a s nimi celú plejádu kombinácií. To je skvelé, na druhej strane však tvrdím, že sa musí nájsť v tomto smere určitá rovnováha, aby športová stránka nezničila stránku umeleckú. Aby sme stále mohli hovoriť o krasokorčuľovaní. Nie iba o súťaži v počte náročných skokov. Súčasné pravidlá na to myslia a šancu majú aj krasokorčuliari, ktorí nie sú až tak technicky vyspelí, ale sú zameraní na kvalitu.“

Súčasná generácia sa bez štvoritých skokov skrátka nezaobíde. Tí najlepší už zvládajú dva či tri druhy a skáču ich v rôznych kombináciách.

Rozlúči sa doma, sľubuje šou

Sabovčík sa venuje trénerstvu, spolupracuje napríklad s českou krasokorčuliarkou Eliškou Březinovou, desiatou na šampionáte v Minsku.

„Eliška je už vyspelá krasokorčuliarka, ja jej do určitej miery môžem pomôcť s technikou, ale tú má v zásade dobrú. Snažím sa jej ale pomáhať predovšetkým psychicky. Aby si verila a vedela, že do elity patrí. Robím jej tréningový rozvrh, aby sa v podstate dokázala pripraviť na vrcholné preteky. Na majstrovstvách Európy sa nám to podarilo, takže si myslím, že nám to zatiaľ funguje.“

Ani v pokročilom veku Sabovčíkovi nechýba chuť a guráž zakorčuľovať si ešte pred divákmi. V novembri tohto roka sa predstaví aj s ďalšími hviezdami na šou Fire on Ice v Bratislave.

„Získali sme výborného choreografa Iliu Averbucha, ktorý do tímu doplnil Tomáša Vernera, Alexeja Jagudina, Totmianinu-Marinina, no a keď svoju účasť potvrdil Javier Fernandez, už som o ničom nepochyboval. Navyše, tlak sa zmenší, lebo to nebude len moja rozlúčka, ale tak trochu aj jeho, nakoľko po majstrovstvách Európy ukončil aktívnu kariéru.“