Slovenský biatlon funguje v niekoľkých samostatných tréningových skupinách, no práve v jednej z nich sa sústreďuje najväčší potenciál do budúcnosti.

Trénujú v nej Paulína Bátovská Fialková, Ema Kapustová a mladí muži na čele s Jakubom Borguľom. „Vidím výkonnostný rast u všetkých,“ hovorí tréner MARTIN BAJČIČÁK v rozhovore pre Sportnet.

Pod jeho vedením sa postupne spája to najlepšie, čo slovenský biatlon momentálne má. Zatiaľ čo Bátovská Fialková sa snaží naplno využiť posledné sezóny kariéry a pritom zvládať rolu mamy, mladá Kapustová rastie každým rokom.

Bajčičák verí, že ich prepojenie je kľúčom k napredovaniu. „Ema je lepšia strelkyňa, Paulína lepšia bežkyňa – navzájom sa ťahajú,“ hovorí.

Akú skupinu biatlonistov máte na starosti?

Mám skupinu, v ktorej sú dve dievčatá – Paulína Bátovská Fialková a Ema Kapustová. K tomu piatich chlapcov na čele s Jakubom Borguľom, medailistom z posledných juniorských majstrovstiev sveta.

Starám sa o väčšiu časť reprezentácie, ale nemôžem povedať, že mám celú reprezentáciu. V ženskej časti sú ešte sestry Remeňové a Anastasia Kuzminová. Z chlapcov ešte chýbajú bratia Adamovci a Martin Maťko, ktorí sa pokúsia zabojovať o nomináciu na Svetový pohár.

Slovenský biatlon má teda tri tréningové skupiny. Koordinujú tréneri medzi sebou prácu, aby ste fungovali v jednotnom systéme?

Práveže sa to veľmi nedarí. Sestry Remeňové trénujú s trénerom Petrom Kazárom a Kuzminová trénuje vo svojej skupine. Počas sezóny v podstate neprebiehala komunikácia. Stretávame sa len na trénerských schôdzach, napríklad telefonicky, kde si povieme nejaké veci – a to je asi všetko.

Musím povedať, že si nevymieňame skúsenosti, čo je škoda. Zatiaľ je to stále také potrhané. Chlapcov už mám takmer všetkých spolu, chýbajú akurát Adamovci a Martin Maťko, ktorí sú konkurencieschopní.

Dievčatá sú ešte roztrieštené. Po sezóne sa mi ozvala Ema Kapustová a prešla ku mne do skupiny na základe súhlasu zväzu a Dukly. Trénuje s Paulínou, čo je efektívne. Máme pokope dve dievčatá, ktoré sú na vysokej úrovni. Som za to rád.

Ema je lepšia strelkyňa a Paulína lepšia bežkyňa, takže sa navzájom ťahajú a ten výkonnostný rast ide dopredu.

Čo by sa malo stať, aby tu nebol systém troch samostatných skupín, ale jeden centralizovaný model s jednotným vedením?

Skupina siedmich športovcov je už taká „na hrane“. Úplne ideálne by bolo, aby jeden až dvaja tréneri viedli skupinu štyroch až šiestich reprezentantov. Do budúcnosti by som skôr videl samostatnú ženskú a samostatnú mužskú reprezentáciu, ktoré by fungovali popri sebe.

Koncentrácia trénera na príliš veľa športovcov nie je efektívna. Chlapcov sme už skoro dali dokopy, čo je fajn. U dievčat uvidíme, čo sa stane na budúci rok. Momentálne avizujú koniec Kuzminová aj Bátovská Fialková. Ak by skončili, bolo by to veľké oslabenie pre ženskú reprezentáciu.

Uvidíme, ako sa bude dariť Eme Kapustovej, ktorá je v našej skupine, a sestrám Remeňovým, ktoré sa pokúšajú dostať do širšej svetovej špičky. Minulý rok sa im nedarilo postupovať do stíhacích pretekov. To je základ. Ďalším cieľom je pravidelne bodovať, byť v top štyridsiatke – tam by to už bolo veselšie.

U chlapcov sme vlani zaznamenali body len u Tomáša Sklenárika. Výborné výsledky mali Jakub Borguľa a Artur Ischakov, medailisti z juniorských majstrovstiev sveta a Európy. Je tam perspektíva a nádej.

Ak prídu výsledky, bude aj lepšia nálada a potom sa bude dať lepšie vyskladať reprezentácia – ženská aj mužská, možno aj pod jedným trénerom.

Kto má hlavné slovo pri skladaní ženskej štafety, keď je reprezentácia rozdelená do troch skupín? Rozhodujete sa spoločne, alebo má niektorý tréner finálnu zodpovednosť?

Vždy ide o trénerov, ktorí majú líderky. Nasťa má svojho manžela, ja mám Paulínu. Vlani bol Martin Očenáš ten, ktorý dával finálne slovo a išiel to nahlásiť, takže bol technicky zodpovedný za ženskú reprezentáciu.

Bolo to vždy transparentné: povedali sme si, ako by to mohlo byť, a on to išiel nahlásiť. Tento rok by mal byť za ženy zodpovedný Martin Očenáš a ja by som mal byť zodpovedný za chlapcov.

Minulú sezónu ste hovorili, že Bátovská Fialková pôsobí uvoľnenejšie. Platí to stále v tréningoch a v pretekovom nasadení?

Musím Paulínu vyzdvihnúť. Pristupuje k tréningu veľmi zodpovedne a je priam ukážková. Keď mi pretekári mesačne odovzdávajú tréningový denník, Paulína je tá, ktorá ho odovzdáva včas a plní si tréningovú náplň na sto percent.

Je maximálne zodpovedná a chce dosiahnuť veľa. Cíti, že je na konci kariéry, takže robí maximum. Vlani po ročnej pauze bola uvoľnená, ale teraz sa sťažuje, že vášeň a pocit oddýchnutia akoby vyfúkli z hlavy.

Tento rok sme nemali vrchol sezóny (letné majstrovstvá sveta), preto sme prípravu spravili uvoľnenejšiu a pohodovejšiu – nemuseli sme sa koncentrovať na letný výsledok. Vidím, že celý tím bol zdravší, prekonali sme menej viróz.

Paulína vlani bola štyrikrát či päťkrát nachladená, teraz je to lepšie. Urobili sme viac tréningu a dcérka jej trochu podrástla, takže stres z nočného dojčenia je za nami.

Dieťa tu pomedzi nás behá a dodáva energiu. Aj napriek jej pocitu, že nadšenie vyprchlo, verím, že na základe tvrdej práce a toho, že bola zdravá, sa výsledky dostavia.

Ako zvláda Bátovská Fialková kombináciu vrcholového športu a rodiny, keď je dcéra staršia a pýta si viac pozornosti?

Je to tak – malé deti, malé problémy, staršie deti, väčšie problémy. Paulíne pomáhajú rodičia alebo manžel. Teraz na sústredení vo Švajčiarsku má so sebou manžela aj sestru Ivonu, ktorí sa o dieťatko starajú, keď je na tréningu.

To je obrovská pomoc, pretože nemusí z tréningu utekať a nevie, čo je s dieťaťom. Na mňa to však pôsobí tak, že dcéra jej dodáva energiu, nie starosti. Je to zlaté, dobre vychované dieťa, ktoré nestrháva na seba veľkú pozornosť.

My to však vidíme z iného uhla pohľadu. Keď príde na izbu, isto sa musí o dieťa starať. Celkovo to na mňa však pôsobí dobre. Nie je to problematické dieťa a myslím si, že Paulína z toho môže len ťažiť.

Museli ste nejako zmeniť tréningové metódy a prispôsobiť ich materským povinnostiam?

Paulína sa stotožnila s tréningovým plánom a fungujeme tak, akoby dieťa ani nemala – všetko ide normálne. Samozrejme, vždy jej dávame prednosť. Paulína rozhoduje, kedy je tréning, aby jej to vyhovovalo. Niekedy sme zvykli začínať o 10.00, teraz má rada začiatok o 8.30.

Ráno odvedie dcérku do škôlky a príde na tréning. To je tá zmena, ale všetko funguje. Jediný rozdiel je, keď príde domov. Naznačila mi, že to ťažko zvláda. Vtedy, keď sú doma (asi osem–deväť dní), jej dávam trochu voľnejšiu ruku. Napíšem všeobecný tréningový plán a ona si ho vyskladá.

Dohodneme sa na jednom–dvoch špeciálnych tréningoch so streľbou, ktoré spolu absolvujeme. Na sústredeniach jej pomáhajú rodičia, manžel alebo sestra – a skutočne to funguje dobre.

Vaša zverenka minulý rok zápasila so streľbou v ľahu. Ako je na tom teraz?

Myslím si, že je to lepšie. Dal som jej väčší priestor na strelecký tréning a trval som na tom, aby s pánom Kamenským, ktorý zodpovedá za jej streľbu, strávila viac času. V máji absolvovala veľa streleckých tréningov a vystrieľala veľa nábojov.

Verím, že by to mohlo priniesť chýbajúce jedno až dve percentá úspešnosti. Ležka je už taká, ako si ju pamätám – lepšia ako stojka. Niekedy viac bojuje so stojkou. Keď si hneď pokazí streľbu na ležke, už sa len modlíme, aby dala stojku za nulu.

Ak začne dobre ležkou, je veľká pravdepodobnosť dobrého výsledku. Keď si streľbu pokazí už na prvej streľbe, tak je vlastne po pretekoch. Spravili sme veľa práce, ale človek nikdy nevie. Musíme si počkať na Svetový pohár, kde sa ukáže úspešnosť streľby.

Máte pocit, že v tejto sezóne sa môže výkonnostne posunúť ešte vyššie, o ďalší stupeň?

Štatistiky ukazujú, že vlani bola bežecky v najlepšej desiatke vo Svetovom pohári, myslím okolo 9.–10. miesta. Chýbali nám jedno až dve percentá úspešnosti streľby. Vždy rozhodla tá jedna rana. Verím, že sa to v streľbe zlepší, ale pracujeme aj na behu.

Keby sa jej podarilo behať v priemere o desať sekúnd lepšie, mohlo by to priniesť päť až sedem miest vo Svetovom pohári, čo nie je na zahodenie. O tom je biatlon – pracujeme aj na streľbe aj v behu, aby sme boli vyššie. Som presvedčený, že táto sezóna bude lepšia.

Spomínali ste, že do vašej skupiny prešla Ema Kapustová. Čo bolo prvé, čo ste u nej chceli zmeniť?

Kto pozná Emu Kapustovú, vie, že je výborná strelkyňa. Vo Svetovom pohári ukazuje úspešnosť okolo deväťdesiatich percent, čo majú najlepšie strelkyne. Jasná vec bola zlepšiť bežecký výkon, za predpokladu, že podržíme streľbu.

Zaradila sa do našej skupiny a nároky, ktoré som mal na Paulínu, mám teraz aj na Emu. Mám z toho dobrý pocit, bola zdravá, trénovala a podarilo sa nám odtrénovať trochu viac ako v minulosti.

Veľmi dobre spolupracuje, ťahá sa za Paulou a akceptuje názory ohľadom techniky, zaťaženia aj všetkého ostatného. Myslím, že sa už teraz trochu posunula. Ukázali to aj preteky v Česku, kde sa nestratila ani bežecky a opäť ukázala výbornú streľbu (cez 90 %).

Mám veľké očakávania. V priemere mala na šprinte stratu na najlepšiu okolo 2,5 minúty. Mám víziu dostať Emu niekde na minútu až minútu a pol straty – to by bol výrazný posun. Neviem, koľko sa nám podarí v tejto sezóne.

Keďže je mladá, očakávam výkonnostný rast do veku dvadsaťpäť rokov, teda v priebehu troch rokov. Ak bude takto strieľať, môžu prísť veľmi pekné výsledky.

Ako funguje prepojenie mužskej reprezentácie s Bátovskou Fialkovou a Kapustovou? Pôsobí skúsená biatlonistka ako mentorka tímu?

Jasné, Paulína je „ostrieľaná“ a má autoritu. Chlapci veľakrát čakajú na jej názor ohľadom organizácie či tréningu. Ema je síce mladá, ale má tiež pekné výsledky (medaila z majstrovstiev Európy, medaily z juniorských majstrovstiev sveta).

Okrem Paulíny všetci v tíme naberajú skúsenosti vo Svetovom pohári. Jakub Borguľa vlani len začal, bola to jeho premiéra.

Takisto aj ja takticky vplývam na pretekárov, aby zahodili stres a vnímali svoje telo. Nechcem, aby to prepálili na začiatok alebo začali pomaly. Ovplyvňuje to potom streľbu a čas v cieli. Musia naberať skúsenosti.

Aj s Paulou riešime taktické veci, hoci je skúsená. Nie vždy som spokojný s tým, čo urobí v pretekoch. Ale o tom to je. Ja to vidím tak, ona inak. Potom si to vydiskutujeme.

Vždy chcem, aby počula aj názor zvonka a zamyslela sa. Ak neurobí stopercentný výkon v streľbe, behu a manipulácii na strelnici, je ťažké získať medailu pri takej konkurencii, akou sú Francúzky, Nórky či Švédky.

Musí byť stopercentná. Nesmie prepáliť štart a zároveň musí dobre strieľať.

Vidíte posun v mužskej reprezentácii oproti minulému roku?

Prebral som chlapcov, ktorí mali v priemere tréningové zaťaženie okolo 550 hodín. Keď to premením na kilometre, je to možno 6 000 km za rok – na môj pohľad strašne málo. Boli tam mladí chlapci ako Jakub Borguľa, pre ktorého bola táto záťaž ešte v poriadku.

Tomáš Sklenárik a Damián Cesnek boli na takomto objeme, akoby boli dva–tri roky pozadu. Vysvetlil som chlapcom víziu, že musíme ísť postupne, nemôžeme skočiť hneď na 700 hodín. Prijali to a tento rok zapracovali na sebe, dostali sme sa k 700 hodinám (možno 7 000–8 000 km za rok).

Vidím posun, aj vďaka dobrému zdravotnému stavu – neboli zranení. U Jakuba Borguľu štatistiky hovoria jednoznačne v jeho prospech, ten výkonnostný posun tam je.

Je niekto, kto vás v príprave najviac prekvapil – kto najviac na sebe zapracoval a mal najlepšie výsledky?

Z chlapcov mal asi najlepšie výsledky v jesennom pretekovom období Borguľa. Príjemne ma prekvapuje, že zvláda túto záťaž a výkonnostne podrástol. Momentálne upúšťame od objemu a ladíme formu na nominačné preteky, aby sa chlapci dostali na Svetový pohár a podali aj tam dobrý výkon.

Príjemným prekvapením je aj Ema Kapustová. Vlani som ju videl trápiť sa vo Svetovom pohári, ale teraz mi príde v dobrej tréningovej pohode. Dobre sa mi na to pozerá, ako celý tím pracuje na sebe. Podarilo sa nám zvládnuť plány a vízie na túto sezónu a verím, že sa to ukáže v zlepšení výkonnosti.

V mužskom biatlone chýba jedna generácia a miestenky sú obmedzené. Kde vidíte najväčšie rezervy slovenských biatlonistov v porovnaní so zahraničím?

Spomínal som, že som prebral chlapcov na nízkej tréningovej úrovni. Boli tam aj zdravotné komplikácie. S 550 hodinami ročne sa nedá porovnávať s Nórmi, ktorí údajne trénujú až 1 000 hodín. Pred dvoma rokmi som pôsobil s Čechmi a videl som, ako muži trénovali okolo 800 hodín.

Uvedomil som si to po prvej sezóne, že sme nemali vlastne na čom stavať a ukázať, že na to máme. Urobila sa chyba asi tri–štyri roky predtým, čo sa prejavilo v tom, že muži mali vlani len dve miesta vo Svetovom pohári. Ideme krok za krokom. Zvýšili sme objem aj intenzitu.

Podarilo sa nám posunúť miesta: muži z dvoch na tri a ženy z troch na štyri. Aj v IBU Cupe sme posunuli mužov z troch na štyri miesta. Čakáme ešte, že posunieme štafetu. Tento rok sa nám ešte nepodarilo dostať do najlepšej dvadsiatky v pohári národov, aby mohli muži štartovať na olympiáde.

Keď štartovali iba dvaja muži vo Svetovom pohári, nemohli sme získavať body, aby sme sa dostali do top dvadsiatky.

Zásadný problém, ktorý pozorujem, je, že u nás chcú hneď dostať talent (17–18 rokov) na Svetový pohár a pomaly na olympiádu. Chýba trpezlivosť. Mali by sme sa sústrediť na medaily u kadetov a juniorov. Keď má výkonnosť aj v poslednom juniorskom veku, môže nastúpiť do Svetového pohára.

Museli sme hasiť to, že sme nemali koho postaviť, a siahali sme po mladých. Nerád by som, aby mladí predbiehali obdobie a hnali ich do Svetového pohára. Ak mladí nedosiahnu vrchol a starší skončia, odídu nám po troch rokoch dve generácie.

Verím, že trpezlivosť, ktorú avizujú kompetentní, vydrží a do vízie 2030 to vybudujeme. Dotlačíme mladých biatlonistov a prídu ďalší z dorasteneckých kategórií. Máme talentovaných biatlonistov ako Michaela Straková alebo traja bratia Adamovci.

Verím, že moji chlapci zostanú a vznikne aj vnútorná konkurencia a podarí sa to vylepšiť.

Spomínali ste, že svetový biatlon sa zrýchlil a je silovejší. Prispôsobili ste tomu aj tréning?

Silová príprava nie je nič nové – dlhodobo sa ide cez silu. Je súčasťou aj našej prípravy. Robíme špeciálnu silu priamo na bežkách, napríklad súpaže (práca len rúk) a jazdu bez palíc do kopcov (posilňovanie nôh).

Okrem toho máme posilňovanie v posilňovni s ťažkými váhami a kruhový tréning. V každom tréningovom bloku (3–4 dni) máme aj tú špeciálnu silu, aj posilňovňu. Robíme aj intenzívne tréningy v kopcoch, v lete beháme s palicami, skáčeme.

Biatlon je o rýchlom behu, na ktorý je potrebná silová práca. Verím, že budeme konkurencieschopní aj v silovej zložke.

Myslíte, že vaše vlastné skúsenosti v behu na lyžiach vám dávajú konkurenčnú výhodu v pozícii kondičného trénera v biatlone?

Určite áno. Bol som profesionálny športovec dvadsaťjeden rokov a hneď som nastúpil ako tréner. Trénoval som rok a pol na Štrbskom Plese, potom štyri sezóny s Paulou a Ivonou Fialkovou.

Následne som išiel ako reprezentačný tréner žien v Poľsku (behy na lyžiach). Nazbieral som skúsenosti. Tým, že som prišiel ako nový zvonka do biatlonovej „bubliny“, mohol som priniesť niečo iné. Treba však veci stále posúvať ďalej.

Aké sú ciele do sezóny – na Svetovom pohári aj smerom k olympiáde – na individuálnej a tímovej úrovni?

Začnem s Paulínou. Už má pódiové umiestnenie – tretie miesto z Francúzska a dve malé pódiá z posledných pretekov v Holmenkollene. Jednoznačný cieľ je, aby stála na stupni víťazov alebo sa častejšie pohybovala v top 10. Cieľ ohľadom olympiády si nechám tajný, aby som nič nezakríkol.

Čo sa týka štafety. Cieľom je zopakovať, prípadne vylepšiť tie krásne prekvapenia - dvakrát šieste miesto, aj na majstrovstvách sveta.

Budem rád, ak Emu Kapustovú posunieme bežecky vyššie pri udržaní rovnako dobrej streľby. To isté musím povedať aj u Jakuba Borguľu. Má prvý rok v seniorskej kategórii, veľmi očakáva prvé bodované miesto. Veľmi mu to prajem.

Takisto aj Arturovi Ischakovovi. Nech je to čo najvyššie, aby vylepšil svoje najlepšie umiestnenie (65. miesto).

Tomáš Sklenárik a Damián Cesnek sú najstarší v tíme. Prajem im, aby sa im častejšie darilo postupovať do stíhačky a občas nazrieť aj na body. Toto by bol pekný scenár, ale človek mieni a život mení.