Slovák prepadol stokilometrovým behom, jedáva iba ovocie, zeleninu a orechy

Ako ste sa dostali k ultrabehom?

„V armáde sme chodili niekoľkodňové pochody s ťažkou výbavou a cez prekážky. Bol to taký predchodca Spartan Race. Keď som z armády prišiel domov, chýbalo mi to a hľadal som šport, pri ktorom by som zažil niečo podobné. Najprv som skúšal maratóny, potom dlhý triatlon, ale stále to nebolo ono. No dostal som sa ku knihe Born to run. Je o dlhých behoch v rôznych podmienkach a v náročnom teréne. To sa mi zapáčilo. Došlo mi, že toto bude to, čo hľadám. Po prvej odbehnutej stovke som pochopil, že to je ono.“

Ako ste sa cítili po odbehnutí stokilometrových pretekov? Bola to láska na prvý pohľad?

„Nebola to až taká láska. Ale stačilo to na to, aby som vedel, že to je to, čo hľadám. A vedel som, že keď sú na takúto vzdialenosť schopní natrénovať najlepší, zvládnem to aj ja. Hoci po prvom ultramaratóne som na druhý deň nebol schopný vôbec chodiť. Ale po prvom maratóne som bol na tom podobne.“

Mávate takéto problémy po pretekoch aj dnes?

„Čím je človek trénovanejší, tým je ľahšie pre telo to absorbovať. Zistil som, že moje telo po desiatich rokoch behu už vie absorbovať každodenné tréningy a pri pomalších behoch aj regenerovať. Musím kombinovať rýchle a pomalšie tréningy. Teraz môžem oveľa viac súťažiť a nie som taký zničený. Už nemám taký pocit ako po prvom ultramaratóne.“

Trénovaní bežci vyzerajú, že ich nič nebolí. Zažívate to isté, čo menej trénovaní bežci - teda bolesti a krízy?

„Jasné. Stále hovorím, že po osemdesiatom kilometri to už bolí každého. Ľudské telo nie je prispôsobené, aby behalo tak dlho.