Prečo nemáme bežcov na lyžiach? Aj dedinský futbalista zarobí viac, tvrdí olympionik

Slovensko reprezentoval na troch zimných olympijských hrách a dlhé roky patril medzi najlepších slovenských bežcov na lyžiach. PETER MLYNÁR (32) ukončil reprezentačnú kariéru po ZOH 2018 v Pjongčangu.

Mali ste len tridsať rokov. Neukončili ste reprezentačnú kariéru priskoro?

Neodišiel som pre slabú výkonnosť, ale pre zlé vzťahy a konflikt na bežeckom úseku Slovenskej lyžiarskej asociácie (SLA). Dlhodobo som nebol spokojný s personálnym obsadením a nebál som sa to povedať.

Keďže po mojom naliehaní sa žiadne zmeny nekonali, rozhodol som sa odísť sám. V reprezentácii majú prednosť pred športovcami iní a to sa mi nepáči.

Kto?

Tréneri, ostatní okolo. Nebudem menovať. Boli tam problematickí ľudia, s ktorými mali okrem mňa konflikt aj iní bežci. A sú tam stále.

Je škoda, že zmena neprichádza, pretože je viac ako potrebná. Nechcem všetko kritizovať, okolo bežeckého lyžovania robia aj šikovní ľudia. Chce to však reštart.

V čom presne?

Treba zapracovať na rozvoji infraštruktúry a pomôcť klubom, mladým športovcom. Je to však náročné. Slovenská lyžiarska asociácia má obmedzené možnosti a do spolupráce s ľuďmi, ktorí tam momentálne sú, sa nik nehrnie. A doplácajú na to športovci.

V minulosti sa v podpore individuálnych športov viac angažovali aj samosprávy, kluby mali vytvorené ako také podmienky. Teraz sa do takejto spolupráce nehrnú. Podporujú radšej dedinský futbal, ktorý sa v mnohých prípadoch hrá na veľmi slabej úrovni.

Nie, že v ligových súťažiach, ale v okresných triedach hrajú platení futbalisti. A dostanú viac ako bežec na lyžiach, ktorý jazdí Svetový pohár? Je to na zamyslenie. Najmä vrcholový šport na Slovensku je poriadne zanedbaný a netýka sa to len bežeckého lyžovania.

Slovenskí bežci na lyžiach majú už roky problém konkurovať svetovej špičke. Čím to je?

Od roku 2005 stojí beh na lyžiach na niekoľkých jednotlivcoch, ktorí majú v porovnaní s konkurenciou obmedzené možnosti. Nasledovníci sa zatiaľ nerysujú, preto sa zlepšené výsledky očakávať nedajú.

Bežecké lyžovanie robí stále menej detí a k dospelým to už nepotiahne takmer nikto. Z čoho sa potom má vyberať špičkový bežec pre slovenskú reprezentáciu?

Nie je tu žiadna základňa, preto sa berie ten, kto príde. Keď to prirovnám k futbalu, je to akoby sme mali na Slovensku jedenásť futbalistov a všetci hrajú rovno za reprezentáciu.

Vrcholový šport však nemôže robiť každý, aj keď trénuje poctivo. Veľkú rolu zohráva genetika. Ak nebudeme mať z koho vyberať, nepohneme sa.

Ako to funguje v iných krajinách?

Svetové bežecké veľmoci si vyberajú, koho dajú na štart. Sledujú, kto má formu. My postavíme, koho máme. Mnohokrát som súťažil nepripravený, no nemal som na výber. Stalo sa, že som potreboval pred pretekmi, aby ma niekto pomasíroval, ale nemal kto.

Starostlivosť o pretekárov na Slovensku je na slabej úrovni. Keď to porovnám so susedným Českom, výrazne zaostávame. A prejavuje sa to aj vo výsledkoch.

Kedysi som vyhral oba české šampionáty, no teraz Čechom ani nekonkurujeme. Ani sa tomu nečudujem, veď jeden klub v Česku má pomaly viac bežcov ako celé Slovensko dokopy.

U našich západných susedov to funguje a u nás nie. V čom je rozdiel?

Majú tradičné mestské a obecné športové kluby, od čoho sa u nás upustilo. Na Slovensku vznikajú a zanikajú športové kluby takmer na dennom poriadku.

A to nehovorím len o behu na lyžiach, tento problém majú všetky odvetvia. O rekreačný šport je ešte aký taký záujem, ale o vrcholový nie. Ak mám pravdu povedať, miestami sa tomu ani nečudujem.

Prečo?

U nás je tendencia všetko dehonestovať. Ak slovenský športovec dosiahne na svete štyridsiate miesto, považuje sa to za neúspech. Treba si však uvedomiť, že súperí so svetovou špičkou. S najlepšími pretekármi na planéte. Nie s okresnou elitou.

Koľko máme futbalistov v najlepšej desiatke sveta? Ani jedného a všetci si žijú veľmi dobre. Oslavujú ich a zarábajú viac než slušne. Stačí sa len dostať do nejakého klubu a sú za vodou.

Prečo však neprejavíme takúto úctu individuálnym športovcom? Tí to majú oveľa ťažšie. Musia byť špička, aby bol o nich záujem.

Keď je niekto štyridsiaty na svete, ľudia mu nadávajú na sociálnych sieťach. Prečo? Ten človek to robí za tristo eur a možno ani za toľko nie. Určite by si zaslúžil väčší rešpekt.

Prirovnáte to ku konkrétnemu prípadu?

Ľudia sa smiali, že Martin Mesík končil v skokoch na lyžiach okolo tridsiateho miesta. Čo by sme dali teraz za to, aby sme mali svetového skokana na lyžiach.

Treba si vážiť každého športovca. Či je to svetová hviezda ako Petra Vlhová či Peter Sagan, ale aj takých, ktorí nedosahujú najlepšie výsledky. Šport nie je len o prvých miestach a zlatých medailách.

A uvedomme si, že ani Peter Sagan by bez podpory spolujazdcov nebol tam, kde je. Ťahal ho aj brat Juraj. Športovcov treba podporovať, aj keď sa nedarí. A nie ich nabádať, aby radšej šport ani nerobili a skončili, keď im to nejde. Skôr ho treba motivovať.

Mrzí ma, že od aj bežeckého lyžovania to viacerých odradilo. Ak niečo nevyšlo, vždy bol na vine pretekár. Zaujímavé, že vo futbale po zlých výsledkoch prvý letí preč tréner. 

Preto to si myslím, bežecké lyžovanie na Slovensku potrebuje nový štart. Ak teda nádejní funkcionári a tréneri nie sú po rokoch celkom znechutení.