Po rozchode prišla bronzová eufória. Tvrdý tréner sa rozplakal ako dieťa

Typické sú pre neho zrkadlové slnečné okuliare a tvrdý výraz tváre. Tréner rýchlostných kanoistov PETER LIKÉR nezvykne dávať najavo svoje emócie.

Keď však štvorkajak v zložení Samuel Baláž, Denis Myšák, Erik Vlček a Adam Botek získal na olympiáde v Tokiu bronzovú medailu, rozplakal sa. V rozhovore hovorí aj o tom, prečo bola táto sezóna ťažšia ako všetky predchádzajúce, ako prežíval chvíle pred tokijským štartom a čo ho budilo v noci po finále.

Po olympiáde ste vraveli, že to bola vaša najťažšia sezóna. Prečo?

Absolútne najťažšia. Aj pre covid a s ním spojené opatrenia. Olympiáda bola posunutá o rok. Vedeli sme, že máme dobrý tím, až príliš dobrý. Mali sme viac dobrých pretekárov, než je miest v lodi. Bolo to ťažké rozhodovanie.

Posádky sa na rôznych podujatiach líšili, ale do určitej miery sa každý mohol najesť z toho válova, ktorý si pre seba postavili pretekári.

(Slovensko ako jediná krajina má cenný kov v K4 zo všetkých tohtoročných šampionátov – v júni na ME v Poznani získala posádka Baláž, Myšák, Csaba Zalka a Botek striebro, v Tokiu na olympiáde sedel namiesto Zalku v lodi Vlček a štvorkajak získal bronz a napokon na MS v Kodani už znovu so Zalkom ďalšie striebro - pozn. red.)

Samozrejme, snom každého je olympiáda, ale Csaba Zalka ukázal svoju veľkosť tým, ako sa pripravil na majstrovstvá sveta, Erik zase ukázal svoju veľkosť na olympiáde. Erik je súčasnosť, Csaba je budúcnosť.

Po zisku bronzu v Tokiu ste úplne podľahli emóciám a plakali ste ako dieťa. Takto sme vás ešte nevideli…

Hodinu pred pretekmi som sedel sám a vedel som, že čoskoro sa rozhodne, či ma čaká nebo alebo peklo. Bolo mi jasné, že nič nie je medzi tým. Štvrté alebo piate miesto už nie je nebo. Vedel som, o čo ide, ako aj to, že na päťstovke sa neodpúšťa ani najmenšia chyba.

Všetci pretekári na štarte to berú tak, že teraz do toho dáme všetko, keď umrieme, umrieme. Niekto sa pod ťarchou emócií zrúti a niekto podá životný výkon.

Mali ste pocit, že ak štvorkajak neskončí na pódiu, budete za to zodpovedný práve vy?

Samozrejme. Zažil som to už v Londýne. Už viem, ako chutí veľký triumf, aj veľký pád. Myslím si, že tréner je komplexný vtedy, keď nezažije len neúspechy, lebo to je frustrujúce a zlomilo by to psychiku každého, ani keď sa iba vezie na víťaznej vlne, lebo vtedy už nezostane hladný, ale keď zažije oboje a zoberie si ponaučenie z úspechov i z neúspechov.

Čo bolo pre vás najťažšie pred olympiádou? Rozhodovanie medzi Erikom Vlčekom a Csabom Zalkom?

Bolo veľmi veľa ťažkých rozhodnutí, veľa ľudí sa na mňa hnevalo, aj zo strany Erika, aj zo strany Csabu.

Celý rok bol veľmi emotívny, dva mesiace pred olympiádou som sa rozišiel s priateľkou, čo ma zrazilo na kolená. Všetci, ktorí mi boli blízki, zmizli. Ostala iba moja mama a dcéra.

Pred olympiádou som nechcel žiadnu zmenu, no tá zmena napokon zastihla mňa. Zrazu som sa nerozprával s ľuďmi, s ktorými som predtým mal dobrý vzťah a zrazu ma nechala osoba, ktorá dovtedy stála pri mne.

Narážate aj na Erika a Csabu? Nerozprávali sa s vami?

Bolo tam všetko. Zdalo sa, že celý ten hrad, ktorý sme spolu stavali, sa teraz rozpadá. To som nechcel.

Po rozchode s priateľkou som začínal mať pochybnosti, ktorá je tá správna cesta.

Vedel som však, že keď budeme v Tokiu úspešní, tak to vykompenzuje toto ťažké obdobie, no ak nie, tak to bude koniec sveta.

Upokojili sa vzťahy po interných pretekoch, ktoré rozhodli o tom, že v Tokiu bude členom štvorkajaka Erik Vlček?