Za 100. gól dostal sto fliaš šampanského. Čo dnes robí legendárny Pavol Diňa?

Bol postrachom brankárov. V najvyššej československej a potom v slovenskej súťaži dal dovedna 131 gólov, stále je najlepším ligovým strelcom DAC Dunajská Streda.

Pre mnohých fanúšikov na Žitnom ostrove je stále legenda, často spomínajú jeho nechytateľné strely. PAVOL DIŇA v rozhovore pre Sportnet hovorí o tom, prečo bol jeho stý ligový gól špecifický, aj o rozdieloch medzi federálnou a slovenskou ligou.

Ste členom Klubu ligových kanonierov, elitnej spoločnosti, kam sa dostanú len hráči, ktorí dali aspoň sto gólov v najvyššej súťaži. Ako často spomínate na svoje góly?

Veľmi často, lebo trénujem malých chlapcov, a oni sa ma pýtajú: „Pán tréner, aké góly ste dávali?“ Často im o tom rozprávam. Dal som 131 ligových gólov, to je pekné číslo. Človek má jednoducho radosť, keď dá gól.

Ktorý svoj presný zásah považujete za najkrajší?

Dával som parádne góly. Najviac sa mi páči asi ten, keď som v Prahe proti Bohemians trafil z 35 metrov šibenicu. Za ten gól som dostal aj Krištáľovú kopačku.

Teraz je už futbal taký moderný, že každý chce dať gól do prázdnej bránky. My sme dávali góly najmä z diaľky. Verím však, že sa nájdu takí strelci, ktorí to skúšajú aj z väčších vzdialeností.

Odmalička ste boli útočník?

Áno. Nechcel som byť v obrane, ani v bránke, tak som robil všetko pre to, aby som sa zdokonaľoval v strieľaní gólov. Často som doma v Snine zostal na ihrisku aj po tréningu a strieľal som na bránku.

Kedy ste začínali veriť, že sa z vás môže stať futbalista?

Až tak som tomu neveril. Stále som chodil na štadión v Snine, keď hrali dospelí, zbieral som lopty za bránkou. Medzi žiakmi som už bol dobrý strelec, u dorastencov som vyhral Pohár Jozefa Adamca. Potom som už začal veriť, že niekedy si zahrám aj prvú ligu.

Ako ste zvládli prechod k dospelým? Pre mnoho hráčov je to problematické obdobie.

Je to ťažké. Doba je však celkom iná ako predtým. Teraz je počítačová éra, my sme nemali internet, telefón, venovali sme sa len športu. Dnešní mladí hráči už to majú inak.

Myslíte si, že dnešní útočníci to majú ľahšie, ako za vašich čias?

V tejto našej lige určite. Keď som hrával vo federálnej lige za Banskú Bystricu a Dunajskú Stredu, hral som proti kvalitným obrancom.

Momentálne je však v lige veľa zahraničných hráčov. Predtým to bola skôr výnimka.

V súčasnosti však často nastupujú tímy aj bez klasického hrotového hráča. Z tohto hľadiska sa nepresadzujú strelci predsa len ťažšie?

Predtým sa hralo na dvoch-troch útočníkov, to je pravda. Teraz tréneri presadzujú možno iné systémy. My sme však mali svojho času v Banskej Bystrici i v Dunajskej Strede kvalitné kádre, v ktorých boli aj skvelí útočníci.

Vo viacerých rozhovoroch ste spomínali, že vrcholom vašej kariéry bolo obdobie, ktoré ste strávili v DAC. Ako si na to spomínate?

Strávil som na Žitnom ostrove štyri roky a naozaj to bolo moje najlepšie obdobie. Bol som najlepší strelec ligy, boli sme vo finále pohára. Základom všetkého však bola dobrá partia a dobrí tréneri.

Boli ste prvý kráľ strelcov v samostatnej slovenskej lige s 19 gólmi.

Rozhodol kolektív. Človek nemôže sám dať 19 gólov. Mal som dobrých spoluhráčov. Ale nebolo to jednoduché. Nakoniec som to vyhral a bol som šťastný.

Dostali ste nejakú špeciálnu odmenu?

Za titul najlepšieho strelca nie. No v tej istej sezóne som strelil aj stý gól v lige. Prezident klubu Imrich Šanta pripravil sto fliaš šampanského.

Paradoxné bolo, že ten stý gól som dal Humennému, kde som tiež hrával, a v bránke stál Šantov syn. Humenčania si ma potom doberali, že práve im som dal jubilejný gól.

A nebola žiadna dohoda, že Peter Šanta pustí vašu strelu?

Nie, nebola! Dokonca som v 60. minúte nepremenil penaltu, kopol som to do brvna. Ale v závere zápasu som z priameho kopu obstrelil múr a brankár Šanta nemal šancu.

Čo sa stalo s toľkými fľašami šampanského?

Väčšina išla medzi divákov, niečo ostalo v kabíne. Samozrejme, niečo dostal aj súper na cestu.

Aké boli rozdiely medzi federálnou a slovenskou ligou?

Federálna liga bola súťaž plná osobností. Aj viacerí členovia Klubu ligových kanonierov, Stano Griga, Ľubo Luhový i ďalší vedia, o čom hovorím. Hrali tam kvalitní obrancovia, ako mladý chlapec som sa ťažko presadzoval.

Sledujete stále účinkovanie svojich bývalých klubov?

Áno. Dunajská Streda ma trochu sklamala, jej výsledky nie sú také, aké by mali byť. Sledujem aj FC Košice a Humenné v druhej lige a som rád, že sa im darí.

DAC vlani bol blízko tomu, aby zase mal najlepšieho strelca ligy, Venezuelčana Erica Ramíreza však v poslednom kole predbehol Dawid Kurminowski zo Žiliny.

Eric Ramírez je kvalitný futbalista, ktorý dáva góly aj v zahraničí. Ja by som bol rád, keby bol v DAC ďalší kráľ strelcov. Zatiaľ som najlepším strelcom Dunajskej Stredy v lige ja, v drese žlto-modrých som dal 49 gólov, ale nebudem smutný, ak ma niekto raz prekoná. Prajem každému, aby dával góly.

S aktívnym futbalom ste už skončili, ako momentálne trávite dni?

Som doma v Snine, trénujem jedenásťročných chlapcov, na štadióne robím správcu. Som rád, že mám robotu. Sem-tam si idem zahrať aj za starých pánov.

Nie je pre vás dehonestujúce, že ako výborný kanonier ste teraz „iba“ správca štadióna?

Vôbec nie. Neprekážalo by mi, ak by mi hrob mali vykopať na štadióne. Tam chcem zomrieť. To je láska k futbalu. Ja som taký človek, že som na štadióne od rána do večera, pomáham, s čím treba, spravím všetko.

Vedia vaši zverenci, kto je ich tréner?

Áno, lebo v areáli štadióna máme plagáty a tam som ja, Janko Mucha i Ondrej Duda. Takže si môžu o nás niečo prečítať.

Ukážete im niektoré veci aj v praxi?

Snažím sa. Samozrejme, mám už svoj vek, nohy už tak neposlúchajú, ale prihrávkové situácie ešte zvládam.

Čo hovoríte na súčasnú slovenskú reprezentáciu, v ktorej je stále pálčivou otázkou, kto bude dávať góly?

Nemáme výrazného útočníka. Verím však, že niekoho nájdeme z mladšej generácie. V posledných kvalifikačných zápasoch sme hrali dobrý futbal, ale dávame veľmi málo gólov, a preto sme to nedokázali využiť.

V ktorých hráčoch vidíte potenciál?

Je tam Ivan Schranz, Lukáš Haraslín, Róbert Boženík… Tréneri majú ťažkú úlohu, ale ja im verím. Táto kvalifikácia je už pasé, ale verím, že odohráme kvalitné zápasy.