Scény ako z filmu The Day After Tommorow, obrovské snehové záveje a ľudia zaseknutí vo svojich domoch a bytoch. Nedalo sa nikam pohnúť, odvážlivci, ktorí sa ten deň vydali na cesty, to trpko oľutovali. Rady áut na diaľniciach sa nehýbali ani o centimeter, ľudia ich radšej opustili a ďalej pokračovali po svojich. V tento deň sa taktiež mal konať zápas NHL medzi New Jersey a Calgary. Logickým krokom by teda bolo jeho zrušenie, no to sa nestalo. Liga rozhodla, že ak sa tím hostí na zápas dostavil, bude sa konať.
Hráči Flames sa do New Jersey dostavili skôr a ubytovali sa v hoteli priamo oproti aréne Devils. Tým sa hráči domácich dostali dostali do vskutku náročnej situácie a deň, kedy sa nedalo pohnúť z miesta, sa museli vydať na štadión. Úvodné buly bolo naplánované na 7:30, čakalo sa však o asi dve hodiny dlhšie.
„Nemohol som sa dostať na západný obchvat, ktorým som normálne jazdil. Nedostal som sa ani do pripájacieho pruhu. Čo som teda urobil? Zaradil spiatočku a cúval päť kilometrov v protismere, kľučkoval medzi zaparkovanými autami, aby som sa dostal na východný obchvat a potom na štadión,“ spomínal hráč Devils Doug Sulliman.
Skúšal to i obranca Ken Daneyko. Ten býval len asi tri kilometre od štadióna, spolu s ďalšími štyrmi spoluhráčmi zo susedstva spojili sily a do arény sa vydali spolu. Nič nenechali na náhodu, z domov vyšli už o tretej, teda štyri a pol hodiny pred zahájením, márne. Cesta na štadión im trvala rovných šesť hodín.
„Z domovov sme odišli skoro, no dorazili len tesne pred deviatou večer. Nikdy som nič podobné nevidel, cesty plné áut, no nikde žiadni ľudia. V protismere sme išli nespočetne veľakrát, nebola iná možnosť. Na štadión sme prišli úplne poslední,“ spomína Daneyko.
Hráči hostí medzitým na štadióne čakali na súpera. Arbitri stretnutia rozhodli, že na zahájenie zápasu bude stačiť štrnásť hráčov domácich, tomu sa však organizácia New Jersey postavila na odpor. Chcela mať k dispozícii kompletnú zostavu, kouč Doug Carpenter siahol po strategických manévroch. Každého hráča, ktorý na štadión dorazil, ukrýval, napríklad v miestnosti kustódov alebo lekárov.
Hráči hostí, ale aj „priznaní“ hráči domácich sa medzitým zabávali ako mohli. Čítali časopisy, postávali v hlúčikoch a debatovali, rozdali fanúšikom (áno, boli tam aj fanúšikovia) puky a rozkorčuľovanie absolvovali toľkokrát, že to ani nevedeli zrátať.
Ako sme už naznačili, áno, aj v takejto metelici si našlo cestu na štadión niekoľko skalných. Bolo ich presne 334, aj keď si niektorí dodnes myslia, že v skutočnosti ich bolo menej. Ako sa tam dostali? Nuž, niektorí zostali zaseknutí v nekonečných zápach v okolí štadióna, podobne ako tisíce ďalších sa tak po svojich vydali za dobrodružstvom, až ich to „zavialo“ do hokejovej arény. Iní mali svoje príbytky nablízku, na štadión sa teda vedeli dostať po svojich či bočnými uličkami. Jeden z fanúšikov spomínal, že pracuje asi desať minút ďaleko, no napriek tomu mu trvalo tri a pol hodiny sa na štadión dostať.
„Bol tam jeden chlapík, ktorý okomentoval hádam všetko a na adresu oboch tímov. Táto papuľa sedela blízko našej striedačky a bol absolútne vo vytržení, neviem či mal v sebe šesť pív alebo čo,“ spomínal Sulliman.
No tí, čo sa dostavili, rozhodne neoľutovali, pretože videli fantastický zápas, v ktorom domáci Devils napokon zdolali Flames 7:5. Životný večer zažil Sulliman, ktorý zaznamenal hetrik a dve prihrávky. Zlatým klincom večera bolo, keď sa členovia PR oddelenia Devils vydali medzi fanúšikov. Od každého si vypýtali meno, rozdali im pamätné tričká a lístky na nasledujúci zápas s Flames. O 25 rokov neskôr dokonca pri príležitosti výročia tohto zápasu zorganizovali pre 334 statočných súkromnú recepciu. Táto partička bláznov vošla do dejín organizácie Devils ako „Club 334“. Dodnes toto číslo predstavuje negatívny rekord v návštevnosti na zápas, na ktorý bol fanúšikom umožnený vstup.
