Sníval, že raz nahradí Lašáka. Potom prišiel o obe nohy. Dnes je líder reprezentácie

BRATISLAVA. Je to príbeh, ktorý pred zopár rokmi sledovalo celé Slovensko. Osemročný chlapec, zanietený hokejový brankár, doplatil na bezohľadného vodiča. 

Šofér pod vplyvom alkoholu, bez vodičského oprávnenia a na kradnutom aute zrazil chlapca, ktorý išiel na chodníku na bicykli. Nezvládol auto a malého cyklistu pritlačil o múr futbalového štadióna v Kežmarku. 

Nehoda bola vážna. Podľa lekárov mu zachránilo život, že hrával hokej. Telo sa dokázalo z vážnych zranení zotaviť. Martin Joppa však pri nehode prišiel o obe nohy. 

S nehodou sa vyrovnal relatívne rýchlo. „Bol som dieťa. Neuvedomoval som si úplne, čo sa stalo. Veľmi ma podržala rodina a kamaráti,“ spomína. 

Povzbudili ho hviezdy NHL

Jeho príbeh sa vtedy dostal prakticky do všetkých médií. Zachytil ho aj Ján Lašák. Tušil, že chlapec potrebuje povzbudiť a podporiť v ťažkých chvíľach. Ozval sa ďalším reprezentantom.

S Pavlom Demitrom, Michalom Handzušom a ďalšími urobili zbierku a prišli Joppu navštíviť. Rodine odovzdali 150-tisíc korún aj osobné auto. 

„Ako malý som sníval, že raz by som možno vystriedal v reprezentácii Lašáka. Po tom, ako sme sa stretli, sme zostali v kontakte. Dodnes si zvykneme napísať,“ vraví 24-ročný parahokejista.  

Možno aj vďaka takejto podpore Joppa nikdy neprestal veriť, že aj on bude hrať hokej. Najskôr však skúšal iné športy ako lukostreľba či atletika.

No nechytilo ho to. Hokej ho lákal a stále ním žil naplno, ale vtedy ešte netušil, že existuje aj parahokej.

„Raz ma však zavolal Lašák do Pardubíc, kde vtedy chytal a zobral ma do Kolína. Tam som prvý raz videl parahokej naživo a hneď som vedel, kam sa bude môj život uberať,“ spomína. 

Je zaujímavé, že nehoda, ktorá mu zmenila život, ho nikdy nezlomila. Napriek hendikepu bol stále aktívny a energický. Dokázal sa realizovať a snažil sa športovať. „Život ide ďalej. Netreba sa uzatvárať do seba,“ hovorí. 

Prvé sánky mu vyrobil otec

Príbeh Martina Joppu kopíruje celú cestu slovenského parahokeja. Keď sa tomuto športu začal venovať, neboli na Slovensku dostať špeciálne sánky, neboli bezbariérové štadióny, ani tréneri. 

Na začiatku to bola skôr improvizácia. Napríklad prvé sánky na parahokej mu vyrobil svojpomocne otec. Tréningy boli sporadické. Hráčov bolo na začiatku pomenej. Joppa začal trénovať spolu s Petrom Štítom v Dolnom Kubíne. 

„Nebolo to ľahké, pretože sme sa presťahovali do dediny pri Bardejove a musel som dochádzať z ďaleka. Ale dalo sa to zvládnuť,“ spomína. 

V reprezentácii je rodák z Kežmarku od úplného začiatku a pred desiatimi rokmi nastúpil aj na prvý oficiálny zápas slovenského tímu vo Viedni na Memoriáli Helmuta Zilka.

Slovensko prehralo s Kóreou 0:9. Hoci skóre mohlo byť oveľa horšie. 

„Pamätám si, ako som po tomto turnaji vo Viedni hovoril, že ak sa raz náhodou nejakým zázrakom dostaneme na majstrovstvá sveta B-skupiny a strelíme gól, alebo nebodaj by sme dokonca vyhrali zápas, tak to bude zázrak,“ hovoril 24-ročný parahokejista.

Slováci boli úplní zelenáči, čo bolo poznať v každom zápase. Súperi nad nimi víťazili bez problémov. 

Výborným strelcom sa stal v Zlíne

Kvalita slovenského tímu však postupne rástla. Dôležitým bodom v tom je, že takmer všetci hráči pôsobia v českej lige, ktorá patrí medzi kvalitné súťaže. 

Joppa nie je výnimkou. Od roku 2014 hrá za Zlín. V tíme sa vypracoval na výborného strelca a s mužstvom už 5-krát vyhral českú ligu. 

V národnom tíme získal dve bronzové medaily na MS B-kategórie a jednu striebornú. Aj v reprezentácii je obávaným strelcom.

Tento rok dal najviac gólov v slovenskom tíme na MS A-kategórie – 3 a na kvalifikačnom turnaji na paralympiádu bol najproduktívnejším hráčom podujatia s 9 bodmi. Prispel k postupu mužstva na paralympijské hry 2022 v Pekingu. 

„Teší ma, že som tímu pomohol, ale aj iní chalani dávali góly a každý z nás priložil ruku k dielu. Postup sme vybojovali spoločnými silami. Sme skvelá partia,“ vraví.  

„Kedysi sme len snívali o tom, že raz možno nastúpime proti Švédom či Nórom. Boli to pre nás hviezdy. Teraz sme ich zdolali a postúpili sme na paralympiádu.“ 

Joppa je príkladom toho, že oplatí sa ísť za svojimi snami a s prekážkami je možné bojovať. Dôležité je vytrvať. 

Štart na paralympiáde je nielen pre slovenských parahokejistov splneným snom. Čo bude ďalej? 

„Sme mladý tím. Uvidíme, čo bude o desať rokov. Ale dúfam, že sme začali éru, v ktorej sa bude postup na paralympiádu opakovať každé štyri roky. Chceme hrať aj o štyri roky v Cortine,“ dodáva Joppa.