Je to zvláštny pocit. Videl som najnečitateľnejšiu krajinu planéty

Sedíme v autobuse a približujeme sa k najstráženejšej hranici na svete medzi Južnou a Severnou Kóreou. Nakuknem z okna a vidím vojakov so samopalmi. „Nebojte sa, ochránim vás,“ hovorí domáca sprievodkyňa.

Púšťajú nás cez prvú kontrolu. Sme v demilitarizovanej zóne, kde dochádza k rôznym incidentom. Najčastejšie sú to pokusy o útek severokórejských vojakov na opačnú stranu.

Zrazu sa otvoria dvere a do autobusu vstúpi vojačka v maskáčoch. Môže mať dvadsať a jej rešpekt trochu kazí ružový mobilný telefón. Na papieri si začne overovať každého cestujúceho. Nekórejské mená jej robia najskôr ťažkosti, potom jej už pomáhame.

Po ďalších dvesto metroch je pred nami opancierované auto a pri ňom mladí vojaci. Majú drsný pohľad a kontrolujú podvozok autobusu i úložné priestory.

Sme čistí. Na autobus pripevnia modrú a červenú vlajku. „Žiadne fotenie ani natáčanie. Inak nás otočia,“ upozorňuje sprievodkyňa.

Vonku panuje zvláštny pokoj. Vidieť len primrznuté ryžové polia, na ktorých sú dvaja juhokórejskí vojaci.

Autobus zastaví. Vychádzame von a šliapeme sto metrov do prudkého kopca, na ktorom je juhokórejská rozhľadňa. Sadáme si do sedačiek ako v kine. Pred nami sú veľké sklenené okná, z ktorých je vidieť nádhernú hornatú scenériu.

Pod oknami je maketa priestoru, ktorý vidíme z okien. Pri nej sú dva televízory a kamera. Mladý vojak začne rozprávať o všetkých priestoroch, jeho kolega kamerou na ne približuje.

Zrazu vidíme niekoľko severokórejských vlajok, pri ktorých stoja vojaci. Máme na dosah najzáhadnejšiu a najnečitateľnejšiu krajinu na svete. Je to zvláštny pocit. Na fotografiách si ho už nepripomeniem. Ostane len v pamäti.