Sagan naplnil predpoveď a legendárny Rus sa dočkal vysnívanej trofeje

Zimné olympijské hry, hokejový šampionát, majstrovstvá sveta vo futbale, Tour de France a mnoho ďalších. Aj rok 2018 bol plný športových udalostí. A taktiež fascinujúcich osobných príbehov.

Všetky pozorne sledovala aj redakcia SME. A jej členovia dostali náročnú otázku: Ktorú športovú udalosť v roku 2018 považujete za nezabudnuteľnú?

Prečítajte si ich odpovede.

Juraj Berzedi

(športový redaktor)

Takú zimu som ešte v živote nezažil. Bolo desať hodín večer kórejského času a mráz sa mi dostával pod kožu. Raz bola na olympiáde v Pjongčangu víchrica, ktorá hádzala ľudí o ploty.

Nezabudnem na víťazstvo slovenských hokejistov nad Olympijským výberom Ruska, ani na prekvapené tváre hráčov po zápase v mixzóne.

Skvelé boli medailové emócie biatlonistky Anastasie Kuzminovej, ktorá sa počas rozhovorov s novinármi drkotala ako rozprávková Nastenka z Mrázika.

Dojímavé bolo klásť otázky biatlonistke Paulíne Fialkovej, ktorá si pár minút predtým prežila po zbabranej streľbe v miešanej štafete svoju športovú tragédiu.

Ďalším vrcholom roka boli hokejové majstrovstvá sveta v Dánsku.

Naživo som si tiež vychutnal aj dva zápasy v NHL. A kto hovorí, že atmosféra na hokeji v USA je nudná, odporúčam mu ísť na zápas Vegas Golden Knights. Bonusom bol rozhovor v domácej kabíne s Tomášom Tatarom.

Nezabudnem ani na lyžiarsku rozlúčku Veroniky Velez-Zuzulovej, ktorú považujem za jednu z najúspešnejších športovkýň v ére slovenskej samostatnosti.

Igor Dopirák

(editor športového spravodajstva)

Nenapraviteľní optimisti v kútiku duše verili v medailu. Nečudo. Anastasia Kuzminová ich počas predchádzajúcich dní získala tri, Paulína Fialková bola piata vo vytrvalostných pretekoch a solídne výsledky mali aj Matej Kazár a Martin Otčenáš.

Navyše, v štafetách sa môže stať všeličo. A na strelnici majú všetci výhodu dobíjania.

Lenže už po pár minútach prišiel šok. Fialková musela po prvej streľbe absolvovať štyri trestné okruhy. Inými slovami, z ôsmich pokusov trafila iba jeden terč. A trestné kolo musela absolvovať aj po druhej streľbe.

Aby toho nebolo málo, dostala aj dvojminútovú penalizáciu, pretože neodkrúžila všetky trestné kolá. Najhorším športovým výkonom v kariére sa prezentovala na najdôležitejšej akcii - olympijských hrách.

"Ten pocit bezradnosti z toho, čo mám spraviť... Prosto, pokazila som to celému tímu, musím sa ospravedlniť všetkým," vravela tesne po pretekoch pomedzi slzy.

Jej plač obmäkčil všetkých. Internetové diskusie neplnili kritické komentáre, ale povzbudzujúce odkazy. Celé Slovensko sa spojilo, aby jej vyjadrilo podporu.

O dva dni neskôr už Paulína Fialková na strelnici excelovala a Kuzminovú poslala na trať z tretieho miesta. Slovenská ženská štafeta napokon obsadila senzačnú piatu pozíciu.

Žiadny dovtedajší výsledok nepreslávil Fialkovú tak, ako spomenuté dva dni. Prešla si osobným peklom, aby vstala z popola ako bájny Fénix.

Patrik Sopóci

(editor športového spravodajstva)

Pamätám si na jeho začiatky v NHL. Mladý a drzý Rus, ktorý radšej ako prihrávku volil sólový prienik cez obranu. Niekedy až okázalé sebectvo by sa mu nepochybne dalo vyčítať.

Keby mu tie akcie nevychádzali.

Všetci mladí hokejisti chceli byť ako on. Nosili zahmlené sklá na prilbe, rozgajdané a na polovicu uviazané korčule, ale najmä - všetci si ako keby začali viac veriť s pukom na hokejke.

Nad gólom proti Phoenixu v roku 2006 fanúšikovia doteraz krútia hlavami. Nič už nie je nemožné.

Na to najcennejšie v hokejovom svete však čakal príliš dlho. Vzhľadom na to aké kontinuálne výkony podáva už štrnástu sezónu a v jedinom drese.

Vo finále najlepšej hokejovej ligy planéty sa postavil proti tímu, ktorý zažíval zázračnú premiérovú sezónu.

Viacerí mali menšiu dilemu, kto si trofej zaslúži viac. Či príbeh odkopnutých hráčov zlepených v novom klube, alebo starnúci a štrbavý kapitán Washingtonu.

Alexander Ovečkin získal svoj prvý Stanley Cup. Lepšie neskôr ako nikdy.

Miloslav Šebela

(športový redaktor)

Nezabudnuteľných udalostí bolo viacero a je ťažké vybrať jedinú. Futbalový šampionát i olympijské hry boli veľkolepé, ja si však rok 2018 zapamätám ako cyklistický.

Kolegovia i fanúšikovia prepáčia.

Keď som pred klasikou Paríž - Roubaix zachytil predpoveď Marcusa Burghardta, kolegu Petra Sagana, tak som sa musel smiať.

V skratke - Sagan bude stále vpredu, potom pridá, všetkým ujde a vyhrá.

Jasné. Koľko takých predpovedí som už za roky počul. Lenže v cyklistike nie je nič také isté. A pri Roubaix to platí dvojnásobne.

Keď potom Sagan naozaj v pretekoch súperom ušiel, vravel som si: „Blázon. Prepáli to. Nemôže takto ísť päťdesiat kilometrov.“

Mohol. Vyšlo to takmer na chlp presne, ako to predpovedal Burghardt. S tým rozdielom, že Sagan nečakal až na úsek Carrefour de l'Arbre. Ušiel súperom skôr a vyhral.

Navyše, ako neskôr priznal v knihe Môj svet, sa mu počas pretekov uvoľnil predstavec a priamo za jazdy si ho doťahoval skrutkovačom. Šialené.

V cyklistike je takých dlhých únikov skromne. Pretekári sa boja riskovať, dlhý útok je takmer vždy odkázaný na neúspech. Sagan presvedčil, že to tak stále nemusí byť.

Na úroveň Sagana by som zaradil aj 80-kilometrový sólový únik Chrisa Frooma na Giro d'Italia, ktorým otočil celkové poradie. Nielenže ho nik nechytil, on svoj náskok stále zvyšoval, až kým sa nedostal na prvú priečku celej súťaže.

Rok 2018 patril olympiáde aj futbalistom, ale pre mňa bude nezabudnuteľný pre neuveriteľné výkony Sagana a Frooma.

Boris Vanya

(editor príloh)

Z množstva športových momentov tohto roka som vybral dva. Najväčšie zimomriavky na tele mi spôsobil finiš biatlonistky Anastasie Kuzminovej v pretekoch s hromadným štartom na zimnej olympiáde v Pjongčangu.

Po dvoch strieborných medailách si došla suverénnym štýlom po zlato, takže si tesne pred cieľom mohla dovoliť vziať do rúk slovenskú vlajku, rozvinúť ju a radostne zakričať.

Bol to krásny výtrysk emócií skvelej športovkyne a úžasného človeka. Veľmi som jej to prial. Myslím, že aj na diaľku Nasťa dokázala čerpať množstvo pozitívnej energie od fanúšikov a na oplátku im zasa spravila pekný deň.

Nezabudnuteľný bol pre mňa aj posledný hrací deň turnaja A-skupiny I. divízie majstrovstiev sveta v hokeji v Budapešti. Už dlho sledujem medzinárodný hokej aj mimo elitnej kategórie MS a tento rok ponúkli aktéri nevídané divadlo.

Pred posledným hracím dňom mohlo na postup pomýšľať ešte päť zo šiestich tímov, ale trom tiež reálne hrozilo vypadnutie.

Najskôr Kazaši sfúkli Poliakov 6:1 a poslali ich do B-skupiny I. divízie. Neskutočnú drámu priniesol súboj Slovincov proti Talianom. Šancu na postup dávalo obom tímom iba víťazstvo za tri body v riadnom hracom čase.

Za stavu 3:3 v 60. minúte nabrali odvahu najskôr Slovinci a odvolali brankára, potom sa k rovnakému ťahu odhodlali aj Taliani a hralo sa na prázdne bránky šesť na šesť!

V bizarnom závere Diego Kostner 2,8 sekundy pred koncom rozhodol o výhre Talianov 4:3.

A to nebolo všetko. Pred posledným zápasom Maďari vedeli, že im postup zabezpečí len víťazstvo za tri body, Britom stačil aj bod. Ešte v 50. minúte viedli domáci 2:0 a v tej chvíli s nimi postupoval Kazachstan.

Lenže Briti najskôr znížili a pätnásť sekúnd pred koncom Robert Farmer nahodil z rohu klziska puk pred bránku a maďarský brankár Vay si ho betónmi zrazil do bránky.

Na ľade vypukla britská party, s Ostrovanmi však mohli oslavovať postup aj Taliani. Oba tímy uvidíme už o niekoľko mesiacov na šampionáte v Bratislave a Košiciach.